Adama Ďurica (27) je na popscéne celú jednu dekádu. Od svojich sedemnástich si prešiel príbehom v prvej Superstar a dnes stále stúpa na vrchol úspechu. Všade znejúca Mandolína je však len jedna z piesní na treťom albume. Niektorí si desaťročnicu pripomínajú výberovkou hitov a, úprimne povedané, nové hity ťahajú z päty. Adam Ďurica má za ostatný rok na konte šesticu silných hitov, vlastné turné, ktoré je v mnohých mestách vypredané. Zhoda okolností, alebo výsledok tvrdej práce?
- Hit Mandolína, album Mandolína, turné Mandolína... Poďme na tento zaujímavý nástroj. V tvojich piesňach sa objavuje prvýkrát.
Prvýkrát hrám na mandolíne na nejakej nahrávke, to je pravda. Úprimne povedané, len minulý rok som začal na nej hrať. Dostal som ju do ruky a naučil som sa tri základné akordy. Keďže mám veľmi jednoduché popové songy, tak som si jednoducho zahral na inom nástroji pesničky, ktoré hrávam na gitare. Zrazu to začalo na tej mandolínke úplne inak spievať. Celé sa to rozjasnilo, prišli obraty, ktoré na gitare nezahrám a veľmi ma to inšpirovalo. Potom som si jednu kúpil, zložil nejaké pesničky a jedna z nich bola aj Mandolína. Bola vôbec jedna z prvých na mandolíne a dostala názov Mandolína song. Neskôr sme rozmýšľali, ako by sme ju nazvali, či Život s tebou alebo úplne inak. Nakoniec sme to nechali tak. Postupne sme totiž zistili, že ľuďom tento názov niečo evokuje, možno nie každý vie, že to je nástroj. A veľmi sa na pojem mandolína chytali deti.
- Nebola táto pieseň výsledkom textu na hudbu?
Áno, čiastočne. Celý album Mandolína je robený tak, že polovica textov je robená na moju hudbu. Druhá polovica vznikla tak, že som zhudobňoval hotové texty. Mandolína patrí k tým, kde som mal hotovú nahrávku a v nej nejaké frázy ako: „Ty, ja a mandolína...“ v podstate celý refrén. Keďže to nebolo dokončené, poslal som to Vladovi Krauszovi, ten text dokončil.
- Ako je to potom s autorstvom? Začal si s textom ty, dokončil Vlado Krausz...
Pod piesňou je textársky podpísaný Vlado Krausz. Ja mu to nechávam, ja som ho len naviedol frázami na náladu pesničky, ktorú on vycítil a dokončil ju. Všetky texty napísal Vlado, hudbu som napísal ja. Okrem pesničky Víla, ktorú som si aj otextoval.
- Ako je to u teba pri spájaní textu a hudby?
Nebránim sa ani jednému spôsobu. Pieseň Neľutujem bol prípad text na hudbu. Prípad piesne Všetko bol, že hotová hudba sadla na hotový text. Vzniklo krásne prepojenie. Musím ešte raz pochváliť Vlada, o ktorom si myslím že je top slovenský textár. Je to milý a ochotný človek, veľmi si ho vážim a teším sa, že sa nám podarila takáto spolupráca.
- Hudobne máš blízko k interpretom, ktorým Krausz píše texty. Rádiové hity akceptujú trojminútový rozsah. Nie je to pohyb na tenkom ľade podobnosti?
Krausz je podľa mňa dostatočne originálny textár natoľko, aby aj po toľkých rokoch dokázal napísať skvelý text. Vladova originalita ešte stále nepozná hranice, a je len na nás muzikantoch, ako s tým naložíme, k čomu inklinujeme, aký text si vyberieme, ako ho spracujeme a predáme ďalej. Je to veľmi individuálne.
- Pýtam sa preto, lebo pre poslucháča môže vzniknúť dojem, že keby Ivan Tásler zobral niektorú tvoju pieseň, ktorú otextoval Krausz, tak znie ako IMT Smile. Alebo naopak.
Ťažko povedať (smiech). Môžeme to niekedy vyskúšať.
- Na ostatných nahrávkach IMT Smile, Kirschner ale i Simy Martausovej znie mandolína, ukulele. Vyzerá to na veľmi inšpiratívne nástroje. Nie je to aktuálny trend?
Určite je to trend a možno je už aj na ústupe. Moje single a hity vznikli v trendoch akustického popu, ktorý sa vrátil po určitej dobe a ja som len na to zareagoval. No výsledok musí byť urobený dobre. Lebo ak to nebude urobené dobre, nebude to úspešné. Okrem pesničiek Mandolína, Neľutujem, Cesty II. triedy vzniklo ešte iks ďalších piesní. Je to aj o šťastí. Možno aj iní urobili dobré veci, ale nemali šťastie. Ja som ho nemal desať rokov (úsmev). Nakoniec, nikdy nevieš, prečo sa tak stalo.
- Za desať rokov kariéry si spolupracoval s mnohými muzikantmi, kapelami, spevákmi, speváčkami. Koncertovanie s Desmodom, IMT Smile, Katkou Knechtovou, Zuzkou Smatanovou. Je tu nejaký vzájomný autorský vplyv?
Poviem úprimne, z týchto menovaných ma najviac ovplyvnil IMT Smile. Je to kapela, dovolím si tvrdiť, dnes už kultová. Majú tu už dvadsať rokov hity a veľký vplyv. Keď sme začínali s gitarou, tak sme všetci hrali Nirvanu, Oasis, Müllera, IMT Smile. K nim mám najbližšie hudobne, k ostatným menovaným mám veľmi blízko ľudsky. Sú to fakt príjemní ľudia, zažil som ich na turné a boli to dobré skúsenosti, dobré zážitky.
- Nielen na prvých nahrávkach, ale i na tej aktuálnej počuť Táslerove frázovanie.
Je to možné. Nehanbím sa za to. Mám rád Lennyho Kravitza, páči sa mi IMT Smile. Z hudby mám rád veľa vecí a keby sa mi nepáčili konkrétni muzikanti, tak nerobím hudbu. Keby som obdivoval murárov, tak murujem ako niekto. No necítim sa málo originálny. Keby som bol málo originálny, tak si ľudia neobľúbia moje piesne. Dovolím si tvrdiť, že v mojich ultrapopových veciach znejem svojsky. Ale môže ísť o muzikantský názor, nikomu ho neberiem.
- Duet Miesta so Zuzanou Smatanovou naštartoval ďalšiu etapu. Zdá sa, že za posledný rok je okolo teba rušnejšie. Predskokanstvo na rôznych turné, vlastné klubové turné strieda vypredaná Mandolína tour.
Hudbu robím ako sólista jedenásty rok, začal som v Superstar. Začal som v popovej súťaži a cítim sa popovým spevákom aj dnes. Nerátam obdobie garážových kapiel, jedenásť rokov robím hudbu pod vlastným menom. Som vďačný za každú jednu skúsenosť. Mohli sme hrať na veľkých stejdžoch vo vypredaných halách. No mal som ambíciu robiť vlastné koncerty. Vtedy prišla tá tvrdá realita, ktorú nie každý chce prijať. Musíš ísť na východ na celý deň, do nejakého klubu, kde netušíš, ako to tam spropagovali, koľko ľudí príde. Keď nám prišlo v Poprade 160 platiacich, mal som pocit, že sme vypredali Wembley. Hrali sme vlastné veci s výnimkou jedného coveru. Perfektné skúsenosti, hoci to bolo ťažké. Lebo aj po dobrom koncerte to ekonomicky nevyzeralo, že sme zarobili, skôr naopak. Nebodaj, keď som dostal pokutu, tak to bolo úplne zlé (smiech). Desať rokov som takto fungoval, potom som napísal Neľutujem s Vladom Krauszom, rádiá piesni dali zelenú, ľudia si ju obľúbili a všetko nabralo úplne iné obrátky. Dnes sme sa dostali, chvalabohu, k Mandolína tour, ktoré môžem považovať za úspešné.
- Aká je aktuálna zostava kapely na turné.
Zostava je klasická: Bicie nástroje už piaty rok Miro Hank, basa Michal Šimko, klávesy Martin Bukový, gitara Michal Medek a Zuzka Smatanová je hosťom.
- Priblížme si trocha vlastné štúdio.
