„Puntičkár, puntičkár, puntičkár...“ Hneď mi to pripomenulo legendárnu pieseň „Udavač“ od skupiny Bez ladu a skladu. Rozmýšľam vlastne o čom toto celé dielo vlastne je?
V novom čísle Populáru sa tentoraz zišlo viacero tém, ktoré súvisia s blues. Je to nadčasový žáner, ktorý už dávno nie je považovaný za rasovú hudbu, ale - ako v rozhovore konštatuje matador bluesovej harmoniky Erich „Boboš“ Procházka - blues patrí každému, kto si ho nájde.
Je kolekcí dvanácti od srdce napsaných písní, v nichž se jako červená nit line téma smrtelnosti, nostalgie a vzpomínek na zemřelé. Album je Springsteenovou niternou zpovědí s pečetí velkoleposti.
Ako celok by sa dal album „Zlatý vek“ považovať za istý experiment kapely Billy Barman. Prináša nadmerné využívanie elektronických zvukov, nástrojov a efektov, čím vytŕča spomedzi prevažne akustickej tvorby tohto zoskupenia.
„Je to krásny album, kde nie je čo dodať, ani ubrať.“ Je to tak. Ani ja nemám viac čo dodať. Snáď len, že takú vydarenú nahrávku, plnú človečiny, by som od Korbenov už nečakal.
To málo, čo som o ňom vedel z počutia a vďaka jednej jeho bluesovej piesni, som si v priebehu nasledujúcich rokov dopĺňal cez naše priateľstvo, piesne, knihy, lásky, nočné túlačky a festivalové rána.
Štýl písania Paula Wellera nie je novátorský, jeho pesničky plynú, sú inteligentne a príjemne vystavané, neprekvapí zvratom. Jeho experimentovanie prichádza v štúdiu, pri aranžovaní.
