Spevák, gitarista, textár, kapelník, moderátor... Spoluzakladateľ slovenskej bluesovej kapely Bluesweiser. Od ranej mladosti bluesový nadšenec, čo rozdáva nadšenie plným priehrštím nielen vo forme prevzatých skladieb, ale aj pôvodných pesničiek so zhudobnenými, alebo vlastnými textami, ktoré sú povestné vtipom a šarmom. Jedna z vedúcich osobností bluesovej scény medzi Tatrami a Dunajom. Český žurnalista Karel Prokeš ho na webovej stránke deník.cz nazval „šamanom bluesovej hudby na Slovensku“. Aj to je Juraj „Dura“ Turtev s bulharsko-horehronskými koreňmi.
Juraj Turtev je označovaný za „srdce bluesovej muziky“ východnej časti niekdajšieho Československa, ktoré delila rieka Morava. Vďaka príťažlivosti a spontánnosti hudobnej produkcie je jeho kapela veľkým oživením klubovej scény. Repertoár je v prevažnej miere z pera samotného „Dura“ Turteva a vyžaruje z neho pohoda, postavená na zrozumiteľných slovenských textoch, ktoré nemajú snahu udivovať zložitými básnickými obratmi, ale popisujú obyčajný život okolo nás s jeho radosťami i starosťami, alebo veci, ktoré nás obklopujú a my ich veľakrát nevidíme. Bluesové texty určite nemali ambíciu stáť na úrovni renomovanej poézie, ale predovšetkým svojím priamym videním okolitého sveta a oznamovaním pocitov i nálad sú akousi ľudovou poéziou.
Ako a kedy sa Juraj Turtev po prvýkrát stretol s hudbou? Písal sa rok 1962 a ako štvorročný sa na klavíri naučil hrať svoju prvú pesničku. „Tou bola detská skladbička Čierny Ján. Súčasne som v tej dobe počúval svoju babičku, ktorá mi spievala krásne bulharské pesničky,“ spomína Turtev. „To bol môj prvý kontakt so živou hudbou. Skutočné hudobné prebudenie však prišlo až v puberte. Doma sme mali akustického gibsona z päťdesiatych rokov. Bol totálne nenaladiteľný, ale vydával zvuk a vďaka otcovi som sa na ňom naučil prvé akordy.“
Dnes šesťdesiatročný bluesman spomína na dobu, keď navštevoval gymnázium v Bratislave (1973-1977), počúval jazz a obdivoval Chicka Coreu, Johna McLaughlina, Weather Report a Franka Zappu. A spoznával aj Hendrixovu hudbu. „Jeho hudba ma, spoločne s britskými rockovými skupinami T. Rex, Slade, Status Quo, Uriah Heep či Deep Purple, veľmi výrazne ovplyvnila,“ podčiarkuje. „Spomeniem aj Petra Greena, Led Zeppelin, Erica Claptona, Alexisa Kornera, kapelu Savoy Brown... ktorých sme počúvali po žúroch a v bytoch na tzv. počúvačkách. V druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia som vlastne žil dva hudobné životy. Trampský na vandroch a mestský doma. V trampskom to boli pesničky typu Řeka hučí. V mestskom sme začínali, krylovkamiʽ, chodili na Vladimíra Mertu v Čechách či Dušana Valúcha na Slovensku, ktorí síce hrali predovšetkým folk, ale vsúvali doň bluesové prvky.“
Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov, v rámci štúdia na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave (1977-1982), však prišlo blues a bolo rozhodnuté. „Niekedy v tom čase dávali v Československej televízii koncert amerického dua Sonny Terry & Brownie McGhee... a ja som pri tom v sebe cítil zvláštne vibrácie. Definitívne ma však presvedčili americkí bluesoví gitaristi J. B. Lenoir a Big Bill Broonzy,“ listuje v spomienkach Juraj Turtev. „Prvý, kto začal na Slovensku hrať starú deltu, teda vidiecke blues, bol bezpochyby Ján Litecký-Šveda. Ženskou predstaviteľkou tohto hudobného žánru je zase Andrea Karovičová, teraz Andrea Peeters Karovičová. Blues v tom čase mali v repertoári napríklad bigbítový Krokoband, krátkotrvajúci Samaria Blues Band zo Šamorína, folkový TBC (Trnavsky Bluesový Cech) či Hartus z Bratislavy. Koncom šesťdesiatych rokov mala v repertoári – napriek tomu, že nebola čisto bluesovou skupinou – aj trnavská formácia The Breakers Petra ,Bonzaʽ Radványiho. Na druhej strane je zaujímavé, že Lipa Andršt Blues Band nemal na mňa vplyv... Moju bluesovú orientáciu okrem spomínaného záznamu v československej televízii ovplyvnili aj platne ,Písně otce vodʽ; rovnako ako elpéčka zo zbierky Liteckého-Švedu.“
Juraj Turtev mal však rád aj folk. „Počúval som ho najmä z dôvodu protestu voči vtedajšiemu režimu. Mal som v pláne dokonca emigrovať. V čase všadeprítomného ateizmu sme hovorili o blues ako o životnom štýle. Dvanásť taktov, to bola mantra na oslabenie päťcípej hviezdy.“Keď sa k tomu pridalo desať budvarov, človek sa ocitol v delte Mississippi alebo na Woodstocku, aby sa potom „s opicou“ prebudil do československej reality. „Okolo bratislavskej krčmy Mamut sa točilo takmer všetko lokálne umenie. Tak ako o desať, dvadsať rokov skôr okolo slávneho V-klubu. Muzikanti, výtvarníci, filmári, šachisti... Títo všetci lôchali Budvar a spoločne s niektorými „eštébákmi“ medzi nami nadávali na režim. No a v mojom prípade blues predstavoval niečo, čo mi dávalo istý zmysel života. Dnes viem, že to bola ilúzia, každopádne veľmi príjemná.“
A potom prišiel zlomový okamih v podobe založenia skupiny Bluesweiser, ktorému predchádzalo stretnutie s Jánom Liteckým-Švedom. Ten spomína: „S Jurajom Turtevom som sa po prvýkrát stretol koncom roka 1986. V práci! Z vrátnice mi volali, že ma tam čakajú nejakí traja mládenci, ktorí chcú so mnou hovoriť. Ako sa ukázalo neskôr, boli to Juro Turtev, Boboš Procházka a Adrián Pullmann. No čo mládenci? – pýtam sa ich. Ale že sme vás videli a počuli hrať na festivale Blues na Dunaji a veľmi sa nám to páčilo... Že sú bluesoví nadšenci, ktorí ho hrávajú a že či by som bol ochotný sa s nimi podeliť o svoje znalosti a skúsenosti. Súhlasil som. Pravdupovediac, bol som úprimne rád, že sa o blues zaujíma aj mladá generácia. Tak sme si dohovorili stretnutie, ktoré sa potom uskutočnilo jedno popoludnie na Moskovskej ulici v Bratislave. Boli sme naladení na rovnakej vlnovej dĺžke, náš kontakt časom prerástol do priateľstva. Tak sa zrodil základ bluesovej scény v Bratislave.“
Erich „Boboš“ Procházka spomína, ako si skladby nahrávali na magnetofónové pásky, ktoré potom nosili Liteckému-Švedovi. „Ján Litecký-Šveda nám k tomu povedal svoje pripomienky. ‚Dura‛ bol už od samotného začiatku veľkým zástancom spievania bluesu v slovenčine. Chcel, aby tomu ľudia rozumeli. Zato ja, aj keď som si niektoré texty sám písal, som preferoval spev v angličtine. S Liteckým-Švedom sme viedli hodinové debaty o hudbe, o textoch, o ústnej harmonike... Vzájomne sme sa hudobne obohacovali, rád na to obdobie spomínam,“ vyjadrí sa „Boboš“, virtuóz fúkacej harmoniky. Tento vyhľadávaný štúdiový hráč, ktorý sa na koncertných pódiách pohybuje už takmer tridsaťpäť rokov, má v zmysle spolupráce s inými hudobníkmi na svojom konte viac ako sto žánrovo rôznorodých štúdiových projektov – od bluesu cez rock, pop, šansón, jazz, až po metal!
Slovo má Juraj Turtev: „S ‚Bobošom‛ ma zoznámil kamarát Pupák, ktorý mi oznámil, že v Šamoríne je skvelý hráč na ústnu harmoniku a orientuje sa na blues. A bol to práve ‚Boboš‛, s ktorým sme založili kapelu Bluesweiser. A urobili prehrávky. Bluesweiser bol vtedy akustickým triom, až neskôr sa prevtelil do dravej elektrickej formy. Dnes je dobre fungujúcim bandom, ktorý sa pyšní tým, že už má budúcnosť za sebou.“ Obidve dnes legendárne postavy slovenskej bluesovej scény dostal na pódiá tretí z trojice mladíkov na návšteve u Liteckého-Švedu – Adrián Pullmann. Ten im odporučil, aby „nehrali blues iba po žúroch a chatách, ale dali ho aj ľuďom“. Hovorí opäť „Dura“: „Adrián Pullmann bol pre nás kľúčovou postavou, pretože ako v tom čase zamestnanec kultúrneho strediska Bratislava-Rača nás protekčne zaradil do programu festivalu Rača Blues. Bol to on, kto to organizačne v Bratislave na poli bluesu rozbehol. Je zaujímavé, že hoci bol veľkým fanúšikom Franka Zappu, blues výdatne podporoval. Bluesweiser po prezentácii pred tzv. prehrávkovou komisiou v roku 1987, v ktorej sedel tiež Peter Lipa, patril vďaka Pullmannovi pod tzv. OBKASS (Obvodné, kultúrne a spoločenské stredisko) – a teda mohli sme vystupovať verejne.“ Prvý koncert ešte akustického Bluesweiseru v OBKASS-e na Vajnorskej ulici v Bratislave – „Politická pieseň“, rok 1986 – bol korunovaný diplomom za najlepší text (skladba Hladné blues); zostavu s Jurajom Turtevom a „Bobošom“ Procházkom tvoril slide gitarista Miroslav Staník.
Prišli ďalšie koncerty a festivaly, napríklad Non stop blues v Litvínove (1988), kde sa Juraj Turtev mal možnosť kontaktovať nielen s dôležitou osobnosťou českého blues Bohušom Budinom, ale aj s pražskou bluesovou skupinou Tucet a gitaristom Richardom „Faustom“ Maderom. Paradoxne, na festival Blues na Dunaji sa zostava Bluesweiser nikdy nedostala. Po prevrate v roku 1989 sa Juraj Turtev stal spoluorganizátorom bluesových „jamov“ v MUKO klube na Heydukovej ulici v Bratislave (1990-1991), kde odštartovala jeho spolupráca s ďalšími výbornými hudobníkmi a spevákmi, napríklad so Silviou Josifoskou. „Tam sme sa po prvýkrát stretli. Premiéru na pódiu sme si však odbili v roku 1992 U Čierneho havrana v bratislavskom Starom meste, kde si Silvia s nami ‚strihla‛ skladbu Jesus on the mainline, verziu od Ry Coodera. Odvtedy sme kamoši a zo Silvie sa stala skvelá speváčka.“
Pekné spomienky však má aj na ďalších muzikantov. „Saxofonista Pavel ‚Doktor‛ Doležal už bol zabehnutá veličina. Hral v skupine Hartus a do Bluesweiseru prišiel aj s basgitaristom Petrom Oberländerom v roku 1989. Niekedy v roku 1991 sme sa v trnavskom K klube, kde sme hrali s Bluesweiserom, stretli s gitaristom Ivanom Tomovičom. Po hraní som jemu a basgitaristovi Dušanovi Strapcovi ponúkol spoluprácu. Obaja ju prijali a aj s hráčom na bicích Paľom Barnom vznikol plne elektrický Bluesweiser. Kapela dostala skutočný drajv.“ Pripomeňme, že Juraja Turteva dnes môžeme zazrieť aj v hudobnom dokumente „Blues na Kominárskej“, ktorý nakrútila Slovenská televízia v roku 1990. „Toto obdobie bolo charakteristické aj intenzívnou spoluprácou so skupinou Tucet z Prahy. Naše vzájomné pozývačky – Bratislava verzus Praha – mali za následok umŕtvenie zopár pamäťových buniek... Významnú úlohu hral v tomto dejstve gitarista Richard Faust Mader, tohto času šéf pražských Faust records, či gitarista a spevák Peter Jurkovič.“
„Do roku 1989 bolo blues veľmi poetické, romantické, zakázané a do istej miery utajené. Ľudia boli zjednotení proti centrálnemu systému, fungoval Blues klub na Kominárskej ulici v Bratislave, to bolo úplne fantastické,“ vracia sa do minulosti „Boboš“ Procházka. A dodáva: „Tých príbehov bolo milión, ale obávam sa, že väčšina z nich je publikovateľných až od dvadsiatej druhej hodiny. Ľudia sa bláznili, radovali, veselili. Možno sa dnes na to pozerám naivne, ale vtedy som mal pocit, že sme robili niečo, čo malo zmysel. Ak sa ma niekto v rokoch 1985 až 1990 opýtal, čo budem robiť v sobotu poobede, bolo jasné, že budem na Kominárskej. Málokedy sa stalo, že by sme tam nehrali až do rána.“
V rokoch 1992 až 1996 Juraj Turtev študoval a cestoval po Austrálii, kde získal bohaté skúsenosti z oblasti bluesovej hudby (stal sa napríklad členom Sydney Blues Society), umocnené osobnými stretnutiami s významnými osobnosťami – za všetky spomeňme bluesového klaviristu Johnnyho Johnsona, s ktorým v roku 1953 odštartoval dlhoročnú spoluprácu dnes už legendárny – a žiaľ aj zosnulý – rock’n’rollový velikán Chuck Berry. „V Austrálii som hrával len na párty a piknikoch. Ale chodil som usilovne na koncerty velikánov blues: Albert Collins, Tinsley Elis, Roben Ford, Charlie Musselwhite, Junior Wells, Rod Piazza, Taj Mahal, Willie Clarke, B.B. King a mnoho ďalších plus celá skvelá austrálska špička. Takmer dvanásť mesiacov som pritom strávil v austrálskom buši, vďaka čomu v mojom vnútrajšku prevládali návykové vzorce pokoja a pohody. Výsledkom bol album Kľud a piesok, vydaný v roku 1998.“
Po návrate z Austrálie Juraj Turtev opätovne obnovil činnosť Bluesweisera a navyše zoskupil muzikantov okolo ďalšej zostavy Dura & Blues Club(Názov „Dura“ vznikol ako plagátový preklep zo slova Ďuro, Blues Club zasa predstavuje voľné zoskupenie hudobníkov, ktorí si popri vlastných projektoch nájdu čas stretnúť sa a spoločne si zahrať – pozn. autora.) „Hudobné farbičky sa točia prevažne okolo Durových skladieb, v ktorých sa prelína pokoj, osobná spiritualita, ale tiež naivná uletenosť, sranda a recesia. Formácia nepredstavuje jednoliaty bluesový program. Do pesničiek sa nenápadne prepašoval ragtime, reggae, funk i slovenský folklór. Hudba však nestráca bluesovú náladu a svoje posolstvo vysiela všetkým, počnúc od detí, cez alternatívnych hľadačov až po puristov a zajatcov uväznených v žánrových škatuľkách,“ píše sa v knihe Blues na Slovensku, vydanej Hudobným centrom v roku 2003. „V roku 1997 som naraz zistil, že by som sa rád vrátil k akustickému hraniu, a tak vznikol Dura & Blues Club. Je to vlastne kapela s neohraničeným počtom členov a rôzne zostavy obliekajú pesničky do rôznych šiat. Je to zábava, inšpirácia… a sem tam aj trápenie. Ale Blues Club môže byť aj duo alebo trio, tak je toho hrania dosť,“ podotýka Juraj Turtev.
„Dura“ v súčasnosti spolupracuje s gitaristami ako Miloš Železňák, Štefan Lengyel, Ivan Tomovič; z hráčov na ústnej harmonike spomeňme okrem „Boboša“ Procházku aj Juraja Schweigerta či Romana Horvátha. „Úzko spolupracujem aj s klaviristom a hráčom na Hammond organ Petrom Koreňom starším, s ktorým sme nahrali prvé podklady pre jeho projekt spätý s Hammond organom. V týchto dňoch však vyšlo nové CD pod názvom Dura & Blues Club - Buterfláje lecá. Prezentuje sa na ňom až devätnásť muzikantov vrátane hostí, ktorými sú Peter Lipa starší, Peter Koreň starší, Jozef Barina a Ján Litecký-Šveda,“ dodáva Turtev, s ktorého menom sa spája aj mnoho ďalších projektov. Veď napokon okrem činnosti v Slovenskej bluesovej spoločnosti sa líder kapiel Bluesweiser a Dura & Blues Club angažuje aj ako interpret tzv. alikvotných a hrdelných spevov. Za Festivalom alikvotných spevov a zvukov v Šamoríne stojí aj ako organizátor. „Hrdelné a alikvotné spevy v súčasnosti prezentujem aj v bluesových skladbách v tzv. mystickom móde. V tejto súvislosti spolupracujem v rámci dua s Ivanom Tomovičom pod názvom Orchester Ivana Tomoviča, kde sa práve tento druh spevu hodí,“ vysvetľuje. Ich koncerty sú prešpikované zhudobnenou poéziou slovenskej poetky Judity Kaššovicovej, zbierkami básní Erika Ondrejičku či slávneho mnícha Zen (a majstra meditácie) Thich Nhat Hanha.
Zoznam plejády ľudí, s ktorými Juraj Turtev – či už hudobne alebo organizačne – spolupracoval (respektíve spolupracuje), je veľmi dlhý; a tak spomeňme aspoň niektorých z nich. „Na festivale Living blues v roku 1999 som stretol novinára Ondřeja Bezra, jednu z kľúčových osôb festivalu Blues Alive v Čechách. Ten dostal mnoho slovenských kapiel na českú bluesovú scénu. Spomeniem tiež klaviristu a skladateľa Tomáša Kytnara, šéfa brnianskeho klubu Stará Pekárna, ktorý sa stal mojim osobným priateľom a klub takmer domovským,“ spomína. Spolupráca dvojice Turtev – Kytnar vyústila v roku 2003 v „Durovo“ moderovanie TV relácie „Blues ze Staré Pekárny“, ktorú vysielala Česká televízia. „V relácii hrala takmer komplet slovenská bluesová scéna,“ približuje Juraj Turtev. „Rád som spolupracoval aj so skvelou folkovou speváčkou Soňou Horňákovou, huslistkou Andreou Tkáčovou, s poľským vydavateľom časopisu Twój Blues Andrzejom Matysikom či s chicagským bluesmanom žijúcim v Prahe Reném Trossmannom.“
Keďže Juraj Turtev má rád aj poéziu, – ako hovorí – „s partnerkou Juditou Kaššovicovou sme ,stvoriliʽ Šamorínsku trilógiu. V tej sa nám podarilo spracovať viac ako šesťdesiat piesní a mnohé v bluesovom duchu. Cez Šamorínsku trilógiu sa do Blues Clubu vlastne dostala tiež česká tanečnica Rena Milgrom, herečka Slávka Halčáková, poľská spisovateľka a autorka básní Renata Putzlacher-Buchtová z Českého Těšína, a dokonca aj bývalý primátor mesta Šamorín Gabriel Bárdos, ktorý si tu niekoľkokrát ,striholʽ recitáciu v maďarčine. Výrazne tomuto projektu napomohol už spomínaný Miloš Železňák a bývalí členovia skupiny Ghymes, bratia Bujákovci.“