To, že mám k dispozícii vlastné štúdio, prirodzene vyplynulo zo situácie. S bratom sme odmalička dávali dohromady vlastné repráky, kupovali káble, pajkovali, aby sme mali na čom hrať. Potom prišli prvé nahrávky v počítači cez zvukovku. Neskôr jeden kvalitný mikrofón, kvalitná zvukovka, počítač. Povedali sme si, že už by to stálo za to, presunúť sa do väčšieho priestoru. V starej pivnici, kde sa zvážalo uhlie, sme vypratali dve miestnosti. Vyčistili sme ich, vymaľovali a vzniklo štúdio, ktoré stále skromne nazývam homestudio. Album som zo sedemdesiatich percent nahral a pripravil práve v domácom štúdiu. Robili sme aj v iných štúdiách, ale základ vznikal u mňa. Nahrávali sme aj pár iných kapiel, možno sedem albumov, no dnes slúži najmä pre moje piesne.
- Má niekto z mladých interpretov vlastné štúdio?
Určite... Dnes je trend mať doma štúdio. Ak máš tri, štyri tisíc eur môžeš si splniť svoj sen. Ak nemáš, môžeš si požičať od banky a splácať. Stačí pár dobre vybraných vecí a môžeš robiť na úrovni. Samozrejme, štúdio a štúdio je rozdiel. Stále tvrdím, že mám veľmi, veľmi, veľmi dobré homestudio. Mám miestnosť na bubny, nástroje, aparáty, na všetko máme mikrofóny. Robíme analógovú mixáž. Pluginy využívame, ale mixujeme analógovo. Dovolím si tvrdiť, že máme dobrý zvuk a dokážeme konkurovať hociktorému slovenskému štúdiu. Nepotrebujem to skrývať, ale nepotrebujem sa ani prechvaľovať. Keď mám pochváliť svoje veci, som v tom opatrný. No robil som v toľkých štúdiách, že spokojne môžem povedať, že môže u nás hocikto nahrávať. Štúdio malo aj nemalo názov. Nakoniec sme ho pomenovali Mandolína studio. Keď už „Mandolína“, tak poriadne a na plné...
- Poďme na aktuálnu nahrávku. V čom bol vznik iný ako Dávno zomrel rock´n´roll (2011) a Cukor a soľ (2006).
Mal som jasný zámer urobiť pestrý album. Prvá zásadná vec je, že piesne som robil výsostne iba s Vladom Krauszom ako s textárom. Druhá, že som oslovil viacerých producentov. Nerobil som s jedným. Na Slovensku je normálne, že sa robí album aj bez producenta. Pod album sa podpísala Ľubica Malachovská Čekovská, Peter „Ďuďo“ Dudák z Hexu, Peter Riava, ktorý ovplyvnil veľa piesní. Pod jednu pieseň sa podpísal švédsky producent Moric Carlson. Samozrejme, ja sa považujem tiež za producenta. Pod tento album sa podpísalo päť ľudí, preto si dovolím tvrdiť, že je taký pestrý. Najvýraznejší producent albumu je práve Ďuďo, ku ktorému sme sa dostali náhodou. Úplne zmenil pieseň Neľutujem z pôvodnej demonahrávky. V tej forme ju ľudia poznajú dnes, za čo môže Ďuďo. Tak sa zrodila naša spolupráca a potom sme mu nechali väčší priestor na ďalších veciach. Robili sme vo viacerých štúdiách, okrem vlastného sme pracovali aj v štúdiu u Ďuďa, u Mareka Rakovického zo skupiny Lavagance, u Rolanda Kánika, u Maťa Čemu a vo Švédsku.
- Sympatické je, že v tvojom prípade nejde o pásovú výrobu albumov. Vyzerá to, že po desiatich rokoch sa dostavili plody práce. Alebo v aktuálnom úspechu ide o zhodu náhod?
Mám rád rock´n´roll, drsnejšiu muziku, ale album to je stále pesničkový. Považujem sa za gitarového autora, ktorý to dá na tri, štyri akordy. Saxofón mám rád v rockových a funkových veciach, nielen v romantických. Napríklad v prvej piesni Príď už je saxofón tak, ako ho mám rád, ako má byť. Ten album som si vysníval, považujem za naplnenie svojej osobnej ambície. Popozýval som špičkových muzikantov, ktorí ma už vtedy poznali, prišli ku mne domov, ponahrávali, prípadne posielali svoj track a takto ma podporili. Nahrali sme celkom muzikantský album. Síce som s ním nič extra na slovenskej scéne nedokázal, ale mám dušu na mieste.
- Z ostatnej nahrávky sa vytratil rock´n´roll, ale nie je ani precukrená ani presolená. Miesto rock´n´rollu prišlo r´n´b šmrcnuté novou vlnou a synthpopom...
Nebojím sa akýchkoľvek označení. Pre mňa popmusic znamená absolútnu slobodu. Keď mi niekto povie: „Džez je pre mňa sloboda.“, tak prečo potom mnohí džezmeni hrajú rovnako? Chodím aj na džezové koncerty, poznám mnohých džezmenov. Ale podobne ako mne džez, môže džezmenovi znieť moja tvorba. Mám rád to, čo sa deje v popmusic. Zvuky, ktoré ešte pred polrokom patrili do alternatívy, sa dnes bežne používajú v pope. Pop je o populárnosti. Keď sa raz začne niečo ľuďom páčiť, automaticky po tom siaha popmusic. Dnes sa netreba báť prejsť od trúbky cez mandolínu k synťákom. Niekedy sa v pope robili koncepčné albumy. Dnes sa koncepčné albumy v pope nerobia, pracuje sa s viacerými producentmi. Voľakedy robiť pestrý album v pope bolo na hlavu. Dať na album rockovú ale aj pomalú slaďákovú vec bez gitary. Napríklad Guns N´ Roses, Oasis robili kompaktné veci, muzika, na ktorej som vyrastal. Dnes sa albumy už tak nerobia. Dnes môžem urobiť niečo, čo by som pred siedmimi rokmi nemohol urobiť.
- Aké covery si hrával?
Hrali sme aj IMT Smile, Lennyho Krevitza, Oasis, všetko, čo sme mali radi ako chalani. Johnny B. Goode od Chucka Berryho zahrám niekedy aj dnes… Keď má niekto pocit že znejem alebo sa podobám na niečo kvalitné, nech sa páči, porovnávajte ma s kvalitou. Znamená to, že to robím dobre. Keď ma budete porovnávať so zlými kapelami, tak je veľmi zle. Ale keď ma porovnávate s najlepšími, toho sa nebojím. Popová hudba sa musí stať populárna. Vždy som mal pocit, že robím pop, jednoduchú hudbu. No hrávali sme v kluboch pre pár ľudí. Len čo sa moja hudba stala populárna, priťahovala masy. Masy môže priťahovať hudba len vtedy, ak sa im zapáči. Keď sa im to nezapáči, niečo je zlé. Možno sa na niečo podobá, možno im to nevyhovuje, možno to nerobím dosť dobre... Keď sa hudba ľuďom páči, všetky otázky sú zbytočné.
- Vznikajú aj nové veci, či sa venuješ dianiu okolo aktuálneho albumu?
Priebežne skladám nové veci. Možno to znie zvláštne, ale práve po skončení turné, keď má človek pocit, že si chce oddýchnuť od toho celého, je plný zážitkov a treba ich dať zo seba von, zaznamenávať každý nápad. Robiť album priamo v štúdiu, keď je päť vecí a ďalšie chýbajú, je veľmi nezodpovedné. Mám svojich fanúšikov veľmi rád, oni to so mnou myslia vážne, chodia na koncerty, ja to s nimi myslím vážne a chcem im priniesť kvalitu. Je zlý postup povedať, že budúci rok bude album a ešte nie je ani nota.
- Čo by mohla byť výzva do budúcna. Tucet ďalších skladieb, alebo všetko úplne inak?
Prioritou sú vlastné koncerty, mať raz status koncertného umelca, ktorý vie pripraviť šou pre druhých. Ponúknuť kvalitný program, aby mali ľudia z mojich koncertov zážitok. Verím, že sa mi podarí zorganizovať viac vlastných vystúpení, mať to viac pod palcom. Hráme aj na festivaloch, kde je to super, ale na prezentáciu je päťdesiat minút. Chceme zahrať kvalitný program, kde je to bez kompromisu, kde je môj zvuk, moje svetlá. Samozrejme, s tým súvisí kvalitný album, výroba videoklipov, aby dostali priestor nielen singlovky, ale aj ďalšie skladby, ktoré stoja za to.
JURAI GONŠOR
Foto: Mária Švarbová