Tak som si konečne spravila „intelektuálsky večer“ – otvorila som si fľašu medoviny a do slúchadiel pustila Exfóniu. Cítim všetky tie roky hrania. Vidím Ďura ako listuje v básnických zbierkach, chytá gitaru a hľadá správny akord pre text, ktorý ho chytil za srdce. Vidím Stanka Počaja ako pokorne kladie prsty na svoju elektrickú gitaru. Peter Preložník usmievajúc sa nad klávesmi láme akordy presne do atmosféry a František Horváth, veľký muž v pozadí, tvrdí muziku. To je Exfónia. „Zabité roky“ – ako výstižnejšie sa dá nazvať album mapujúci roky, obdobie života počas ktorého hudobníci makajú v zatuchnutých izbách, hľadajúc správne harmónie a myšlienku skladby, aby ju o pár rokov označil nejaký kritik za „nudnú“. Ex – fónia: kapela, ktorá už vlastne neexistuje. Jej členovia úspešne napredujú vo svojom profesionálnom živote a tieto skladby po sebe zanechali ako odkaz pre dnešnú mládež: Takto sa dá milovať poézia. Texty piesní sú práve to, čo vám ako prvé zabúcha na šedú kôru mozgovú. Nijaké gýče, či otrepané frázy, ale čistá poézia vo svojej podstate od renomovaných autorov. Aké to pohladenie pre uši a dušu. „Toto by mali hrávať v rádiách“, poviete si, keď počujete Blues pre Borisa Viana, Láska je..., alebo Zabité roky, ktoré napísal nebohý Jozef Urban. Klobúk dolu pred Jurajom Maxiánom, ktorý zabil niekoľko rokov svojho života, len zháňaním autorských práv. Má rád poriadok a krásu detailu, preto každé sólo, či už gitarové, saxofónové, alebo na ústnej harmonike, sedí ako uliate a nikto sa s nikým nepreteká o pozornosť poslucháča. Tak trochu nám to pripomína Deža Ursinyho, ktorý zhudobňoval Štrpkove texty, ale nie, nejde o snahu podobať sa mu. Juraj má svoje vlastné cítenie a svoj vlastný názor na vec. Dnes už možno nie je doba na meditovanie nad správnosťou tónu alebo vychutnania krásneho momentu a možno práve preto je tento album taký vzácny. Vracia ma späť do obdobia, keď sme objavovali samých seba a seba navzájom, do sveta, kde umenie nie je business a s výsledkom musel byť každý v kapele spokojný. Aby som nebola príliš nasladlá: albumu ako celku by som vytkla monotónnosť, hoci na každej pesničke zvlášť sa nedá nič kritizovať. Odporúčam profesorkám slovenčiny miesto povinného čítania.
ZUZANA KNEZOVIČOVÁ