KATARÍNA KNECHTOVÁ * Od monotónnych zvukov k najpestrejšiemu albumu (rozhovor)

Rád spomínam na menší zázrak, ktorý sa udial pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy bol slovenský éter preplnený trápnym dancefloorom, skupín ako Maduar, či MC Erik a Barbara, Salco, Lobby. Rádiá točili dancefloor do omrzenia. No zrazu nastal neuveriteľný zlom, vo vysielaní sa objavil singel skupiny IMT Smile – Nepoznám. Nielenže vygumoval dancefloor z éteru, ale otvoril cestu autentickej slovenskej poprockovej tvorbe. A popri Ivanovi Táslerovi v ňom zažiarila Katka Knechtová. Ona vlastne žiari dodnes, z drzej 15-tky sa stala svojbytná speváčka, a podľa môjho názoru, aj najoriginálnejšia skladateľka popových piesní na Slovensku. Jej krásne klenuté melódie a vypointované texty sa dostávajú pre svoju originalitu a chytľavosť aj do reklám či filmov. V jej tvorbe je badateľný kontinuálny vývin, nikdy sa neuchýlila k vykrádaniu samej seba a začiatkom roka vydala album Prežijú len milenci.

 


CD Prežijú len milenci
len za 7€?!!!

Ako vznikal tvoj nový album Prežijú len milenci?

Vznikal dlho, keďže Tajomstvá som robila s Christianom Eignerom, ktorý latku nasadil tak vysoko, že som vôbec nevedela, kam sa mám ďalej pohnúť. Aj keď som mala materiál, ktorý som zhromažďovala nejaké obdobie, nájsť niekoho, kto by mal o tie piesne taký záujem ako má on, aby o tom celom premýšľal a aby to malo hlavu a pätu, sa mi nedarilo. Christian pracuje s hlasom na profesionálnej úrovni, má vlastné banky, sám si vyrába sample, komunikuje, diskutuje o piesňach, a zaujíma ho umelcov názor. Príprava predošlého albumu bola pre mňa taká veľká škola, že po návrate domov som zistila, že nemám s kým robiť a ani neviem ako začať. Skúšala som to rôzne, bola som dokonca v Prahe s jedným producentom, čo bola moja prvotná investícia do nového albumu, ale už tam som videla, že to nikam nevedie. Vtedy so mnou hrali Rasťo Uhrík aj Dano Šoltis, s ktorými som si chcela zahrať, ale z producentskej roboty som mala pocit, že ma vracia niekam do garáže o minimálne desať rokov späť. Aj ja, ako niekto, kto nie je štúdiový technik, som po vypočutí nahrávok počula zlé strihy a mala som pocit, že s takým niečím nemôžem prísť, znie to amatérsky a nechcem to robiť. Povedala som si, že nebudem tlačiť na pílu a budem robiť ďalej. Následne som odišla na mesiac do Indie a bola som pripravená na to, že po návrate pôjdem s pripraveným materiálom pracovať do štúdia. Po návrate som však z tých vecí cítila mindrák, že neviem, kde sa hýbem a kam smerujem. Cítila som, že pesničky sú dobré, ale nie je to to, čo by to malo byť a aj tá moja práca bola akási polovičatá, preto som si chcela jasne určiť cieľ, čo s tým chcem ďalej robiť. V tom období som napísala singel „Naveky“ a poslala Christianovi výhražný email, že mi zničil život a že po spolupráci s ním neviem, čo mám robiť, pretože mám nejaké pesničky, ale bojím sa ich dať komukoľvek do rúk. On sa na tom pobavil a povedal, aby som mu nahrávky poslala. Skladba „Naveky“ sa mu veľmi páčila a povedal mi, aby som okamžite prišla do štúdia. To bol moment, ktorý ma pozitívne nakopol v tom, že som si povedala, že tento album nebudem robiť iba s jedným človekom, ale piesne budú vznikať priebežne a budem ich robiť s ľuďmi, ktorí majú pocit, že do nich môžu niečo vložiť.

 

Môžeš ho skúsiť aj charakterizovať?

Album Prežijú len milenci sa dá určite charakterizovať ako môj najpestrejší album a mám z neho veľkú radosť. Bola to zároveň aj trochu strastiplná cesta, preto nemá nejaký jednoliaty charakter: sú tam veci, ktoré som si skúšala aranžovať sama, niečo som robila s Randym (Gnepom, pozn. autora), niečo s Christianom, niečo v Bratislave, ale bol to práve Christian, vďaka ktorému som sa na všetko pozrela s nadhľadom a s tým, že najdôležitejšia je pesnička, nič viac. Po Tajomstvách sme boli s Christianom rovnako naladení. Dovtedy som veľa pracovala a koncertovala s elektronikou a rôznymi „chemickými“ zvukmi, on sa vrátil z turné s Depeche Mode a vravel, že počítač už nechce ani vidieť, že ho neznáša a ide hrať do metalovej kapely, na čo som mu povedala, že aj ja sa chcem vrátiť k akustickejšiemu zvuku.

 

Nie je však návrat k akustickému zvuku návratom k tvojim rockovým koreňom? A tým pádom tak trochu krok späť? Aj teraz počas rozhovoru máš oblečenú takú skoro „metalovú“ bundu...

V tej by som aj spala! Áno, mám pečiatku ortodoxnej slovenskej rockovej speváčky, ale na druhej strane, neviem v ničom dlho zotrvať, potrebujem nové impulzy a hľadám nové cesty. Mám rada, keď sa môj mozog a hudobný duch nenudí, takže keď hovorím, že som sa vrátila k prirodzenejšiemu soundu, to neznamená, že hrám pesničky typu „Hlava vinná, telo nevinné“, ale je to už iný level.

 

Rád sa autorov pýtam, že čo bolo skôr. Či sliepka (hudba) alebo vajce (text). Ako vznikajú tvoje piesne?

Je to rôzne, aj keď 80% vecí vzniká tak, že je najprv hotová hudba a potom sa píšu texty. Vo výnimočných prípadoch, keď je text veľmi dobrý, tak melódia už jednoducho príde a vždy je to veľmi zaujímavé, lebo takto vznikajú úplne iné veci.

 

Zažil som ťa veľmi presvedčivo improvizovať po anglicky, pričom to nemalo žiadny zmysel, ale znelo to ako naozajstný text.

To robím dodnes, a niekedy je to problém, lebo textárom to potom v istom zmysle zväzuje ruky. Harmónia v spojitosti s angličtinou znie dobre, ale keď sa použije slovenčina, znie to divne a skladba sa stane desaťkrát menej spevavejšou. Niekedy je potom lepšie urobiť harmóniu na hotový text, lebo ak sú slová samé osebe silné, melódia to podporí. Tým, že sa teraz hrá viac slovenskej hudby v éteri, je pre mňa napríklad zaujímavé občas si pustiť stanicu, ktorú by som si inak nepustila, a to Európu 2, ktorá hrá veľa mladých slovenských skupín a interpretov, o ktorých nemám ani potuchy, a tam je občas presne počuť, ako v tých moderných aranžmánoch znejú tie slovenské texty smiešne. Staré slovenské veci, kde vynikne text, ako napríklad Jaro Filip alebo Meky Žbirka, znejú so slovenčinou dobre, ale keď sa snažíš robiť hudbu ako Jay Z a do toho spievať slovenské múdrosti, z toho až srdce bolí, ako pracujú so slovenčinou. Slovenčina má, žiaľ, svoje limity.

 

Mám kdesi v mozgu spojené tvoje melódie s textami Vlada Krausza. Stále s ním spolupracuješ?

Na tomto albume som si veľa textov písala sama. Stále hľadám zlatú strednú cestu medzi lyrikou a popovým textom. Texty mi písali Vlado Krausz, Rasťo Kopina a Silvia Kaščáková, no vždy to má byť o tom, aby text hudbu podporil, čo je v slovenčine veľmi ťažké. Teraz som robila piesne pre Lucie Bílú na jej nový album a myslím si, že čím je pre slovenčinu aj češtinu jednoduchší aranžmán, tým je pieseň krajšia. Texty som začala písať sama, lebo žiadny textár nevidí, čo sa deje v mojej hlave a aké mám predstavy, preto som sa odhodlala skúsiť to sama. Napísala som „Naveky“, „Zem je guľatá“, „Prežijú len milenci“ a ešte pár vecí.

 

Celkom ma pobavil singel „nanana“ teda „Motýľ Hlavolam“. V prvom momente som mal pocit, že ide o nejaký omyl. Potom som si začal spievať s rádiom, a to zakaždým, keď som ho počul.

Naň mi urobil text Fefe z Hexu. Bol to experiment, keď som si povedala, že urobím infantilnú skladbu na melódiu, ktorú som si presne takto so sesternicou pospevovala ako malé dieťa, a vyšlo to – rádiovka, ktorá má veľký úspech u detského poslucháča. Vždy, keď ju hráme na koncertoch, a sú tam niekde deti, hneď prídu dopredu (smiech).

 

 

Dostávame sa k mojej ďalšej obľúbenej otázke. Mikrofóny. Aký mikrofón používaš v štúdiu? Čo ti najviac vyhovuje na pódiu?

Mám teraz nový koncertný mikrofón DPA d:facto. V štúdiu mi najviac sedí klasický Neumann KMS, špecifický pre mužský vokál, iné klasické štúdiové mikrofóny mi veľmi nesedia, pasujú mi buď veľmi drahé alebo veľmi lacné. Žiadne Shury, spievala som na Beta 58, potom na 87, a nič. Jeden používam, keď spievam s kapelou a jeden keď spievam iba s klaviristom alebo gitarou.

 

Ako vnímaš slovenskú hudbu? Si za kvóty?

Som a teším sa z toho, spoznávam to, čo som predtým nepoznala a nemala som šancu to počuť a je úplne jedno, či sa mi to páči alebo nie. Funguje to aj v iných krajinách, bola som teraz v Lisabone aj v Španielsku, tam je počuť veľa domácej hudby, a keď sa ti to nepáči, môžeš to prepnúť a počúvať, čo chceš. To isté aj vo Francúzsku, Taliansku, Rusku, a keď sa my, muzikanti, chceme nejakým spôsobom vyvíjať, mali by sme mať príležitosť sa niekde ukázať. A kde sa nejaký Slovák dostane na tomto trhu k slovenskej hudbe?

 

A čo slovenské rádiá?

Je to firma. Ak niečo funguje, tak to funguje, a to sa týka aj tzv. „áčkových“ interpretov. Stalo sa mi to x-krát, ak nejaká pieseň „nefunguje“, tak ju nebudú hrať. Teraz sa, napríklad, stáva, že príde Lina Mayer, vlastným menom Karolína Majerníková, s piesňou, ktorá je rádiový hit a hoci ju nikto nepozná, pesnička v rádiu „funguje“ a ju to vystrelí úplne inde. V tomto sme si všetci rovní, aj keď niektorí majú pocit, že sú si rovnejší. Existujú určité väzby, ktoré fungovali stále, keď sa niektorí ľudia stretnú v Bratislave a tľapkajú sa po pleciach, že vybaviť sa dá všetko, ale aj to má svojej limity.

 

Poznám ťa dlho, stále si sa venovala nejakému hudobnému nástroju. Najprv gitara, basgitara, potom bicie, klavír. Ako je to teraz?

Je to pravda, ale každé čudo tri dni trvá. Som multiinštrumentalista, ktorý hrá na všetko, ale na nič poriadne. Som taký intuitívny hráč, u koho zohrávajú rolu emócie či precitnutie. Stále som sa pýtala profesionálov, aj Christiana, ako sa zlepšiť, no tí mi povedali, že je dobré, že u mňa nie je počuť nejakú školu, že tým by sa moje harmónie len pokazili a radšej si mám naďalej melódie vytvárať ťukaním na jeden kláves. Bojujem s tým, že keď sedím pri stole s mnohými muzikantmi, ktorí sa rozprávajú, tak sa pristihnem pri tom, že im nerozumiem, keď, napríklad, riešia dominanty a podobné veci, na druhej strane je to moja veľká výhoda.

 

A ktorému nástroju sa momentálne venuješ najviac?

Možno ťa to prekvapí, ale momentálne sa najviac venujem spevu. A zo všetkých nástrojov ma najviac bavil a stále baví klavír, na ktorom skladám najviac vecí. Silno ma však inšpirujú veci, ktoré vydávajú monotónny zvuk, napríklad, keď idem autom a hučí motor, alebo keď vysávam, keď idem do obchodu, a potom, keď prídem domov, hľadám to na klavíri. Tento proces ma aj trochu zdržiava, lebo kým nájdem ten správny akord, ktorý by bol zaujímavejší a farebnejší, tak to chvíľu trvá, ale je to asi môj najbežnejší postup. Melódia teda u mňa vzniká z ničoho, a je v mojej hlave, nástroje sú pre mňa pri skladaní skôr obmedzujúci faktor, a to z dôvodu, že za každým nástrojom je určitá rytmika, ktorá zväzuje. Nástroje sú pre mňa inšpiratívne iba vtedy, keď je so mnou človek, ktorý na ten nástroj hrá, nesmiem to byť ja. Takáto spolupráca funguje dobre, lebo keď si gitaru chytím sama, nič to vo mne nevyvoláva.

 

Keď spomínaš gitary, spomínam si na tvoj Godin Radiator.

Joj, ten stále mám a nepustím ho.

 

A máš aj iné gitary?

Mám Gibson Firebird a Duesenberg.

 

A aparáty?

Používam hlavu aj box Marshall JCM a Fender Deville. Úplne najšťastnejšia však som, keď nemusím hrať na nič a môžem len spievať, prípadne hrať na klavíri svoje veci. Ak ma na klavíri niekto doprevádza, je to fajn, ale mám pocit, že najpresvedčivejšie to je, keď to robím sama.

Ako by si definovala svoje vlastné skladanie prostredníctvom spevu?

Vlastné skladanie ma vždy niekam posunie. Vytvorím si nejakú melódiu, nahrám si demo, a potom, keď idem do štúdia, zistím, že ešte nie som pripravená, lebo som si vytvorila harmóniu, ktorú neviem zaspievať. Potom väčšinou nastúpi môj hlasový pedagóg, s ktorým komunikujem cez Skype, ten ma rozospieva a nájde spôsob, ako sa toho nebáť. Veľa sa teda učím na vlastných pesničkách. Pri posledných singloch som si vymyslela falzetový spev, ktorý mi, úprimne povedané, vôbec nejde, lebo moje ucho ho počuje ako čistý tón, aj keď je to v skutočnosti nadladené alebo podladené. To je pre mňa tiež veľká škola.

 

 

Ako speváčka s veľkým drivom, dodržiavaš aj nejakú hlasovú hygienu?

Musím. Pred šnúrou sa snažím rozospievať, ísť do spevu s veľkým sadaním a spievať každý deň aspoň hodinu. Súvisí to s tým, aby som mala výkon a ešte aj rezervu, aby som si po dospievaní vedela povedať, že ešte polhodinu alebo hodinu by som pokojne zvládla. Dôležitý je pre mňa šport a spánok. Ešte za socializmu vyšla kniha Hlasová hygiena, v ktorej prvý bod znel ísť si ráno po prebudení zabehať do lesa. Neskutočne som sa na tom zabávala, v duchu „rockenrol“ vyzerá inak, ale je to tak. Človek potrebuje mať istú kapacitu pľúc, telo sa musí vyspať, hlasivky sa síce dajú trénovať, ale musia si aj oddýchnuť. Tak ako ľudia, ktorí idú behať maratón a pripravujú sa na neho, tak sa aj ja pripravujem na spev. Na koncerte cítim veľkú zodpovednosť, a chcem si ho zároveň aj užiť, preto sa na neho snažím pripraviť tak, aby som sa na ňom mohla sústrediť už iba na emóciu. Teraz ma veľmi bavilo turné, tie piesne boli krásne prearanžované, a chcela som tam iba stáť a užiť si to, preto musím mať kondíciu vyriešenú dávno predtým, inak sa to nedá zvládnuť.

 

Ako vidíš úlohu vydavateľstiev v dnešnej dobe?

Keď mi dalo vydavateľstvo konečne pokoj, keď som mu splatila svoj dlh, odrazu som sa cítila veľmi slobodná. Peniaze, ktoré dnes investujem sama do seba sa mi vrátia, zatiaľ čo predtým to bolo úplne inak. V posledných rokoch bolo pre mňa vydavateľstvo guľou na nohe a pomohlo mi len, keď som chcela pracovať s veľkým producentom. Vtedy sa všetci pýtali, s akým vydavateľstvom spolupracujem a keď som povedala, že som Universal Music, niečo to znamenalo a pomohlo to.

 

Teraz nemáš veľkého vydavateľa?

Už nie, chvalabohu. Naše vzťahy sú však teraz lepšie ako predtým. Samozrejme si aj dnes musím žiadať o súhlas na niektoré veci, ale je to korektná, bezproblémová spolupráca a som za ňu vďačná.

 

Vďaka za rozhovor, máš ešte nejaké posolstvo na záver?

Teším sa na to, keď príde nová vlna muziky s nejakým fenoménom, nejaká nová vlna. Naša generácia X, kde ešte patrím aj ja, aj keď sa možno budeš smiať, že som už stará pažba, vyrastala ešte tak, že sme chodili na koncerty. Mladšia generácia už funguje na trošku iných princípoch, počúva inú hudbu, a počúva ju úplne inak. Ukázalo sa to aj teraz cez víkend na amfiteátri v Prešove (Hudba v parku, pozn. autora), kde hrali mladé kapely ako Papyllon a hoci sú to kapely, ktoré by mali oslovovať mladšiu generáciu, paradoxne, bolo tam viac starších ľudí. A to je vtipné.

 

Ako vnímaš tieto nové kapely?

Podľa mňa sú super a všetkým strašne fandím. Chcem len poukázať na ten paradox, že človek na ich koncertoch čaká najmä mladých ľudí, no tí sú na internete a počúvajú zle nafrázované kópie anglických pesničiek (smiech). Ale vďaka bohu za tie kapely, nech títo ľudia robia muziku a nech sa tešia, že stále v sebe majú dravosť a možno aj naivitu, nech sledujú svoju víziu, lebo to je na začiatku to najdôležitejšie a najkrajšie, čo môžu v muzike zažiť.

 

Ďakujem, ja ti prajem to isté!

 

DUŠAN PAPP

 

 

Článok patrí k časopisu: