LUCIA PIUSSI * Ja a pesničkové texty (rubrika)

 

piussi

Na obr. zľava: Agnes Lovecká a LUCIA PIUSSI (Terrible 2s)
Foto Ctibor Bachratý

Pesničkárka a textárka Lucia Piussi sa narodila roku 1971 v Bratislave. V 90. rokoch pôsobila v divadle Stoka ako herečka, upratovačka a spoluautor 18. predstavení. V tomto období s Petrom Bálikom založila skupinu Živé kvety (1993-2020). Jej členkou bola aj Agnes Lovecká (na obr. v pozadí). Spolu s ňou a časťou pôvodnej zostavy Ž.k. pokračujú ako Terrible 2s. Okrem hudby sa Lucia venuje hlavne svojím dvom synom, jednému manželovi a rekreačne aj slow- a nordic joggingu. Lucia je po Dušanovi Valúchovi našim druhým respondentom v rubrike „Ja a pesničkové texty“.

 

 

Úplne prvé pesničkové texty, na ktorých som fičala ako dieťa, boli tie, ktoré mi hrával na španielke náš otec, Vladimír Piussi, inžinier vo Výskumnom ústave zváračskom: 

„Tam, kde zem duní kopyty stád, znám plno vúní, co dejchám je tak rád, čpí tam pot koní a voní tymián, kouř obzor cloní, když dolinou je hnán, rád žiju na ní, tý pláni zelený.“

 

Pamätám si dodnes ako som nedýchala pri pesničke Voskovca a Wericha, westernovej travestii o storočnej pištoľníčke, babičke Mary: 

„Štěchovická laguna když dřímá v zadumaném stínu Kordyler, pirát zkrvavenou šerpu ždímá, šerif si láduje revolver. Pěchovická rýžovište zlata třpití se v příboji Sázavy, ale zato krčmářova chata křepčí rykem chlapské zábavy...“

 

Ďalší môj detský obľúbený textár bol Ivan Mládek. Až nedávno som sa dozvedela, že tie najlepšie texty mu písal Zdeněk Svěrák, za komunizmu pod nejakým pseudonymom. Napríklad: 

„Mravenci v kredenci, to prý nemá být, žiju sám, nechávám všechno živé žít. Lezou mi sem zvenku, našli cukřenku, každý mlsá rád, tak buď jak buď, dobrou chuť, přece nebudu lkát“

 

Ak nepočítam obdobie detstva a hltania hitov na rakúskej televízii, slovenské texty ma úplne obišli. Počúvala som rádio Hviezda a zúfalo hľadala niečo pekné. S kamarátkou sme počúvali Lenku Filipovú

„Bylo letní parno a já šla na plovárnu Džbán...“

 

Môj prvý totálny textový ošiaľ v slovenčine prišiel až v štrnástich s objavom dua Štrpka Ursiny. Tie pesničky mi doslova zmenili život:

„Na okraji rozblikávajúceho sa sídliska,
ktoré bežiacimi pásmi večerných ciest,
popamäti a monotónne nasáva späť svojich
s dňom dotlievajúcich, uponáhľaných
a domovachtivých ľudí,
na ceste domov, uprostred kvílivej zákruty
s ľahkým mrazením cítim,
ako sa tenučným kovovým nechtom zarýva do mňa
presne predpovedané a takmer úplné
zatmenie Mesiaca.“

 

Odhliadnuc od toho, že som bývala v Dúbravke, a keď som si dennodenne otáčala vo walkmane Ursinyho nahrávky, stávalo sa, že sám Dežo Ursiny, a jeho osvietená biela hriva, nastúpili do električky, pretože býval o pár zastávok vyššie, v tých textoch sa objavovali skutočné reálie môjho sveta a boli v nich aj akési smerovky, odkazy, ktoré keď vám v pravý čas zasvietia v hlave, môžu aj naozaj pomôcť: 

„Nestrácať život, nestrácam život, prilieham tesne.“ 

 

Som presvedčená, že geniálna pesnička vôbec nemusí mať geniálny text a že geniálny text ešte nemusí byť aj geniálnou pesničkou. Príkladom môže byť famózny Lennonov song She´s So Heavy„I want you, you know I want you so bad, it´s driving me mad“ z tej pesničky sa vám postavia všetky chlpy bez ohľadu na to, aký  zdanlivo banálny ten text je. Dobrá pesnička je vždy hlavne dokonale verbalizovaná emócia, bez ohľadu na básnickú licenciu textu. Hudba je akýmsi podvedomím slov. Aj geniálny textár Jiří Suchý to vie a svoje slová hravo swinguje: 
„Malé kotě spalo v botě, nehas, co tě nepá – nepálí/

My to kotě, po robotě, spáti v botě necha - nechali.“

 

Jedna vec je istá: Bez dobre vymysleného spevu niet dobrého textu pesničky.

Nebudem tu citovať plejádu geniálnych americký pesničkárov, ktorých štúdiom sa dá stráviť život, ako je Dylan, Springsteen, Joni Mitchell, z tých najsúčasnejších u mňa hrá prím Sun Kil Moon alias Mark Kozelek....

Skutočná, živá kapela, ktorá mi zmenila život v devätnástich, bola Kosa z nosa. Táto kapela nenahrala jediný album, pesničky sa našťastie v rôznych podobách zachovali, ale určite nie som sama, kto vďaka zážitku z Kosy vedel, že netúži po ničom inom v živote tak, ako po vlastnej kapele. Text Borisa Ondreičku na hudbu Braňa Špačka:

„Už nikdy nebudem dieťa

A nikdy zo mňa nebude muž

Už nikdy nebudem dieťa, už nezazriem ťa.

Zviera ma zviera, zviera v ústach

Zviera ma zviera, to zviera v ústach.“
 

 

 

Nové vydanie v predaji - objednať TU


 

 

Článok patrí k časopisu: