Darkwave/industriálno/elektronická kapela Ľahká Múza vznikla v roku 1984. Ako jedna z mála slovenských kapiel si drží špeciálne miesto na našej alternatívnej scéne. Kapela, ktorá už 34 rokov hrá svoju hudbu, nespadá pod žiadnu agentúru, či podporu cez granty. Napriek tomu je Ľahká Múza súčasťou aj európskych festivalov. Škoda, že tak málo príležitostí dostáva na domácich pódiách. V minulosti tomu bolo inak. Aj preto som položil pár otázok charizmatickej speváčke Gudrun.
V časoch, keď si chodila do Bratislavy na vysokú školu, bola si nespútaný živel, punk girl. Takú sme ťa v roku 1984 stretli a zobrali do kapely Chór Vážskych Muzikantov na post speváčky. Vydržalo nám to však len jeden koncert. Hľadala si miesto aj v iných kapelách?
Pred Ľahkou Múzou bola ešte iná úvodná partička (to bolo ešte na gymnáziu). Potom sme sa rozpŕchli na vysoké školy a táto kapela sa rozpadla.Ja som sa snažila počas školy nájsť niečo mne vyhovujúce a preto sme na seba narazili a na spoločný koncert v Primafe spomínam fakt rada. Ale bola som aj na pár skúškach u Mikyho z Extipu. Popritom som ale hlavne chodila po koncertoch ako hudobný redaktor nášho internátneho rádia. V tých rokoch (1983-1988) bolo čo navštevovať, aj keď bol socializmus!
Poďme teda k začiatkomĽahkej Múzy. Aká bola prvá zostava a obsadenie?
Po mojom odchode do Bratislavy chalani fungovali ďalej. Od 1984 začali používať meno Ľahká Múza. V tom čase bolo obsadenie gitara/spev – 677, basa/spev – German H a bicie – Dr.K. V 1987 som sa do kapely vrátila (vyhodnotila som, že nové smerovanie kapely sa mi páči) a teda spev Gudrun.
Aké boli vaše hudobné vzory? Od punku ste sa trochu odklonili.
My sme samozrejme hltali celú tú punk, new wave, nemeckú odnož novej vlny, ale keďže skoro všetci sme mali klasické hudobné vzdelanie, tak sme akosi hneď od začiatkov začali trochu zložitejšie, ako s troma akordami. Textovo sme tiež boli niekde inde ako väčšina aktuálnych punk kapiel, takže sme neboli punk, ale akási verzia post punk. Máme radi modernú vážnu hudbu, hlavne minimalistov, ale aj dobré blues. Nikdy sme neboli štýlovo vyhranení pri počúvaní hudby, ani pri jej skladaní. Vždy sme to len chceli robiť po svojom. Vedeli sme, že nové formy môžu vzniknúť len experimentovaním s novými vzorcami. Tak to bol náš prístup od začiatku.
Pamätám si historické koncerty Ľahkej Múzy, ktoré produkoval malý tajomný muž menom Klaus ( mimochodom môj priateľ z Trenčína), na Mladej garde v Bratislave. Bolo to tesne pred revolúciou. Absolvovali ste aj slávne „prehrávky“ kapiel?
My sme tu na Slovensku nemali kde hrávať. Žiadne prehrávky sme nemali chuť absolvovať. Ale keďže som sa poznala s ľuďmi z pražského undergroundu, tak nás zobrali na svoje akcie. Po niekoľkých akciách v Prahe sa o nás dozvedeli aj ľudia na Slovensku a to (zrejme) spôsobilo, že sme hrali prvýkrát v Bratislave v 1988 práve u Klausa na trojdňovej akcii Rockový kolotoč. Taktiež sme nahrali na jednom koncerte záznam, ktorý potom slúžil ako naša prvá nahrávka pod názvom Schizofónia.
Prvých päť rokov ste fungovali ako štandardná kapela, gitara, basa, bicie, spev. Prečo ste potom vsadili na elektroniku a samplované bicie?
