Brandenburské koncerty
Kamarát sa ma nedávno opýtal: napísal Bach aj niečo slabé, za čo by sa mohol povedzme hanbiť? Uff. Ako keby sa opýtal, či je v prírode niečo nevydarené, nehodné mena stvoriteľa. Bachova hudba je taká otvorená, tvárna, mnohorozmerná, hlboká, múdra, objavná, až sa núka povedať živá, že to vyráža dych. Čím hlbšie sa ponárate, tým je to fascinujúcejšie. Každá doba v nej môže nájsť svoju vlastnú sebareflexiu a nasýtenie. V kreatívnych rukách vnímavého zrelého muzikanta s otvorenou dušou sa z nej dá vydolovať čokoľvek. Od duchovnej katarzie, monumentálneho hudobného zážitku, cez veselo synkopujúci jazz až po predvádzanie technického žonglérstva. Avšak dá sa aj zlyhať a uhnať si hanbu a demonštrovať svoje limity v nezrelosti na taký komplexný obsah. Na Bacha jednoducho treba veľa pokory, trpezlivosti, muzikantského majstrovstva a životnej múdrosti, a to neprichádza len tak.
Solamente Naturali
A práve Bachovi sa vo svojej tohtoročnej zimnej edícii 2020 venoval skvelý festival Konvergencie. Určite to nebolo jednoduché rozhodnutie. Bacha je všade veľa. Pre hudobníkov je neutíchajúcou permanentnou výzvou. Tlačia ho už do malých detí na hudobných školách (chyba!). Sú vytvorené celé kánony ako ho hrať, existujú najrôznejšie interpretačné školy a prístupy. Jeho hudbe sa priebežne venuje obrovské množstvo ľudí po celom svete. Existuje množstvo jedinečných špičkových nahrávok, s ktorými porovnávať sa nie je pre muzikantov vôbec jednoduché. Bachova hudba sa stala základom nemeckej a následne európskej hudobnej kultúry. Mnohí nemajú radi tento tlak. Dosť bolo Bacha, aj tak na neho nikto nemá, venujme sa niečomu rozumnejšiemu. A preto klobúk dole pred zámerom organizátorov venovať mu celý festival, aj pred odhodlaním účinkujúcich pustiť sa s ním do náročného zápasu, kde je prípustný len excelentný výkon.
Solamente Naturali
Konvergencie o Bachovi
Videl som všetky koncerty okrem úvodných dvoch (organ – Blanken; violončelové suity – Ľupták, Cohen). Fascinujúci monumentálny výkon Mikiho Škutu na klavíri v prekrásnych a technicky náročných Goldbergovych variáciách (Mount Everest klaviristov) a zlá dramaturgia v následnom vystúpení Milana Paľu. To boli hlavné znaky ich famózneho sólového koncertu v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca. Paľa hral z vysokého balkóna pri úplne vypnutom osvetlení. Z predných radov ho vôbec nebolo vidno, bol utajený, ako organista v kostole. Ale tento pokus o intimitu nezafungoval. Stratil sa tak pre Konvergencie typický blízky kontakt hudobníka s publikom. Najmä, keď vidieť Paľu pri hre je pozoruhodný zážitok. Prehnaná snaha o intimitu a kontrast so Škutovým absolútnym kánonickým monumentom (Goldberg zahraný jasno, hlasno, presne, v strhujúcom tempe), spôsobili, že Paľove sympatické rebelantské novátorstvo v prístupe k Bachovým husľovým sonátam a partitám nevyznelo presvedčivo, aj napriek brilantnosti samotného inštrumentálneho výkonu.
Miki Skuta
Úchvatných sólových koncertov v Zrkadlovej sále však bolo viac. Vo svete vysoko oceňovaný, pôvodom iránsky virtuóz Mahan Esfahani zahral partity pre čembalo vskutku prekrásne a súčasne (žiadna presladenosť). Čembalo je tichý nástroj, ktorý nemá dynamiku. Na domácom Hi-Fi to nevadí, pridáte si koľko treba, ale na koncerte zvuk nepridáte, preto treba sedieť veľmi blízko. A ja som sedel veľmi blízko a nielen dobre počul, ale aj z bezprostrednej blízkosti videl estetiku jeho hry. Od fascinujúcej choreografie jeho jemných bielych prstov tancujúcich na kontrastne čiernych klávesoch čembala sa nedali odtrhnúť oči. Nádhera. Zvuk sa lial a voda sypala. A potom prišiel ďalší emočný vrchol: husľové partity v podaní brilantného huslistu Ilyu Gringoltsa. Svojim ponorom do Bacha a muzikantskou energiou ma celkom uchvátil. Nepamätám si, kedy ma naposledy huslista naživo tak nadchol. Gringolts nám spolu s Bachom žmýkali emócie.
Michal Pala
Už len stručne spomeniem, že medzinárodná partia špičkových muzikantov (vrátane našich), ktorá sa zišla okolo Igora Karška, zahrala pod jeho vedením vo Veľkom evanjelickom kostole kompletné Bachove Brandenburské koncerty. Jedny z najstrhujúcejších koncertných majsterštikov baroka boli predvedené s veľkou noblesou, chuťou a oduševnením. Boli obohatené o vlastné hudobné riešenia. Evidentná radosť z hrania celej skvelej Karškovej partie sa nákazlivo prenášala aj na publikum.
Solamente Naturali
Posledný deň Konvergencií vrcholil vo Veľkom evanjelickom kostole dvomi Bachovými kantátami. Kantáty sú komplexné, interpretačne náročné skladby pre komorný orchester, zbor a sólové hlasy. Slúžili ako sprievod k omšiam. Do programu boli zaradené aj dve motetá Bachovho vzdialeného strýka a zároveň svokra Johanna Michaela Bacha. Solamente Naturali Miloša Valenta v spolupráci s Vocale ensemble SoLa (mladí speváci združení okolo Hildy Gulyásovej) podali v týchto náročných skladbách veľmi solídny výkon. Speváci potešili krásnymi hlasmi. Svoj čarovný chlapčenský soprán predviedol 12-ročný školák Simon Farkas z Maďarska. No jednako, trošku mi tu akosi chýbal prvok radosti a oduševnenia, ktoré mám na Konvergenciách tak rád.
RADO TIHLÁRIK
Foto Martina Mlčúchová, Viki Kollerová, Martna Šimkovičová