Zo scherza Vlada Leksu * Dvojgeneračný dom (Forever Young)

scherco

 

Podobne ako inžinier Bobo Bobó, aj ja pracujem vo výskume. Nič také ako lyžica s dierkou či air-armchair  som síce nevynašiel, ale baví ma to. Vo výskume, konkrétne v oblasti molekulárnej imunológie, robím už 25 rokov. Nobelovu cenu som však zatiaľ nezískal a už zrejme ani nezískam.

Veľké, dnes by sme povedali „ground-breaking“, objavy totiž vedci spravia spravidla zamlada. Taký Einstein sformuloval Teóriu relativity, keď mal 26. Pre mňa už je zrejme neskoro.

Istá šanca by bola, keby som k sebe do mojej vedeckej skupiny privábil o čosi mladších vedeckých adeptov. Tak ako to spravil americký imunológ Charles Janeway, ktorý zregrutoval mladého začínajúceho vedca Ruslana Medzhitova až hen z ďalekého Uzbekistanu. A potom spolu spravili revolúciu v našom chápaní imunity.

Problém je, že od nás sa za vedou skôr odchádza, ako prichádza.

Na skusy odchádza von zo Slovenska mnoho talentovaných mladých vedcov. Ako ten Janko z Dobšinského rozprávok. Zatiaľ čo v rozprávke sa Janko vráti domov s kráľovskou korunou na hlave, mladí vedci sa vracajú zriedka. Zostávajú tam za siedmimi horami a siedmimi morami a snažia sa dosiahnuť ani nie kráľovskú korunu alebo Nobelovu cenu, ale dobre zaplatenú a zmysluplnú vedeckú prácu.

V hudbe je to podobné ako vo vede.

Minule sa ma kamarát spýtal, koho uznávam z mladšej generácie slovenských muzikantov. Len tak spakruky som zo seba dostal tri mená – Pavol Hammel, Janko Lehotský a Peter Lipa. Tí pravda patrili k mladšej generácii slovenských muzikantov už pred takými 50 rokmi, ale patria do nej stále, pretože sa presne tak ako imunológ Janeway obklopili mladými, nie imunológmi, ale hudobníkmi.

Je to výhodné pre všetkých, lebo každý sa z takého spojenia môže niečomu naučiť. Mentor spozná nové riffy, učeník zasa tie staré.

Miroslav Horníček raz s pohárom vína v ruke povedal:

„Když je člověk mladej a není hloupej, tak se má učit vod všech starších. A když je člověk starší a není hloupý, tak se má učit i od některejch mladejch. A jedním z nich jste pro mně vy.“ Ten prípitok adresoval Karlovi Gottovi.

Karel Gott vedel, aké je dôležité spolupracovať s mladými, napríklad keď spieval piesne Mariana Golda zo skupiny Aphaville.

S mladými hral aj Dežo Ursiny, keď si do kapely zavolal trebárs Emila Frátrika či Andreja Šebana, ale aj mnohých ďalších.

Robil tak aj Miles Davis, keď povolal Marcusa Millera či Mike Sterna a ďalších.

A z týchto medzigeneračných aliancií napokon vždy vzišli „ground-breaking“ albumy.

A pridanou hodnotou pre poslucháčov je, že tým mladým, ktorí pravdaže poznajú mladších členov kapely, to dá podnet spoznávať hudbu, ktorá sa hrala v časoch pred ich narodením, a tých starších to viac pritiahne k hudbe, ktorá fičí dnes.

Aj vo vede sa na Slovensku dočkáme „ground-breaking“ výsledkov a možnože raz aj Nobelovej ceny. Podmienkou je, aby si mladí vedci v tejto našej vedeckej kapele chceli zahrať.

 

VLADO LEKSA
Ilustračné foto: Miro Trimay

Článok patrí k časopisu: