InsideOut
****
Ian Anderson, duchovný otec a líder skupiny Jethro Tull, prichádza s novým albumom „The Zealot Gene“, ktorý vydáva pod hlavičkou skupiny. Mimochodom, posledný radový album skupina Jethro Tull vydala v roku 2003. Vzhľadom k tomu, že v roku 2022 kapela a značka Jethro Tull oslávi 55 rokov od svojho vzniku, môžeme tento album hodnotiť ako veľmi úspešný počin. Ian Anderson si začal písať prvé náčrty k dielu už v roku 2016. Skupina ho začala nahrávať v roku 2017 a pokračovala až do roku 2019, vždy v pauzách medzi koncertným účinkovaním. V priebehu nahrávania došlo k výmene gitaristu, keďže Florian Opahle sa rozhodol vydať vlastnou cestou, no jeho hra na albume dosť silne pripomína hru Andersonovho legendárneho gitaristu Martina Barreho. Priznávam, že k albumu som pristupoval spočiatku veľmi opatrne, trochu skepticky, bál som sa sklamania, keďže kapela patrila kedysi medzi moje obľúbené. No už po prvom vypočutí všetky obavy vyprchali. Samozrejme, že Anderson nemá v hlase drive ako v sedemdesiatych rokoch na albume „Songs from the Wood“, ale jeho farba a šarm ostali zachované a jeho schopnosť trochu pompézne a obradne podávať rozprávkové alebo, ako v tomto prípade, biblické príbehy ostala na veľmi vysokej úrovni.
Album otvára producentsky trochu neučesaná „Mrs Tibbets“. Klávesové party s nevhodným mixom ma celkom vystrašili, utopené bicie tiež. A o vokále s piatimi rôznymi dozvukmi sa radšej ani nebudem rozpisovať. Trochu to ubralo skladbe na potenciále. Našťastie, je to len táto jediná skladba, ktorá, podľa mňa, takto producentsky utrpela. Hneď po nej nasleduje akustická „Jacobs Tales“, v ktorej sa Anderson predstavuje v tej najlepšej forme aj na fúkacej harmonike. Pravdepodobne celú túto skladbu nahral sám. V nasledujúcej skladbe „Mine is the Mountain“ opäť prichádza celá kapela na čele s tajomným klavírom. Flautové party pripomínajú najslávnejšie časy skupiny. Štvrtá skladba dala celému albumu názov. „The Zealot Gene“ ma už nenecháva na pochybách, že to je naozajstný album Jethro Tull. Celkom nápadité tullovské riffy v nasledujúcej skladbe „Shoshana Sleeping“ mi rozjasnili tvár aj napriek obavám z trochu biblického zamerania celého albumu. V skladbe „Barren Beth, Wild Desert John“ sa znova snúbia riffy á la Jethro a Ianove melodické linky doplnené obradným vokálom.
Myslím si, že nemá význam ďalej popisovať jednotlivé skladby. Musel by som sa opakovať, a ak nie, tak by som bol nútený hľadať rozdiely v štúdiových aranžmánoch. Nový album skupiny Jethro Tull „The Zealot Gene“ môžeme zhodnotiť jednoducho: Starý dobrý Jethro je späť, a opäť nesklamal. Albumu dávam štyri hviezdičky, tú jednu uberám pre producentské chyby v prvej skladbe a za utopené bicie na celom albume.
DUŠAN PAPP
Pozrite si tiež záznam z koncertu Martin Barre Band - Aqualung 50 Anniversary Tour