Dôležité obdobie predstavovali bluesové štvrtky v pube Aligátor v Bratislave na Laurinskej ulici. „Tie sme organizovali s pani Gertou Skladanou, vystriedalo sa tam veľké množstvo kapiel, i zo zahraničia, a posunulo to našu scénu ďalej. Hodnotná bola taktiež spolupráca s Ferim Sajtošom, gurum novozámockej bluesovej scény, správnym človekom na správnom mieste. Spomeniem aj dnes už žiaľ nebohého priateľa Karla Macharta z Českých Budejovíc, zakladateľa slávneho klubu Highway 61, veľkú osobnosť a nadšenca blues. Treba uviesť i bubeníka, gitaristu a speváka Tomáša ‚Bobeka‛ Bobrovnického, ktorý sa prezentoval v Bluesweiseri v poaustrálskom období.“ („Dura“ svoje hudobné aktivity delí na tzv. predaustrálske [1983-1992], austrálske [1992-1996] a poaustrálske [1997 – doteraz] – pozn. autora.)
Je nutné ešte spomenúť, že po koncertoch v spomínanom podniku Aligátor Juraj Turtev organizačne pokračoval – pod hlavičkou Slovenskej bluesovej spoločnosti – v bratislavskej Hlave XXII., v divadle Stoka, U Očka, čo boli podľa jeho slov tiež bohaté obdobia na hranie. „Dura“ súčasne prebral (od Petra Haruštiaka) vydávanie CD samplerov, ktoré vydáva Slovenská bluesová spoločnosť a momentálne dospeli k číslu 14. Nuž a záverom je nutné spomenúť jeho spoluprácu s nestorom československej a slovenskej hudobnej scény Fedorom Frešom. „Trvala viac ako dva roky (2016-2018) a bilanciou bolo viac ako päťdesiat koncertov,“ konštatuje Juraj Turtev.
Muž, ktorý muzikantsky prešiel všetkými štádiami vývoja blues – počnúc od akustického až po najmodernejší Chicago blues – a ktorého kapela funguje ako máloktorá iná na Slovensku, je pyšný aj na svojich rodinných nasledovníkov, ktorými sú synovci Erik a Roman Turtevovci. „Erik je skvelý drumbliar a hráč na rôzne fúkacie i strunové nástroje. Je za ním úspešná kapela Nomaad, s ktorou vystupoval dokonca v Číne. Roman je hráčom na bicie nástroje a po dlhoročnom pobyte v Londýne sa hneď zapojil do hudobného diania. Navyše je výborný zvukár, keďže v Londýne vyštudoval zvukárinu do filmov,“ teší sa „Dura“.
Juraj „Dura“ Turtev je neoddeliteľnou súčasťou histórie československého a slovenského blues. Pri jeho mene človeku napadne dravé elektrické blues s prímesou funky, shuffle či boogie prvkov. Repertoár Juraja Turteva a jeho zostavy je postavený na vlastných kompozíciách a vlastnom spracovaní prevzatých skladieb. Kladie dôraz na muzikálnu hravosť, invenčnosť a humor, pričom sa vyhýba kopírovaniu cover verzií známych bluesových štandardov. Textová tvorba je v slovenčine aj angličtine. Ako pripomína Ján Litecký-Šveda, „skupina Bluesweiser, verná hérakleitoskému, ozajstné blues nezaspievaš dvakrát rovnako, potvrdzuje, že blues nie je hraním konštánt prežutých stovkami muzikantov, ale tvorivým prístupom k tomu, čo tvorí základný nerv jazzovej a rockovej hudby 20. storočia“.
ANDI RAY HAVERDA