Po úspešnom rozjazde kapely zrazu prišli personálne problémy. Mali sme po ukončení VŠ a náhľady na to, či a kto chce pokračovať v kapele sa začali rôzniť. Mňa to nepríjemne zaskočilo, lebo som hodila za hlavu svoju vedeckú kariéru v zahraničí a zrazu to vyzeralo, že bez basgitaristu a bubeníka sme v koncoch. Ale vzhľadom k tomu, že 677 je skladateľ aj textár, autorské jadro ostalo. Len sme proste nemali „výkonnú“ koncertnú zložku. Našou výhodou bolo, že sme mali tiež radi elektronicko/industriálnu hudbu a teda sme mohli postaviť koncept kapely nanovo. Kúpili sme nevyhnutnú technológiu, vyhodili starý koncertný repertoár a išli sme do toho len dvaja. Tak sme v 1990 nahrali v štúdiu album Nevinnosť. Čiže v skratke – keď máš čo povedať, formu si nájdeš.
Pravidelne ste po revolúcii hrali na festivale Slovenské alternatívne leto. Ten festival už nefunguje. Čo sa stalo?
V 90. rokoch sme sa dostali do pozície obsadzovanej klubovej kapely, hrávali sme často v Prahe v Bunkri, Roxy, či v Bratislave v U-klube a Dune. Okrem toho na festivaloch ako na pražskej medzinárodnej Alternatíve v divadle Archa atď. Rozdelenie republiky v 1993 nás výrazne ako kapelu poškodilo v českej časti bývalej ČSFR. Hľadali sme možnosti ďalšieho hrania tu v SR. Mali sme v tom čase vonku LP/CD Tieň Bolestia Chvenie Absolútna. Potom nás objavil Martin Homola z Jesus Underground Band a pozval nás v 1996. na druhé pokračovanie festivalu Slovenské alternatívne leto. Tam sme potom hrali každý rok až do 1999. Festival pokračoval až do roku 2008. Myslím si, že ho vytlačil úspešný festival Pohoda s podobným konceptom, len teda rozvinutejším do iných rozmerov a možností. Ale viac by vedel k tomu povedať hlavný organizátor SAL Maroš Pavúk.*
Po revolúcii v 1989 ste hrali skoro po celej Európe. Kde všade? Nikdy ste nemali žiadneho manažéra. Kto sa teda staral o túto agendu?
Pravda je taká, že naše albumy (CD) dostávali v zahraničných časopisoch veľmi kladné hodnotenia a v doznievajúcich 90. rokoch začala domáca scéna výrazne upadať. Po všetkej tej pestrosti ostávali v programoch klubov len punkové, hardcorové a rockové kapely. Pre niečo iné neostávali akcie a pochopiteľne následne ani diváci. Preto sme skúsili hrať v roku 2 000 v Poľsku na medzinárodnom festivale Castle Party. Bol to krok správnym smerom. Ako kapela sme sa chceli stále rozvíjať. Mali sme na konte už štyri CD a aktuálne v roku 2 000 vyšlo piate Black Flames (PL). Pre nás bola jediná šanca uspieť so svojou tvorbou v zahraničí, keďže sme doma nechceli hrávať na stále viac „všehochuťových“ akciách. V zahraničí je otvorená scéna takýchto kapiel a preto tam nie je problém zahrať, ak oslovíš promotéra. Samozrejme, je tam veľa kapiel a booking agentúr. Tento medziprvok u nás v súčasnosti na už neexistujúcej scéne samozrejme chýba a tak mi pribudla časom aj úloha manažéra kapely.
Viem, že ťa vždy zaujímal kozmický výskum, preto aj to špecifické štúdium (hodené za hlavu kvôli hudbe). Stále ťa táto problematika ešte fascinuje?
Bolo to ťažké rozhodnutie. Celé roky som sa pripravovala na vedecký výskum vonku a potom som sa musela rozhodnúť – odísť, alebo ostať tu na konci sveta s diplomom k ničomu...Vybrala som si a tomu podriadila všetko. Domov mi chodil časopis Kozmos a samozrejme TV kanály Spektrum, Discovery a pod. sú moje obľúbené stanice. Dnes som sa práve dozvedela, že máme problém s rýchlosťou rozpínania sa vesmíru. (Rozpína sa výrazne rýchlejšie, ako definovala Hubblova konštanta.) Takže zrejme som odpovedala. J
Myslím, že z toho vesmíru a zo sveta sci-fi pochádzajú aj tvoje bizarné koncertné kostýmy. Kde hľadáš inšpiráciu?
No časť zrejme, lebo mám rada tie „post-humánne“ oblečenia, ale časť kostýmov je naopak inšpirovaných veľmi klasickými vecami spred 20. storočia. Môj koncertný šatník je eklektický, spája 15. aj 25. storočie. Aj to je dôvod, prečo tu kapely ako my nemajú kde hrávať. Sme na rockovú scénu príliš „divadelní“. Vizuálnejšie formy kapiel idú dnes hlavne cez premietania projekcií. My chceme, aby bol v popredí stále človek. Nie technológia, aj keď ju stále bohato využívame.
Viem, že pozvánky na hosťovanie na nahrávkach ako speváčka v iných kapelách úspešne odmietaš. Spolupracovala si ale s Rišom Müllerom aj s Mejlom Hlavsom z Plastikov. O čom to bolo?
Áno, vzhľadom na môj špecifický vokálny prejav som dostávala (hlavne v dobe remixov) veľa ponúk zo zahraničia, na naspievanie určitých partov do nahrávok iných projektov. Toto ale ide mimo našu koncepciu. Nechceme sa „rozmelňovať“ účinkovaním v rôznych cudzích projektoch, aj keď je to výhodné, či moderné. Takéto ponuky dostáva aj 677, prípadne opačne. Dostávame ponuky, že nám niekto niečo chce dohrať do našich vecí. Zdvorilo odmietame. Radi spolupracujeme, ale len v rámci kapely, kde máme dlhodobo hosťujúcich muzikantov, či performerky. Držíme si vlastný koncept a nechceme znieť ako tona iných projektov. S Richardom som sa spoznala ešte počas školy. Zakladal vtedy Banket a hľadal zaujímavé tváre do klipov. Zoznámili sme sa tak, že mi nechtiac stúpil na nohu počas koncertu Ventilu RG v PKO. Mala som na ježka vystrihané modré vlasy, takže v tej dobe nie úplne bežný kukuč. Tak som si s ním potom zahrala v jednom klipe, kde sme boli len my dvaja a tiež v niekoľkých komparzoch. S Mejlom to bol iný príbeh, ten už siahal k našej kapele. Tým, že sme hrávali na českých undergroudových akciách, tak sme sa s ním osobne zoznámili na výročnom koncerte v 1998 k vydaniu časopisu Vokno v Řevnicích. Magor nám síce dovolil len 4 skladby, ale Mejlu zaujali. On vždy išiel v nových veciach a vtedy mal už po PPU a Půlnoci aj projekt Šílenství. Neskôr sme sa ešte stretli na akciách a poslala som mu naše CD Sen Ohraničeného Života. To ho zaujalo a chceli sme spraviť (výnimočne) nejakú spoločnú vec. K samotnej realizácii už potom neprišlo, smrť bola žiaľ rýchlejšia. Mejlu sme mali veľmi radi a jeho hudba a odkaz nám je stále blízky.
Vydali ste osem radových albumov a jedno krásne koncertné DVD. V akých štúdiách nahrávate a kto vám tie albumy vydáva?
Prvé dva vyšli na MC kazetách - Schizofónia a Nevinnosť v roku 1991. Vydalo ich pražské Black Point. Ďalšie ako LP, alebo CD audio, či CD-extra aj s dátovou stopou do PC. Prvé štyri CD sme nahrali v Slovenskom rozhlase so zvukovým inžinierom Jurajom Štubniakom. To bola krásna analógová práca. Potom sme pokračovali už digitálne troma albumami v Nových Zámkoch s Ing. Františkom Nágelom. Keďže sa už ani jeden nevenuje aktuálne tejto činnosti, dobudovali sme časť svojho domáceho štúdia a uvidíme už čoskoro, ako ďalej. Nahrávame príliš špecificky a máme ako vyzretá kapela presnú predstavu o svojom zvuku, tak sa skúsime sčasti spoľahnúť na seba a uvidíme, čo zveríme niekomu inému. Čo sa týka vydavateľských značiek – máme to pestré – československá, česká, slovenská, poľská, litovská. Po stále sa zhoršujúcich podmienkach pre malé nezávislé kapely (spievam slovensky!) sme sa rozhodli, že si budeme od istej doby vydávať veci sami. Nebudeme čakať roky v nejakom zozname vydavateľa. A čisto internetové umiestňovanie tvorby nás tiež neláka, chceme mať v ruke niečo hmatateľné s dobrým obalom (vydávame digipacky). Samozrejme máme aj digitálnu platformu na Bandcamp a mali by sme riešiť aj nejaké streamovacie Spotify a podobne. Technologická doba si proste žiada svoje. V roku 2016 sme vydali aj prvé DVD Performance– 2 hodiny z koncertov od 1993 – 2015. Polovicu záznamov aj finalizačnú časť DVD zrealizoval Ján Peter Haber.
Ktoré hrania doma či v zahraničí si ceníte najviac?
Tak za tých 34 rokov na scéne toho bolo viac, vyberiem naozaj len zopár pre predstavu – z „domácich“ - pražské Industriálne festivaly, Alternatíva 95, kde sme hrali pred Test Department, Slovenské alternatívne letá, Resistance, Pohoda, Night Side, Brutal Assault, Hradby Samoty, Junktown, CDY a zo zahraničných - 5x na Castle Party (PL) Wave Gotik Treffen (DE) Dark Nation Day (AT) Menuo Juodaragis (LT) Kunigunda Lunaria (LT) Beyond The Veil (UK) Gothic out (AT) Gothic Night (FR) a množstvo klubových hraní. Z našich si z poslednej doby ceníme spoluprácu s bratislavskou (už neexistujúcou) agentúrou ORE Pole, kde sme hrali ako predkapela The Young Gods.
A nakoniec, čo chystáte do budúcna a aká je súčasná zostava Ľahkej Múzy?
Pripravujeme nové skladby a následne vydanie CD. Z najbližších hraní – postapo festival Junktown (CZ) Budapešť, Praha a festival Schattenwelt vo Viedni. Aktuálne je zostava v zložení spev – Gudrun, gitara&elektronika – 677, basgitara – Moon a dve hosťujúce tanečné performerky – Leandra & Lea. Každé jedno vystúpenie podriaďujeme konceptu akcie, či už vizuálne, alebo aj spoluúčasťou performeriek. Niekde hráme len traja, niekde štyria, piati. Niekde je to civilnejšie, niekde je výpravný až divadelný image. Máme proste vždy inú tvár. V tomto sme dynamickí a stále nás to baví. Hlavne v zahraničí oceňujú náš pódiový prejav, prepojenie hudobného výkonu s performačným vyznením. To si vyžaduje spolupracovať s hudobne aj tanečne nadanými ľuďmi.
Traduje sa taká veselá povedačka, že keď bude koniec sveta, tak prežijú Rolling Stones, Ozzy Osbourne, Ľahká Múza, CHVM a šváby... Nerozmýšľala si nad koncom tejto dlhej kariéry?
Tak to sa fakt bavím, lebo to som ešte nepočula. Skúsime teda ešte chvíľu potiahnuť tú káru... aj keď pravda je taká, že robíme všetko okolo našej hudby len do doby, kým nám to dáva zmysel a sú okamihy, keď pochybujem, či to ešte zmysel má. Hlavne tu na Slovensku. Ale opýtaj sa ma teda o desať rokov, čo nového.
ĽUBOŠ DZDÚRIK, CHVM
* Maroš Pavúk: „Pohode nedávame za vinu, že by festival Slovenské alternatívne leto „vytlačila“ ona. Na tom, že SAL po 2008 už nepokračovalo, sa podpísalo skôr krízové obdobie, kedy ľudia podobné nízkorozpočtové festivaly navštevovali čoraz menej. Svoj podiel mala na tom vtedajšia atmosféra v regióne, ako aj nesúlad medzi majiteľmi pozemkov a organizátormi. Na dvoch kilometroch štvorcových sa tu prejavili všetky neduhy Slovenska. V súčasnosti sa, na podnet nových prevádzkovateľov Revišťa, koná po 10. rokoch spomienkový festival SAL - Revište 2018 (13.-14. júl), na ktorom účinkujú napríklad J.H. Krchovský, Andrej Šeban, či maďarskí Korai Trancemission. Ak všetko dobre dopadne, festival bude mať na budúci rok svoje pokračovanie.“