Platne som počúval už ako škôlkar. Patril som medzi tie šťastné deti, ktoré si pod pojmom ihla nepredstavili niť, ale gramofón. Mali sme doma jeden taký kufríkový. Vyzeral ako taška na notebook, len o čosi hrubšia, tvrdšia a ťažšia. Stačilo zdvihnúť veko, v ktorom bol ukrytý reproduktor, položiť platňu na okrúhly čierny lopár s kovovým dzindzikom uprostred, aby ten dzindzik vošiel do malinkej dierky v strede platne, nadvihnúť ramienko a priložiť ihlu na okraj platne. Motorček sa spustil automaticky. Zvládol som to aj sám. Platňa sa rozkrútila a z reproduktora sa ozval zvuk.
Najdôležitejšie bolo správne s platňou zaobchádzať. Naučil ma to môj starší brat. Z obalu ju bolo treba vytiahnuť tak, aby sa len zľahka vysunula a dopadla hranou do vankúšikov prichystaných prstov. Držať sa musela takisto iba končekmi prstov, vždy po bokoch, nikdy nie priamo zhora a zdola. Tak sa mohol chytať kus slaniny, karty alebo pravítko. Platňa nikdy nie. Platňa sa nechytala, platňa sa v rukách niesla ako vzácny porcelán a jemne, zľahunka sa ukladala na dosku gramofónu ako do kolísky.
Počúvať platne bol pre mňa sviatok. Nemali sme ich veľa, pár rozprávok, ktoré vtedy vychádzali v Opuse, Abbu, ktorá tiež vychádzala v Opuse, či Karla Gotta. A Beatles. Ich platňa Abbey Road vyšla pôsobením nejakého zázraku v licencii československého Supraphonu v roku môjho narodenia, teda takmer tri roky po tom, ako ju Beatles v rovnomennom štúdiu nahrali.
Nepamätám sa, kedy som Abbey Road počul po prvý raz. Ako keby som ju poznal odjakživa. Pelé ešte hrával futbal, Charlie sa ešte túlal, okolo zemegule ešte krúžil Remek, v potravinách ešte bolo dostať žuvačky Pedro...
A John Lennon ešte žil.
Ale vybavuje sa mi celkom presne, ako sa mi pesničky na tej platni veľmi páčili, hoci som ani zamak nerozumel, o čom sú. Georgeova najslávnejšia pieseň triumfovala v mojich detských hitparádach vedených v školskom linajkovanom zošite ako „Ikamzesam“. A tuším som sa práve vďaka tej platni zoznámil so slovíčkom Darling.
Do škôlky už nechodím. Pelé už futbal nehráva, Charlie sa už dotúlal, Remek už dokrúžil, žuvačky Pedro už nedostať...
A John Lennon už 40 rokov nežije.
Tú zázračnú platňu s jablkom, ktorú nám kúpila naša dobrá mama a ktorá tu bola odjakživa, stále máme. Nepamätám sa, kedy som ju počul naposledy. Nie je to dávno. Počúvam ju často a vždy je to pre mňa sviatok. Ukazovákom ju vysúvam z radu starých albumov na poličke, ako zlatý peniaz ju opatrne ju vyťahujem z obalu a oboma rukami kladiem na gramofón. Ukladám ihlu a kým sa ozve Johnove „ššš“ spolu s prvým Dé Paulovej basgitary, sedím na gauči s obalom v rukách a dívam sa naň, až kým znovu nezaznie Dé z Johnovho pána Mustarda, ktorý odštartuje záverečný Paulov popevok o kráľovnej.
Dnes už tak trochu tuším, o čom tie piesne sú. Viem, že Ringo spieva o chobotnici, ktorá si z lesklých kamienkov robí na dne mora skalku, a viem, že predtým, ako sa opäť raz zľaknem, že platňa je poškodená, John vyznáva lásku svojej Yoko. A viem si tiež preložiť, čo spieva Paul:
„And in the end the love you take Is equal to the love you make.“
Ale počúvam ich, ako keby som to všetko nevedel. Presne ako vtedy, keď som bol škôlkar. Keď bolo všetko možné.
VLADO LEKSA
Vladimír Leksa je vedec, biochemik a imunológ, pracujúci v SAV a MUW. Píše knihy, publikuje pre Denník N, do ktorého píše zväčša vedecké články. Jeho najznámejšia kniha sa volá Mám radšej Beatles. Podobne ako skupina Beatles, aj Vlado spieva a nahráva vlastné pesničky.
Pozn. red.: „Zo scherza“ – foneticky „Od šerca“, autor je Spišák