- narodený r. 1952 v obci Svinná, vyrastal v Hradišti, od roku 1967 žije v Bratislave
- absolvent Chemickotechnologickej fakulty SVŠT, pracoval na rôznych pozíciách v Slovnafte
- zakladajúci člen pesničkárskeho združenia Slnovrat a skupiny Jednofázové kvasenie (1FQ)
- aktuálne sekretár Klubu slovenských turistov
- celoživotný racionálny srandista
Kedy som sa vlastne pozornejšie započúval do textu pesničiek? Asi ako každý, v puberte, keď nám v duši rastú nové čidlá na ohmatávanie sveta okolo nás. Zaujali ma pesničky veselé, potom sprostonárodno-erotické a trampsko-romantické, ktoré sme o dušu spievali pri ohni na našich čundroch. Úspech mali pesničky, na ktorých sme sa dobre bavili, alebo také, ktorými sme rozcitliveli dievčatá. Ak boli prítomné. Postupne ma oslovili texty informujúce (trebárs, že v útrapách dospievania a lásky nie som sám), aj texty formujúce (môj generačný pocit a pohľad na svet). Pod vplyvom vtipných textov Jiřího Suchého som skúsil niečo napísať aj sám. Boli to srandičky a rýmovalo sa to. Vývojový skok nastal, keď som sa najprv na diaľku a potom osobne zoznámil s Milošom Janouškom, lebo sa mi páčili jeho pesničky. On študoval v Prahe a otvoril mi okno do sveta českého folku. Asi najviac ma vtedy zasiahla tvorba Vlada Mertu, jeho fluidné texty, z ktorých som mal neodbytný pocit, že všetko je inak. Vďaka Milošovi som sa stal členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Začiatkom 80-tych sme v divadielku u Rolanda na niekoľko rokov našli stálu scénu pre pravidelné piatkové večery s našimi pesničkami „zo života“. Ivan Hoffmann , Peter Michalovič, Paľo Malovič, Julo Kazimír, Martin Mašek, Miloš a ja sme boli autori rozdielnych civilných profesií a naturelov. V priebehu večera zneli veselé kuplety, filozofické dumky, sociologické sondy, poetické náladovky, absurdné grotesky, ponášky na folklór aj pokusy o blues. Inšpiráciou sme si boli my sami navzájom. Občas sme sa ocitli na jednom pódiu aj s českými pesničkármi. Blízke mi boli texty Honzu Buriana, Slávka Janouška, Vaška Koubka, Jakuba Nohu, Karla Plíhala, Jarka Nohavicu, zo slovenskej scény pesničky Eda Klenu, Petra Remiša. Folková scéna fungovala ako kolektívna psychohygiena, obrana proti šedi a ťažobe vtedajšej doby. Je to už tak dávno, skoro ako v nejakom minulom živote... Všeličo sa odvtedy zmenilo, no z našich duší nezmizol strach, neistoty, obavy. Staré strašidlá vybledli, zjavili sa nové. Hustnúci komunikačný smog všetko relativizuje, realita mizne v informačnej hmle, tváre priateľov v rúškach. Trápi a desí ma to. Aby som sa nestratil, v pesničkách svojich obľúbených autorov hľadám a nachádzam svetielka na cestu. Svetielka myšlienkového iskrenia, humor a vtip, nadhľad, človečinu a celkom obyčajnú, ako soľ nad zlato potrebnú NÁDEJ.
Dušan Valúch
Foto Zuzana Bargerová