Soundtrack z muzikálu by si mal divák odnášať ako spomienku na osobne zažitú, neopakovateľnú udalosť. Púšťať si to, a nemať pred duševným zrakom tanečné a hudobné hmýrenie na scéne s ujednostajnenou poetikou, je trochu čudné. Písať o tom ešte čudnejšie. Úplná sprostosť, by možno povedal niekto menej kultivovaný. Bubliny v betóne som skrátka nevidel, no. Premiéru mal tento komorný („jediný svojho druhu na Slovensku,“ píšu kolegovia recenzenti) spoločný muzikál divadla Gunagu (autor textu a režisér Vilo Klimáček) v spojení s „elledanse“ divadlom (choreografia Rado Piovarči a Šárka Ondrišová) a živou hudbou Longital (Salontay, Shina) pred rokom. Soundtrack nakrútil Longital s niektorými hercami v októbri 2013. Nevidieť je isteže nevýhoda, ale zase bez rušivých očitých spomienok človeka láka viac sa porýpať v počutom a v priloženom buklete s textami.
Z textov sa príbeh dá len tušiť. Ako aj, však, keď pomerne dosť podstatných akcií sa vyjadruje na scéne iba telom, tancom – k tomu tri inštrumentálky (1913, Veľký tanec otca a matky, Matka a syn). Tie majú štýlotvorne odlišovaciu funkciu v poeticky načrtnutom námete tajomne sa prelínajúcich životov ľudí z pôvodného domu s dnešnými životmi ľudí panelákových. Úvodná pieseň Dom, dom dom, spievaná Shinou - svižná, chytľavá, pokojne aj na playlist do rádií – otvára a stručne zhŕňa príbeh i mesidž v slogane Bez tajomstva je život bezcenný. A jej pokračovanie v záverečnom Bez tajomstva to všetko pripomenie znova. Medzitým zaznejú iné, hudobne rôzne štylizované piesne, s drobnými hereckými úryvkami. Všetci na soundtracku spievajú výborne – Zuzana Šebová, Petra Humeňanská, Tomáš Palonder. Najmä on je suverénny vo všetkých polohách, môže si s tým svojim hlasiskom dovoliť úplne všetko - v štylizovaných starobigbítových citáciách v Hard Rock Café, napríklad, alebo v Čistiarni Hipnotico. Obdivuhodné. Nevidel som akcie na scéne, takže nemôžem použiť obľúbený zasvätenecký obrat, že pôvodná hudba Longitalu je kongeniálna. K textom pasuje, slúži im dobre, nie je otravná, ani polopate. Na viac sa bez kuknutia neodvážim.
Texty Vila Klimáčka mi v predstavách vyvolávajú, povedal by som, vianovskú náladu (mám práve životopis Viana pri posteli...) Také to ustavičné rýpanie do otupnej, ubíjajúcej všednosti ihravosťou, pokúšanie každodennosti neučičíkateľnou fantáziou. Miestami sú to, pravda, aj už dávno preverené poetické podobenstvá, nie celkom prvý raz nastavované ironické zrkadlá. Čistiareň Hipnotico, čo čistí sny – tušímže aj v českom filme Peřina so srdiečkovou Lucií Bílou sa celkom nedávno čistili sny v čistiarni peria, aj rôznych disonančných halucinačných stavov už sme si za posledných pár desaťročí užili vo filme i divadle neúrekom (Kvások), aj typicky škaredé banky, čo splátky u nich by boli na vyše dvesto rokov a keď neplatíš, tak potom už len „gatnouvértugou“, ako v závere kvíli Palonder (Banka). Len „srnky a lane neplatia dane...“, známa vec.
Asi až pri nerozptýlenom opakovanom počúvaní človeka rušivo dobehne aj starý rozpor medzi herecky vycibrenou, vycepovanou až vydrezúrovanou spisovnou a sem‑tam vloženou nedbajskou hovorovou rečou. Keď sa čelom zrazí neľudsky mäkké „maĽovanie“ a rozvoľnená „čára“ (Ráno). A tiež farebné „košeĽe“ a „kukat na ne“ ako matroš, nad ktorý „neni“ – to všetko v jednej vete (Čistiareň Hipnotico). Tak takýchto malých hníd by som si na predstavení iste nevšimol.
Čo teda nakoniec so symbolickým hodnotením? No, takto podľa ucha osobne na tri hviezdy. Ani neviem, či by som si to pustil ešte raz aj po štvrtýkrát. Ale zvedavosť, ako to vyzerá naživo, tú teda soundtrack vo mne vzbudil. Z rôznych mimosoundtrackových náznakov nie je vylúčené, že s diváckym zážitkom dokopy by to mohlo pokojne hodiť aj šesť.
Gaco Novomesský