100 MÚCH * Skorotlčúce (2CD, Hev-Het Tune 2011)

„Banskobystrické muchy“ poletujú na slovenskej hudobnej scéne viac ako šesť rokov a svojou agilnosťou ju udržujú v neustálej pozornosti. Štýlová autorská pestrosť a teatrálny pódiový prejav s prvkami bizarnosti robia z momentálne šesťčlennej skupiny originálne hudobné teleso širokého umeleckého záberu. Nakoniec, plný diár podujatí, koncertov, či ocenenie Zlatý Gunár v kategórii skupín udelené už v roku 2007 na festivale satiry a humoru v Kremnici, hovorí samo za seba.

V poradí tretí album Skorotlčúce, oficiálne uvedený na trh 23. augusta jedinečným  rozhlasovým koncertom v Bratislave, skupina vydala ako dvojplatňu pod osvedčeným košickým vydavateľom Hevhetia. Tridsaťdva piesní na ploche takmer sto minút ponúka opäť poriadne Divadlo hudby so všetkým, čo k nemu emočne  patrí. Hoci  prichádza po štyroch rokoch od Aurelom oceneného debutu Z hrušky dole a pestrej dvojky Fšehochuť (tvorenej systémom “Keď už ľudí nepresvedčíš, aspoň ich poriadne popleť”), korene novinky sú oveľa staršie (rozpad skupiny Too Much) vďaka osobnej výpovedi a vkladu Juraja Haška, ktorý pred piatimi rokmi nahral na túto platňu pôvodne  tridsať päť skladieb za tri týždne, ako osobný „Heartcore“ album poznačený intenzívnym a úprimným prežívaním vlastného vzťahu. Odobrený vydavateľ a ucelený koncept spred dvoch rokov postavil tento materiál znovu na nohy a výpravný tím v zložení pätnásť muzikantov, devätnásť textárov i majster zvuku Juraj Solan (spolupracovník Deža Ursinyho) a ďalší pomohli Haškovi vyniesť na svetlo príbeh „dvoch ľudí milujúcich, v dvoch kusoch znejúci, dlhšiu dobu vznikajúci z básní v znení pôvodnom autorov rôznych pozostávajúci“.

Nielen v láske je vždy dôležitejšie to čo sa píše medzi riadkami, než to čo deklarujú samotné slová a Juraj Haško to prirodzene cíti. Jeho vnímavé autorské piesne inšpirované skorotlčúcim vzťahom, hudobnými vplyvmi Deža Ursinyho, Jara Filipa, Andreja Šebana, či formácie Buty vytvárajú oproti predchádzajúcim počinom intímnejšiu dur-molovú mozaiku emócií, vokálne a inštrumentálne zdramatizovanú najmä zväčšenou i zmenšenou harmóniou a kakofóniou s neúprosnou rytmikou. Juraj je však poriadkumilovný autor slúžiaci predovšetkým pocitu, obrazu a významu skladby a to aj za cenu vlastnej nahoty. Dôstojne tým vzdáva hold nielen tradícii a pilierom slovenskej populárnej hudby, ale vlastným hudobným názorom bez akýchkoľvek štýlových prívlastkov prehovára už nelokálne za súčasnú autorskú generáciu. Obdivuhodné je ako disciplinovane dokáže v smutno-krásne plynúcej dramaturgii pretaviť svoj hnev, smútok, bezmocnosť, pochybnosti či sebaľútosť na invenčnú hudobnú výpoveď s poetickými textami množstva autorov, s ktorými sa identifikuje. Skrátka, dokáže trafiť klinec po hlavičke výberom, zhudobnením a aktualizovaním básní z rôznych časových období. Pri spracovaní pritom necítiť vypočítavosť či umelecký pragmatizmus. Vzťah muž - žena pretriasaný na platni z viacerých strán síce neponúka prevratné východisko či pohľad na vec, no vtipné a smutno-pravdivé postrehy zo spolunažívania nenechajú chladnými obe strany.

Pomenovať obraz, ktorý v sebe ukrýva v úvodzovkách všetko a nič bez vysloveného odkazu je aj pri dostatočnom intelekte na prvý pohľad naozaj zložité. Otázkou zostáva to, či je vôbec potrebné ho jednoznačne pomenovať, keďže clivé, temné, nežne opojné, napínavé, nezvyčajne súčasné i staromódne priamočiare piesne ponúkajú každým počutím jedinečný obraz poplatný osobnému naladeniu. Podmienkou ku katarzii je zodpovedné načúvanie, ktoré po viac ako poldruha hodine zanechá v poslucháčovi hlbokú pečať, hrejúcu v mysli ešte niekoľko dní. Nemalú zásluhu na nej má okrem Juraja Haška i devätnásť textárov – poetov, medzi ktorými popri overených menách ako Peter Šrank, Zuna Mayerská, Izabela Bérešová,  či Pavol Macho nájdete i mamu Jara Filipa p. Emíliu Filipovú. Recitácie Martina Hubu a Miroslava Páva, autora opäť originálneho bookletu sú ďalšou pridanou hodnotou skorotlčúceho zážitku. Zábava so skupinou Sto múch ale neskončila, hoci sa na prvé počutie zdá, že prechádzajú krízou stredného veku. Haškov ucelený osobný autorský dvojalbum je síce nekompromisne objemným, ale príjemným oživením doterajšej diskografie skupiny, ktorá má v ňom nevyčerpateľnú studnicu invencie, keďže už dnes majú hotovú dramaturgiu na štvrtý album, ktorý bude podľa Jurajových slov viac skupinovou autorskou záležitosťou. Intímnejšia hudobná poloha s poriadnou porciou emócií podčiarkuje životaschopnosť originálneho myslenia a nadhľadu, ktoré majú potenciál nielen priberať publikum, ale aj dôstojne zrieť a písať súčasné dejiny domácej populárnej hudby. Platňa tak zostáva silným, konfrontujúcim zážitkom nadčasového rozmeru, pretože skorotlčúcim patrí svet.

****

Imro Šimig

Článok patrí k časopisu: