Napriek tomu, že počas prípravy rozhovoru boli zo strany agentov legendárneho gitaristu Ritchieho Blackmorea témy Deep Purple a Rainbow vyhlásené za tabu, na koncerte zazneli pesničky aj z Ritchieho hardrockovej éry, pred vznikom Blackmore’s Night. Keď sa z publika po jednej z nich ozval výkrik „Rainbow!“, Ritchie pohotovo predpažil ruku so vztýčeným ukazovákom. Hoci nebolo celkom jasné, či ukazuje na nebo, alebo príslušnému fanúšikovi vytyčuje smer k východu zo sály, publikum toto gesto s pobavením ocenilo.
Viacero indícií nasvedčovalo, že posledný koncert náročného európskeho turné poňal gitarový mág už trocha uvoľnenejšie a pravdepodobne pritom nepodcenil ani pitný režim (bez vplyvu na hráčsku kondíciu). Vystúpenie postupne gradovalo od historizujúceho úvodu až k elektrickej gitare. V momente, keď na štylizovanej scéne začal 64-ročný gitarista z neznámeho popudu premiestňovať dekorácie predstavujúce balvany, prehlásila Candince ich vystúpenie za rockový koncert. Ritchie sa oddávna správal ako namosúrený podivín a introvert, čo mu podľa Candince aj zostalo, no v súčasnosti sa prejavuje „celkom milou formou“. Po dojmoch z rozhovoru a koncertu možno len potvrdiť, že Ritchiemu nechýba inteligentný zmysel pre humor, hoci ho dáva najavo typicky anglickým, suchým spôsobom. Blackmore’s Night prišli na Slovensko vo februári tohto roku, aby tu zavŕšili svoje niekoľkomesačné turné na podporu CD Secret Voyage. Okrem pesničiek z vlaňajšieho albumu ponúkli prierez celým folk-rockovo-renesančným repertoárom, ktorý si kapela začala budovať roku 1997.
KORENE
Candince, vy pochádzate z USA. Ako vnímate európsku hudbu?
Candince: S mojím americkým pôvodom to nie je také jednoznačné. Moji predkovia pochádzajú z Poľska a Ruska, a tak mi nie je neznámy ani folklór východnej Európy. Spomínam si, ako si moji starí rodičia spievali ľudové pesničky svojich rodných krajín. Neskôr to bol až Ritchie, ktorý ma uviedol do sveta stredovekých a renesančných melódií, v ktorých som objavila ten svet krásy a mágie. Amerika nemá takú hlbokú históriu ako starý kontinent, ale možno aj preto sme obdarení predstavivosťou, ktorá nám pomáha objavovať čaro hudby z dávnych vekov.
V čom podľa vás spočíva to čaro?
Candince: Je to hlavne zaujatie a úprimnosť, proste všetko to, čo iba málokedy počuť z komerčnej produkcie v televízii a rádiu. Vzrušujúce je, keď z hudby aj po niekoľkých storočiach cítiť, že vznikala zo srdca a z duše. To je pre nás skutočná inšpirácia.
Vaša hudba je zmesou mnohých štýlov a období, od historického folklóru cez klasiku až k súčasnému popu a rocku. Čo ich drží pohromade?
Ritchie: Ja sa inšpirujem hlavne stredovekou a renesančnou hudbou zo 14. a 15. storočia. Vlastním rozsiahlu zbierku nahrávok hudby z tohoto obdobia. Keďže v Amerike sa v rádiu a televízii hrá stále dokola Britney Spears, nemám dôvod počúvať iné zdroje, než hudbu z vlastných nosičov, alebo hudbu ktorú si zo zápisov prehrám ja sám. Väčšina mojej inšpirácie pochádza zo starej hudby. Zvláštne harmonické štruktúry, paralelné kvarty, to všetko sa nejako odzrkadlí. Napokon aj to, čo v podaní kapely vyznie ako rocková melódia, má renesančné korene.
Máte klasické hudobné vzdelanie?
Ritchie: Keď som ako jedenásťročný začínal, asi rok som chodil na hodiny klasickej gitary. To, čo som si za tú dobu osvojil, som preniesol do rockovej hudby a používam to aj teraz.
AGIZMUS
V rocku a popmusic pochádza to najlepšie zvyčajne od mladých hudobníkov, ktorí sa už v zrelšom veku neprekonajú. Naopak, v klasickej hudbe, ak zoberieme príklady ako J. S. Bach, L. van Beethoven, G. Mahler, skladateľský potenciál dozrieva kontinuálne s vekom. Prečo je to tak?
Ritchie: Keď o ľuďoch nad tridsať rokov už pomaly na obrazovke nie je ani vidu - ani slychu, súvisí to nejako s mediálnou politikou. Ja si myslím, že kvalitní hudobníci vekom dozrievajú. Mala by fungovať rovnica - čím lepší hudobník, tým má viac čo povedať. V realite sa ale uplatňuje ageizmus (diskriminácia kvôli veku).
Candince: To isté, čo pre skladateľov, platí aj pre inštrumentalistov. Devätnásťročný muzikant nemôže svoj nástroj poznať tak, ako ho pri troche inteligencie a talentu spozná, až bude mať raz toľko.
Dobrá hudba tu je. Čo by bolo treba urobiť pre to, aby ju bolo aj počuť?
Ritchie: Otvoriť možnosti aj starším hudobníkom a bude ju počuť.
Candince: Súčasný hudobný priemysel je až príliš orientovaný na vizuálnu stránku veci. Zohľadňuje sa, ako speváci vyzerajú, čo majú oblečené, kde a s kým boli videní, atď. To nie je najlepšie, pretože samotná hudba je hlavne emotívne médium. Ak je dobrá, má aj bez pomoci schopnosť prekonať hranice jazyka, krajín aj času a preniesť poslucháča na vyššiu úroveň. Niektoré bariéry pomáha búrať internet tým, že umožňuje ľuďom prístup k takej hudbe, o ktorú sa naozaj zaujímajú a nie k tej, ktorú sa im snažia naordinovať médiá. Dúfam, že postupne si to bude uvedomovať stále viac ľudí, čo by spätne malo ovplyvniť aj politiku trhu. Čím viac bude poslucháčov zaujímať samotná hudba a nie veci, ktoré by sa mali spolu s ňou predávať, tým viac dobrej hudby bude počuť.
SECRET VOYAGE
Konzumnému popu sa ale vo viacerých momentoch blíži aj váš posledný album Secret Voyage, nemyslíte?
Ritchie: Nie je to celkom tak. Závisí to od vašej interpretácie pojmu pop. Naša hudba, ktorú hráme už roky, nie je porovnateľná s tým druhom popu, ktorý sa vysiela v televízii. Niekedy sa v repertoári vyskytne aj pesnička, ktorá by sa dala považovať za komerčnú, ale stále pritom máme slobodnú vôľu, čo chceme hrať a čo nie. Niekedy sa skupina dostane do situácie, keď sa od nej očakáva, alebo je nútená hrať určitý typ hudby. Zažil som to už v minulosti, nie je to však prípad Blackmore´s Night, kde hráme výlučne iba to, čo chceme my sami.
Kto z ľudí, ktorí sa podieľali na vzniku Secret Voyage, má zásadný podiel na jeho zvuku?
Ritchie: Povedal by som, že to je náš producent Pat Regan. Pat nie je členom našej koncertnej skupiny, ale na nahrávke hrá na klávesové nástroje. Predtým bol producentom Rainbow a myslím, že produkoval aj nejaké nahrávky Deep Purple. To bolo ale ešte predtým, ako som ho som ho stretol v deväťdesiatom štvrtom. Nahrávali sme doma, v našom malom štúdiu, Pat prišiel za nami z Kalifornie, pretože sme v dome nechceli nechať naše mačky samé.
LIFESTYLE
Hudba býva spojená so životným štýlom. Aký je ten váš?
Candince: Dosť sa nechávame inšpirovať prírodou. Pre život aký chceme žiť, sme si vytvorili svoj vlastný priestor. Žijeme na ostrove asi hodinu a pol od New Yorku. Náš dom sa nachádza v blízkosti mora aj lesa. To nám umožňuje preniesť sa späť do čias, keď skoro všetko prebiehalo o čosi jednoduchšie. S našimi priateľmi sa snažíme komunikovať po starom. Stretávame sa, rozprávame pri ohni v našej záhrade, hráme na akustické nástroje. Baví nás to a je to pre nás lepší spôsob života aj hudobnej tvorby, než tráviť čas osamote v jednej miestnosti oproti obrazovke počítača. Nežijeme v izolácii od súčasnosti, ale snažíme sa uchovať si schopnosť všetko vypnúť a vnímať seba aj prírodu vlastnými zmyslami.
A váš pohľad na súčasnosť - svetovú hospodársku krízu, stres atď.
Candince: Žijeme práve v zložitých časoch, sme ohrození ekonomicky, emociálne a neraz aj bezpečnostne. Práve preto je potrebné dokázať si vychutnať svoj čas aj mimo týchto hrozieb, vedieť vypnúť a odpočinúť si od všetkých stresov. Svoj význam má aj pár minút relaxu, napríklad krátka prechádzka, počas ktorej si vychutnáme západ slnka, alebo sa uvoľníme pri obľúbenej hudbe. Treba umožniť, aby sa spojil duch s mysľou, čím sa načerpá energia a odbúrajú sa neustále stupňujúce napätia.
Keď sa pozriete do krištáľovej gule, akú budúcnosť v nej vidíte?
Candince: To, čo by som tam chcela vidieť, je pre nás možnosť slobodnej tvorby a nádej, že sa našou hudbou podarí preniesť na ľudí pozitívnu energiu a liečivý efekt, aby sme ich videli usmievať sa, spievať a tancovať. Verím, že sa ľudia nebudú uzatvárať, ale nájdu si čas na seba a popri tom aj na spoločné potešenie z hudby.
A čo vidí v krištáľovej guli Ritchie?
Ritchie: Ja nevidím ani tú krištáľovú guľu.
DRINKER
Ste gitarová legenda, neuvažovali ste o vydaní čisto inštrumentálneho albumu?
Ritchie: Pravdepodobne bude zostavená kompilácia z už realizovaných inštrumentálnych nahrávok, ale ja som toho názoru, že gitara je podriadená hlasu.
Váš elektrický tón spolu s výrazom má určité atribúty hlasu.
Ritchie: Možno áno, ale som aj veľmi lenivý. Radšej hrám na gitaru menej a nechávam, aby dielo dokonal ľudský hlas.
Takže teraz ste skôr hudobník ako gitarista?
Ritchie: Ani nie, teraz som skôr pijan.
Čo tak najradšej pijete?
Ritchie: Obvykle je to dvanásťročná škótska whisky Black Label, alebo aj Gold Label.
Stihli ste už popri tom pripraviť nejaké nové pesničky na budúci album?
Ritchie: Máme hotové štyri veci, ale keďže sme v poslednom období vydali pomerne veľa materiálu, rozhodli sme sa s ďalším projektom ešte nejakú dobu vyčkať, nech sa medzitým absorbuje hudba, ktorá je už hotová.
Tie nové pesničky sú autorské, alebo ide o úpravy tradičných melódií?
Ritchie: Sú to väčšinou kópie hudby Led Zeppelin.
A z ktorého albumu?
Ritchie: Ja som len srandoval.
Ja tiež, ale každý z albumov Led Zeppelin má svoju náladu. Niektoré boli viac akustické, iné zas elektrické, bluesové...
Ritchie: My tiež radi hráme akusticky aj elektricky, to záleží od nálady skladby, ale aj od toho, ktorý Label som práve ochutnal.
NÁSTROJE
Odkedy ste sa začali zaujímať viac o akustickú gitaru?
Ritchie: Keď som mal asi dvanásť rokov, pozeral som do výkladu s gitarami a bol som veľmi rozrušený z pohľadu na nové elektrické gitary. Po rokoch očarenie opadlo a nahradila ho tak trochu nuda zo všetkého, čo s elektrickou gitarou súvisí. Nový záujem o hru vo mne prebudila až renesančná hudba a spôsob interpretácie v podaní niektorých nemeckých skupín. S tým súvisel aj môj záujem o akustickú gitaru.Teraz, keď sa pozerám na všetky tie akustické nástroje, cítim podobné vzrušenie ako kedysi.
Máte medzi akustikami nejakú svoju vyvolenú?
Ritchie: To nie je také jednoznačné, je to dlhodobý proces hľadania nejakého ideálu, ktorý by inšpiroval a zároveň zodpovedal potrebám. Hrávam na nemecké gitary Lakewood, anglické Fylde, japonské Alvarez, aj na kanadskú značku Godin. Mám rád veľký zvuk, takže všetky nástroje sú elektroakustické. Pri hre s kapelou vznikajú problémy so spätnou väzbou, a tak preferujem skôr malé akustické gitary s nízkymi lubmi.
Iste máte nejaké nástroje vyrobené podľa vlastných špecifikácií? Kto ich pre vás vyrába?
Ritchie: Gitary, mandoly a buzuki Fylde vyrába angličan Roger Bucknall. (V Ritchieho zbierke sa nástroje značky Flyde dajú identifikovať vďaka korpusu v tvare kvapky.) Mám od neho aj zopár dvojkrkých kombinácií. Tie vyžadovali zvláštnu pozornosť pri návrhu rebrovania. Niekoľko gitár podľa mojich nákresov mi vyrobil japonský výrobca Kawakami, ktorý pôvodne pracoval pre Alvarez, ale osamostatnil sa.
Spomínali ste skupiny ktoré hrajú renesančnú hudbu. Mohli by ste niektorú z nich odporučiť?
Ritchie: Napríklad Des Geyers. To je nemecká skupina oživujúca tradíciu stredovekej hudby puristickým spôsobom. Čo a ako to robia, malo na mňa veľký vplyv. Oni sú moji hudobní favoriti a zároveň priatelia. Nie sú medzi nimi žiadne hollywoodske hviezdy. Je cítiť, že hrajú hudbu preto, lebo ju majú radi.
Priatelíte sa aj s členmi svojej skupiny, alebo ste spolu iba počas turné?
Ritchie: Nie, stretávame sa priebežne, sú to veľmi milí ľudia.
V čom sú odlišní od vás, čo vám na nich imponuje?
Ritchie: Že nesmrdia.
Fajčíte?
Ritchie: Nie.
Ako dlho už?
Candince: Ritchie nikdy nefajčil.
Ritchie: Nefajčil som ani v dobách, keď to nebolo až tak trendy ako dnes. Asi by som mal začať teraz, pretože s módnymi úchylkami sa stotožňujem nerád.
Candince: Prosím nie!
EMPATIA
A čo ešte radi robíte okrem toho popíjania? Venujete sa napríklad nejakému športu?
Ritchie: Často hrávame fotbal. Candince hrá tiež a je v tom dobrá. Zaoberáme sa aj paranormálnymi javmi. Vyvolávame duchov a hovoríme s nimi.
Hovorili ste už s duchom niekoho, koho by sme mohli poznať?
Ritchie: Asi ťažko, nehovorievame so slávnymi duchmi. Sú to skôr určité zjavenia. Niekedy sú to duše konkrétnych ľudí, inokedy zas duše, ktoré ešte nemali svoje telá.
Odkedy sa zaoberáte takýmito nadprirodzenými vecami?
Ritchie: Od roku 1969. Vtedy som sa prvý krát zúčastnil seansy a komunikoval som s duchom priateľa. Fascinovalo ma to poznanie, že aj keď si myslíme, že sme sami, môžeme sa nachádzať v spoločnosti duchov. S takým vedomím sa ľahšie akceptuje aj smrť.
Viete si predstaviť ducha s ktorým komunikujete?
Ritchie: Všetci si môžu vytvoriť určitý mentálny obraz, ale zjav ducha nie je dôležitý. Je to iný svet, ako aj iný spôsob vnímania. Duchovia napríklad nedokážu hudbu počuť, ale môžu ju cítiť.
Čomu ste sa od nich priučili?
Ritchie: Veľa vecí. Ťažko sa to dá vysvetliť, lebo sú to veľmi ezoterické záležitosti. Veľmi dôležitý je feeling – to, čo dokážeme vycítiť z iných ľudí. Môžem pozorovať cudzincov a aj keď nerozumiem ich reči, viem čo chcú povedať. Napokon je pre mňa vždy dôležitejšie to čo cítim, než to, čo je vypovedané. Vedieť pozorovať a vcítiť sa, prináša iné informácie, než keď sa spoľahneme iba na to, čo počujeme. Môžeme počúvať lži, ale uvidíme pravdu.
Môžete vnímať aj ducha niekoho, kto je živý?
Ritchie: Áno, niekedy. To, čo hovorí nevnímam však sluchom, ale pocitom. Ak by mal niekto slovami popísať hudbu tomu, kto hudbu v živote nepočul mohol by povedať, že sú to vibrácie. Hudbu ale nevidíme, môžeme ju iba počuť a precítiť.
Nevidomý muzikant (Mário Bihári) hovorí, že hudbu vidí v duchu. Každý tón má pre neho určitú farbu.
Ritchie: Môže byť, je to len iný uhol pohľadu.
Richtiemu a Candince ďakujem za rozhovor a čitateľom Nového Populáru prajem, aby sa nebránili odlišným uhlom pohľadu (posluchu i pocitu), a objavovali v nich pre seba veľa nových zážitkov.
MARTIN CHROBÁK