BABYLONSKÁ VEŽA S OKNOM DO NEBA

ROZHOVOR / JURAJ KUPEC

 

Patril k najvýraznejším talentom nastupujúcej generácie rockových gitaristov 80. rokov. Svoju profesionálnu dráhu začal v Greksovom Demikáte, pokračoval v skupinách Gravis a Prúdy Pavla Hammela. Neskôr si zahral tiež u Richarda Müllera, Jany Kirschner, IMT smile a v spoločnej skupine s Petrom Cmorikom. Ako zvukár, producent a režisér pomohol na svet albumom Jany Kirschner, Petra Lipu, No Name, Andreja Šebana, skupiny Horkýže slíže, Tublatanky, Lenky Filipovej, Petra Cmorika a ďalších. Je držiteľom početných cien Aurel za Zvuk roka, Najúspešnejšiu pieseň roka a ako Producenta roka. Ako profesionál poskytol servis mnohým kolegom, ale najväčší relax pociťuje, keď sa môže venovať vlastnej tvorbe. Jeho skupiny Geneza, Konvoj, Atak a Babylon možno nezaznamenali širší komerčný úspech, no o čo viac srdca do nich investoval, o to príjemnejšie spomienky na ne sa mu vracajú. Napriek všetkým skúškam osudu môže byť Juraj Kupec (1963) považovaný za muža, pre ktorého život v päťdesiatke nekončí, ale naberá druhý dych.

 

 

Juraj Kupec
Juraj Kupec

Keď si s hudbou začínal, mal si pre to doma nejaké zázemie?

 

Moja mama bola učiteľka, otec bol tanečník - sólista v SĽUK-u. Pochádza s Čierneho Balogu, takže k našej ľudovej hudbe som mal blízko už odmalička. Doma sa spievalo a hrávalo na harmonike a husliach. Na husle som ako osemročný chodil chvíľu do ĽŠU, ale až tak ma nebavili. Bola to gitara, ktorá ma priťahovala, no v tom čase bol pre mňa na prvom mieste hokej, ktorý som začal hrávať od šiestich rokov. Keď som mal trinásť, kúpil som si od kamaráta svoju prvú španielku za 50 Kčs. S druhým kamarátom som si vymenil môj bicykel za kotúčový magnetofón Sonet Duo a začalo to! Na gitare mi to išlo od začiatku veľmi dobre a pomerne rýchlo. Začal som cvičiť denne koľko to len šlo. Bol som samouk a mojim učiteľom bol magnetofón z ktorého hrali moje obľúbené, vtedy aktuálne kapely ako Led Zeppelin, Deep Purple, Uriah Heep, Queen, Nazareth, Black Sabbath, Pink Floyd, Genesis, Yes a z tých skorších samozrejme Beatles, Rolling Stones, Cream, Jimi Hendrix Experience. Následne padlo rozhodnutie definitívne skončiť s hokejom a vydať sa hudobnou cestou.

 

Aká to bola doba?

 

V tých časoch tu bol komunizmus. Všetko bolo cenzurované, sloboda prejavu takmer žiadna. Nedalo sa len tak trčať z davu, spievať a hrať úplne slobodne. Ale napriek tomu, bola to aj krásna doba. Hudba bola všade vo vzduchu, počúvali sme ju z niektorých rádií, ktoré sa dali chytiť na Slovensku, z magičov a platní. Všetci sme mali svoje partie a každý deň sa večer vonku na lavičkách hrávalo na gitarách a spievalo. Radi sme chodievali na koncerty našich kapiel ako Collegium Musicum, Prúdy, Fermáta , Progres, ETC..., Jazz Q, atď... Veľmi som sníval o vlastnej kapele. V pätnástich, roku 1978, sme s priateľmi založili skupinu Geneza, s ktorou sme odohrali niekoľko úspešných koncertov a získali aj zopár ocenení. Venovali sme sa len vlastnej tvorbe. Cvičili sme takmer každý deň u nášho kamaráta v Karlovej Vsi. Z tejto skúšobne máme aj jeden pekný zážitok. Raz nás oslovil Dežo Ursiny, či by sme im, s kapelou Burčiak, neposkytli na pár dní skúšobňu, lebo si potrebovali zbehnúť nové skladby. Tak si vieš predstaviť, čo to pre nás vtedy znamenalo. Ani spávať sme nevedeli! Boli super, mohli sme byť nablízku a počúvať, ako sa to robí. Keď docvičili a odišli preč, obdivovali sme ich nástroje. Ja som mal vtedy gitaru Iris. Prvý krát som držal v ruke naozajstný Gibson (The Paul), ktorý mal Dežo napichnutý na svoj Vox AC 30. Keď som ten aparát zapol a zahral si na Gibsone, bol som v siedmom nebi!

 

Keby si mal menovať jedného slovenského hudobníka, ktorý ťa nejako výraznejšie ovplyvnil, kto by to bol?

 

Určite môj dlhoročný priateľ Fero Griglák. Veľmi som ho obdivoval a platí to aj dodnes. Mal som to šťastie a vďaka Fedorovi Frešovi, bolo to v roku 1980, som mal možnosť pracovať ako technik v našej špičkovej jazzrockovej slovenskej kapele Fermáta. Bol som „bedňák“, staral som sa o pódium a nástroje a počas koncertu som mal na starosti svetlá. Fermáta a Fero mi dali veľa. Koncertovalo sa pravidelne na Slovensku a v Čechách. Veľa sme cestovali, no a vo voľných chvíľach na hotelových izbách ma Fero učil hrať na gitare. Bol super, som mu vďačný, že sa mi venoval. Ukazoval mi rôzne rify, rozprávali sme sa o gitarách, aparátoch, o hudbe... dalo mi to veľa. Fandil mi a mal rád aj našu kapelu Geneza. Pamätám si ako mi raz povedal: „Ďuri, keď hráš sólo na gitare, nerieš prvoplánovo techniku a stupnice! Spievaj si v duchu spolu s gitarou. Musí to ísť z tvojho vnútra, vtedy bude mať tvoja hra srdce.“ Mal veľkú pravdu, veľmi mi to pomohlo a držím sa toho dodnes.

 

 

Kedy si začal byť verejne známy ako gitarista a v akých najdôležitejších kapelách si hrával?

 

Do povedomia som sa začal dostávať už v mojej prvej kapele Geneza, vďaka ktorej som zistil kam patrím a čo pre mňa hudba znamená. Získali sme na rôznych festivaloch niekoľko ocenení za hudobný prínos a aj mne, ako gitaristovi, sa ušlo zopár cien za inštrumentálny výkon. Ale ten hlavný štart začal v roku 1986. Končili sme spoločne s Mariánom Greksom vojenčinu vo VUSE no a Marián mi dal ponuku hrať v jeho kapele Demikát. Prijal som ju a od tej doby som začal hrávať profesionálne. Za pripomenutie stojí aj moja druhá kapela, trio Konvoj (87-88), ktorú sme založili spolu s Igorom Skovayom (bicie) a Palom Vargom (spev, basa, klávesy). Na Konvoj som veľmi hrdý dodnes. Bola to výborná kapela. Ľudia, ktorí nás videli odohrať tých pár koncertov, si na Konvoj dodnes v dobrom spomínajú.

 

Ako si sa stal zvukárom?

V roku 1996 ma oslovil Martin Karvaš, či by som nechcel pracovať v jeho nahrávacom štúdiu Ebony. Poznal ma a vedel, že sa zaoberám aj zvukom a ja som tú ponuku prijal a pracoval som tam až do roku 2002. Nahrávanie a zvuk ma odjakživa fascinovali. Už v mojich prvých kapelách som sa vždy snažil aby sme mali dobrý zvuk, aby sme si dokázali čo najlepšie nahrať a zachytiť našu tvorbu či už zo skúšobne alebo z koncertov a bol to pre mňa aj návrat po štvorročnej pauze naspäť k hudbe.

 

S prácou v štúdiu máš bohaté skúsenosti. Vypracoval si si časom nejaký svoj vlastný postup, ktorý vedie k dobrému výsledku?

Ale áno, mám svoje metódy. Je to vlastne môj rukopis, ktorý sa stále vyvíja a obohacuje. Technika a aj ostatné veci smerujú rýchlo dopredu, snažím sa udržať krok. Myslím si, že každý producent a zvukár má svoje know-how a to je dobre. Hudobníci si môžu vybrať, s kým chcú spolupracovať. Pre mňa osobne je tiež veľmi dôležité, s kým budem spolupracovať, ako ma osloví ich tvorba a akí sú to ľudia. Ak si vzájomne sadneme, viem ísť naplno, dostať zo seba aj z kapely maximum.

 

Aký podiel na dobrom výsledku má štúdio a jeho vybavenie?

Technické vybavenie a akustika prostredia majú na výsledku určite veľký podiel, ale nie je žiadna záruka, že to prinesie aj super výsledok. Veľmi dôležitý je ľudský faktor - kto v tom štúdiu sedí ako zvukár a producent, aké má ucho, aký má cit pre hudbu a zvuk, aký má vkus. No a samozrejme, okrem producenta a zvukára sú to muzikanti, ktorí, okrem toho že dobre hrajú, majú so sebou aj dobré nástroje. Ale je to aj otázka čo hrajú, aké nápady si prinesú. Raz, keď som dostal ocenenie Zvuk roka 2003 za album Jany Kirschner Veci čo sa dejú, zavolal mi z Prahy šéf jedného z najlepších masteringových štúdií, že sa mu album veľmi páči, že už dlhé roky nepočul taký zvuk v Čechách ani na Slovensku. Veľmi mi gratuloval a poprosil ma, či by som mu nepreposlal zoznam výbavy môjho štúdia. Ja som sa im do Prahy, do štúdia vybaveného tou najlepšou technikou, moju vtedajšiu výbavu hanbil poslať a myslím, že by mi ani neuverili, na čom som tento Jankin album urobil. Takže nie je to len o technike.

 

Čo tvoje dnešné štúdio Kupec Records? Aký komfort poskytuje hudobníkom a na aký typ zvuku je špecializované?

Vo svojom štúdiu vo Váhovciach pracujem od roku 2002. Je to vidiecky dom, kde som si pristavil priestory pre štúdio. Je tu pohoda, priateľská rodinná atmosféra, ľudia sa tu cítia dobre. Ak sú z väčšej diaľky, viem ich aj ubytovať. Štúdio je vybavené digitálnou aj analógovou technikou. Snažím sa, aby sa tieto dva princípy navzájom dopĺňali. Dávam dôraz na živé hranie - aby muzikanti podľa možnosti hrali spolu a aby čo najlepšie zneli bicie, basa, gitary... proste rytmika, na ktorej sa dajú následne dobre vystavať a aranžovať ostatné veci.

 

Je pre teba hranie stále aj relaxom?

Pre mňa je hranie relaxom vždy, hlavne ale keď sa jedná o vlastnú tvorbu. Momentálne je to moja kapela Babylon, s ktorou sme po troch rokoch dokončili a vydali nový album Okno v nebi.

 

Ako si spomínaš na pôvodnú zostavu s Martinom Máčekom a vaše prvé dva albumy?

Áno, v Babylone mal Martin veľký vplyv, nielen ako kapelník, ale aj ako autor skladieb. Je to výborný rockový spevák, ktorý ma dostal hneď, ako som ho počul prvý raz spievať. Martina oslovili moje skladby a tak sme na môj podnet založili pôvodný Babylon. Nahrali sme dva veľmi dobré albumy, ale nejak výrazne sme sa nepresadili.

 

Čo má spoločné a v čom sa od seba líši starý a nový Babylon?

Spoločné majú môj rukopis a to, že s nami pokračuje bubeník Stanko Kociov. Nový Babylon sa líši tým, že v ňom pôsobím nie len ako gitarista, ale spolu s Natáliou Popelkovou aj ako spevák. Líši sa aj tvorbou, ktorá je pre mňa osobnejšia a vyzretejšia.

 

Kedy sa začal vyvíjať zárodok nového Babylonu?

Pred štyrmi rokmi, následne ako som ukončil spoluprácu s Petrom Cmorikom. Vrátil som sa k svojej hudbe a v štúdiu som začal dávať dokopy nové nápady, ktoré som už vnímal aj ako spevák. O niečo neskôr vstúpila do môjho života speváčka Natália Popelková. Do kapely s ňou prišiel nový rozmer, rozšírili sa možnosti a rozrástol sa nám aj repertoár.

 

Babylon krst

Mal si vopred jasnú predstavu o zvuku albumu, alebo sa výsledok formoval postupne? 

Pre mňa je zvuk veľmi dôležitý. Vždy sa snažím, aby to znelo čo najčistejšie a prehľadne, aby bolo počuť každý nástroj, aby sa tam nič netĺklo, či už frekvenčne alebo aranžérsky a aby to malo dynamiku. Mám rád, keď sa výsledok formuje postupne, rád experimentujem až pokým nie som spokojný s aranžmánom a so zvukom. Dávam si veľmi záležať pri mixovaní skladieb a snažím sa, aby bolo čo najviac času práve na mix a mastering. Nemám rád, keď sa podcení mix a mastering kvôli tomu, že „už na to nie je čas“. Pokazí to celú a nie malú prácu pred tým.

 

Kto, okrem teba, mal na konečnom výsledku zásadný podiel?

No určite Natália, ktorá ma veľmi inšpirovala ako partnerka aj speváčka. Veľkú zásluhu na našom projekte má taktiež hlavná textárka Monika Hajšová. Okrem nej prispeli Kamil Peteraj, Ľubomír Olah a jedným textom aj ja. Zásadný podiel na výsledku mali aj spoluhráči, bubeník Stanko Kociov a basgitarista Daniel Urbán. Všetci si dobre rozumieme a to sú pre mňa v kapele veľmi dôležité veci.

 

Okno v nebi je venované synovi Jurajovi. Aký bol a čo ho donútilo odísť predčasne?

Syn Jurko bol veľmi šikovný a talentovaný chalan. Už od malička bol proste svojský, mal svoj svet. Hudbe sa začal venovať v jedenástich a na gitare sa naučil hrať za pár mesiacov. Neskôr to boli bicie, klávesy, basa. Skladal a aranžoval veľmi zaujímavú hudbu. Vyznal sa dobre aj v počítačoch, ale mal aj temné stránky. Nevedel sa stotožniť s týmto našim svetom,  nenachádzal tu inšpiráciu, prestávalo ho všetko baviť, mával z toho depresie a prišli aj drogy. Keď sa z nich dostal a prišiel domov po liečení, tak sme si mysleli, že už je z najhoršieho vonku. Snažil som sa ho motivovať hlavne prácou v štúdiu a hudbe. Keď to nikto nečakal,  rozhodol sa vo svojich devätnástich opustiť tento svet. Bola to pre nás všetkých veľká bolestivá rana. Okno v nebi je krásny text, ktorý napísala pre mňa Monika po tej veľmi smutnej udalosti. Ja som ho dokázal zhudobniť a naspievať až rok po tom, čo Jurko odišiel.

 

V čom ťa doterajší život zmenil a kam by si ho chcel usmerniť?

Veľa vecí som si už uvedomil a prehodnotil spolu s vekom a skúsenosťami. Prial by som si život usmerniť tak, aby sme boli šťastní, mali vnútorný pokoj, veľa lásky, aby sme mohli slobodne tvoriť a milovať.

 

Keby si mal jednou vetou zhrnúť základnú myšlienku albumu, čo by to bolo?

Aby sa ľudia začali lepšie správať k sebe, ku svojmu okoliu, k prírode a k našej planéte.

 

Martin Chrobák

Foto: archív Juraja Kupca
 

Článok patrí k časopisu: 
Súvisiace články: