FERMATA * Korunný klenot slovenskej hudby

Skupina Fermata sa zapísala hrubým písmom do histórie slovenskej progresívnej hudby, prežila svoje vrcholné obdobia i útlmy, pričom aktívne funguje aj v súčasnosti. Ságou popisujúcou osud tejto trvácej legendy je séria ôsmich klasických albumov, ktoré v tomto čase vychádzajú zremastrované a v jednotnej úprave ako štyri dvojité CD. Fermata v hudobnej terminológii znamená korunka. Prvých osem albumov skupiny je skutočným korunným klenotom našej hudby.

Na jar 1972 odišiel zo skupiny Collegium Musicum devätnásťročný gitarista František Griglák (1953). Na takého mladého chlapca sa to môže zdať zvláštne, že odišiel sám od seba, ale Griglák nebol obyčajný hudobník. Prvý slovenský gitarový hrdina je talent od Boha. Ako šestnásťročný spoluvytváral zvuk Hammelových Prúdov po odchode Mariána Vargu a v lete 1971 odišiel do Collegia za hudbou, kde sa mohol ako inštrumentalista realizovať. Griglák bol konečne gitarista na úrovni Vargu a spol. Nahral nesmrteľný a nadčasový album Konvergencie, kde je jeho hra naozaj neprehliadnuteľná. Po roku sa rozhodol skupinu opustiť. „Chyba bola, že sme s Collegiom hrali veľmi veľa koncertov a na nové veci jednoducho nebol čas. Získal som techniku, dostal som sa s gitarou ďalej a nedočkavo som očakával platňu, kde by som sa mohol patrične realizovať, ale tá neprichádzala,“ povedal neskôr.
 

fero_griglak

Začiatky
Chcel si zahrať dosýta a doba tomu žičila - bol čas veľkých inštrumentalistov. Dal sa dohromady s Tomášom Berkom, ktorý mal vtedy skupinu Ex We Five. Začiatok 70-tych rokov bola „doba džezrocková“. Exotické meno Mahavishnu Orchestra znelo gitaristom ako magické zaklínadlo a Griglák mal chuť robiť inštrumentalisticky náročné fusion. Skupina Fermata vznikla v roku 1973. Griglákove melodické cítenie a rockový fundament veľmi skoro spôsobili, že sa nestala mahavishnovským, coreovským či hancockovským nekvalitným xeroxom, ale vznikol svojský zvuk, zasahujúci až do progresívneho rocku (či art rocku, ako sa zvyklo hovoriť u nás). Hra dvoch protagonistov tvorila prirodzený kontrast a napätie - Griglákov nezničiteľný zmysel pre melódiu, obrovská dravosť, spevný tón, technická brilancia a neopakovateľná osobitosť posúvala Fermatu k rockovému mantinelu. Prístup Tomáša Berku bol skôr racionálnejší, svojím zmyslom pre exaktnú konštrukciu a nepravidelné metrá viedol Fermatu na územie jazz rocku v tradičnom význame. Fermatu nazval dobový článok v českom časopise Melodie „osamelými bojovníkmi slovenského jazzrocku“ a je to vcelku výstižné. Takýto sound u nás nikto nemal.
 

fermata_piesne-z-hol

V štúdiu
Už ďalší rok po založení sa skupina dostala k nahrávaniu albumu, ktorý má vročenie 1975. Na socialistické pomery to bolo neuveriteľne skoro, kapely čakali na album aj niekoľko rokov. Griglák vysvetľuje, že sa to podarilo pravdepodobne preto, lebo bolo treba otestovať nové štúdio Opusu – empírové divadlo v Hlohovci. Basgitaru obsluhoval Anton Jaro a za bicími sedel Peter Szapu. Album je muzikantsky ambiciózny, aj keď trochu utrpel inštrumentárom (Berka ešte nevlastnil elektrický klavír Rhodes, ani Minimoog). Griglák ho o niekoľko rokov charakterizoval takto: „Myslím, že na prvej platni je niekoľko pekných nápadov; keby sme teraz nahrávali album naživo a použili tie isté, modernejšie aranžované skladby, tak by to mohlo byť celkom uspokojivé". V roku 1976 vystriedal Petra Szapu Cyril Zeleňák, prominentný bubeník s jazzovým aj rockovým backgroundom. Jeho pečať je mimoriadne citeľná na albume Pieseň z hôľ, kde po prvýkrát Fermata prejavila tendencie nahrávať tematické albumy, bežné v progresívnom rocku. V tomto prípade ide o šťastnú inšpiráciu slovenským folklórom, s ktorým si veľmi rozumejú Griglákove gitary, pričom nejde len o preberanie typických modálnych tónin a farieb, ale o hlboký a kreatívny prienik. Pieseň z hôľ je plnokrvný album vyhranenej silnej kapely na vzostupe.
 

huascaran_dunajska-legenda_fermata

Vrchol
Ak by si mnohí mali vybrať jedinú platňu Frematy, bol by to Huascaran (1977). Programový album je inšpirovaný tragédiou československej horolezeckej výpravy, ktorej členovia prišli o život pri výstupe na peruánsky vrchol Huascaran následkom zemetrasenia. Pri tejto tragédii boli zničené dve mestá. Zvukovo, trochu viac ako predošlé albumy, evokuje progresívny rock - špeciálne Yes z obdobia Close To The Edge - k čomu prispieva aj basgitara Rickenbacker, nového člena súboru Ladislava Lučeniča, so squireovským zvukom a premiérové použitie polyfónnych syntetizátorov. Za bicie si sadol nesmierne talentovaný Karol Oláh. Platňa tvorí vyvážený, proporčný a vygradovaný celok. Dynamicky sa tu striedajú pasáže s kontrastnou náladou, organicky je tu použité i violončelo hosťujúceho Dezidera Piťu v kombinácii s akustickým klavírom, čo tvorí vhodný protipól k ustavične sa rozrastajúcemu inštrumentáriu (rôzne klávesové nástroje sa v tom čase na nahrávanie požičiavali). V období Huascaranu dosiahla obľúbenosť Fermaty vrchol. Skupina sa stala kultovou nielen v špecializovaných kruhoch, jej sociálny záber bol neobyčajne široký. Po nahratí albumu odišli Oláh s Lučeničom na dvojročnú vojenskú službu, čo spôsobilo výpadok aktivít a v roku 1979 došlo k ďalšej zmene - Lučenič odišiel robiť slávu do Modusu, do skupiny prišiel Fedor Frešo, ktorý sa v tom čase v Collegiu necítil dobre, odišiel a vôbec netušil, čo bude robiť. Takže keď sa dozvedel, že Fermata hľadá basgitaristu, zavolal Berkovi - a bolo vybavené. 
 

fermata_biela-planeta_generation

Slovania a svet
Už mesiac po návrate Oláha z vojny, v auguste 1979, Fermata nahrala album Dunajská legenda, poctu slovanským kniežatám. Tento scenár je však voľný, manifestácia Slovanstva nie je nejaký nosný prvok (veľmi počuteľná je v Griglákovej kompozícii Trebiz). Dunajská legenda je kolekciou kvalitnou a pestrou – k tejto pestrosti prispieva aj fakt, že Griglákove a Berkove kompozície začínajú vytvárať akési nožnice – Griglák manifestuje svoje rockerstvo, melodickosť a lyrickosť (zdôraznenú aj premiérovým použitím akustickej gitary vo Fermate), Berka zasa exaktný mozog s rôznymi nepravidelnými metrami. Rytmika zaberá mimoriadne a výsledok je vyslovene rockový. Jazzrockové časy skončili a nastali ďalšie dobré časy. Album bol prijatý výborne, kapela začala pravidelne koncertovať, absolvovali dokonca maďarské turné so skupinou Locomotiv GT. V podobnom duchu a v podobnej zostave sa nesie aj album Biela Planéta, ktorý vyšiel v roku 1980. Skladby sú nazvané podľa známych objaviteľov, ale práve to objavovanie je na tomto albume mierne problematické. Platňa je jasným dôkazom prostého faktu, že jazda po vychodených cestách je síce bezpečná a bezproblémová, no určite neprináša toľko vzrušenia, ako objavovanie cestičiek nových. 
 

fermata_ad-libitum_simile

Riešenie krízy
Pod funujúcim povrchom bezchybne pôsobiaceho stroja sa nenápadne črtali prvky erózie (hoci aj tu sa nájdu krásne miesta, napríklad Griglákova perla Kolumbus). To si zrejme uvedomili aj samotní hudobníci a pri ďalšom albume Generation (1984) zmobilizovali všetky sily, pričom dvoma skladbami prispel aj Fedor Frešo. Na albume počuť niečo ako funk, ale aj – po prvýkrát – španielske motívy. Skladba Viňa Del Mar je repertoárovou trvalkou Fermaty a zároveň pocta Al Di Meolovi. Generácia je solídny album. Kontext svetovej hudby sa menil, nová vlna nemala rešpekt pred inštrumentalistickými bohmi, na našej scéne hviezdili Žbirka a Elán, sály a neskôr štadióny začal plniť Peter Nagy. Boli osemdesiate roky a Griglák a spol. reagovali albumom Ad Libitum, ktorý je v kontexte skupiny výnimočný. Predovšetkým – zo skupiny odišiel Fedor Frešo (ako sa ukáže, nie definitívne) a nahradil ho zázračný talent, sedemnásťročný Dalibor Jenis, člen funkového Espritu Pavla Kozmu (neskôr sa ako spevák stal medzinárodnou opernou hviezdou). Po prvýkrát prestala byť Fermata čiste inštrumentálnou skupinou, pribudol spevák aj druhý klávesista Juraj Bartovič. Ad libitum (1984) je dokumentom o hľadaní identity a „ustátí“ si hudobného názoru v časoch, ktoré takejto hudbe nežičia. Viacgeneračná Fermata, ktorá sa oprela do rocku (dokonca aj do toho s prívlastkom „hard“) si názor ustála. Keď porovnávame Ad Libitum s tým, čo sa vtedy dialo na našej scéne z čiste kvalitatívneho hľadiska, potvrdí sa, že táto kapela bola vždy nositeľom svetla.

Záver edície
Rok po vydaní Ad Libitum zahynul pri autohavárii Karol Oláh, jeden z našich najtalentovanejších bubeníkov vôbec. Pre Grigláka to bola taká ťažká rana, že už nehľadal novú tvár Fermaty a skupina išla „na ľad“ až do konca 80-tych rokov. Vo vynovenej zostave, s klávesistom Martinom Hanzelom, basgitaristom Máriusom Bartoňom a bubeníkom Jindrom Plankom nahrala album s rockovým zvukom Simile (1991). Griglák zostáva počas celej kariéry neomylne svoj, ale nikdy sa neuzatváral do kobky, vždy pozorne sledoval, čo sa v gitarovom svete deje a ikonou tohto obdobia je Spomienka na Amsterdam s garymooreovsky mužnou gitarovou lyrikou.

Záver edície je symbolický – je zároveň začiatkom novej éry skupiny. Ale tú už zachytávajú iné cédečká.

 

MARIAN JASLOVSKÝ

 

Článok patrí k časopisu: