Koncom roka 2018 vyšiel u americkej hudobnej spoločnosti Rhino Records nový album popového speváka Marca Almonda pomenovaný „A Lovely Life to Live“. Nahral ho spolu s jazzovým klaviristom Joolsom Hollandom. Nachádza sa na ňom 14 piesní, ktoré Marc Almond naspieval v sprievode klasického big bandu.
Anglický hudobník Jools Holland je vo svojej vlasti veľmi populárny nielen vďaka svojmu inštrumentálnemu majstrovstvu, ale najmä preto, že už dlhé roky uvádza v britskej verejnoprávnej televízii BBC svoj vlastný hudobný program. Hudobnú kariéru začal na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia ako hráč na klávesové nástroje v rockovej skupine Squeeze. Čoskoro však dal prednosť jazzu a založil si vlastný big band s názvom Rhythm and Blues Orchestra, s ktorým potom hrával s popovými hviezdami ako Sting, Eric Clapton, David Gilmour, Tom Jones či George Harrison.
Anglický spevák Marc Almond je ešte populárnejší ako Holland, a to nielen vo svojej vlasti. Už v roku 1980 sa preslávil piesňou „Tainted Love“, ktorá bola hitom po celom svete. Nahral ju spolu s hráčom na syntetizátory Davidom Ballom. A nebol to ich jediný spoločný hit. Pod značkou Soft Cell vytvorili v prvej polovici 80. rokov niekoľko piesní a albumov, ktoré sa dostali na najvyššie priečky hitparád. Soft Cell bol spolu s kapelami ako Eurythmics, Yazoo, Bronski Beat, Ultravox, Talk Talk či Yello, jedným zo zakladajúcich a najvýraznejších tvorcov štýlu, ktorý dostal označenie synthpop. Z tejto scény vzišlo viacero pozoruhodných hlasov, napríklad Alison Moyet, Annie Lennox, Mark Hollis, či Midge Ure. Na pódiu to vyzeralo asi tak, že jeden člen kapely v popredí skákal ako zmyslov zbavený a v pestrom kostýme spieval, zatiaľ čo ostatní členovia stáli v úzadí za synťákmi a minimálnymi pohybmi – naozaj len občas – jedným prstom stláčali nejaký kláves alebo gombík.
Tanec a kostýmy Marca Almonda by ste možno mohli vidieť aj u niekoho iného, ale jeho jedinečný výrazný tenor sa nedá zameniť s nikým. Čím vyššie siaha, tým je zvučnejší a bohatší, a v nižších polohách je rovnako pevný a sýty. Jeho nástojčivý angažovaný spev nenechá poslucháča ľahostajným. Svojím prejavom pripomína Pierrota. Môžete ho odmietnuť ako citovo príliš nespútaného, ale keď ho prijmete, zimomriavky, chvenie v hrudnom koši a niekedy aj slzy dojatia sa dostavia po pár taktoch. Farba jeho hlasu, frázovanie a fíling pripomína bravúru Elvisa Presleyho. Platilo to v časoch Soft Cellu, keď spieval na pozadí striedmych elektronických beatov, a rovnako to platí aj na najnovšom albume, keď spieva v sprievode Hollandovho big bandu.
Ešte v 80. rokoch sa Marc Almond, ktorý pred sebou cítil vyššie ciele ako len založiť synthpop, osamostatnil. Svoju sólovú kariéru naštartoval vo veľkom štýle – celosvetovým hitom „Something's Gotten Hold of My Heart“, ktorý naspieval spolu s Gene Pitneyom. Ten túto skladbu interpretoval už v 60. rokoch. Úspech Almondovej verzie však tú pôvodnú ďaleko prekonal. Dodnes vydal Marc Almond vyše 20 sólových albumov a predal vyše 30 miliónov hudobných nosičov.
V roku 2004 prekonal Marc Almond ťažkú motocyklovú haváriu. V kóme strávil jeden mesiac. Po vyliečení sa stal patrónom charitatívnej organizácie pomáhajúcej postihnutým obetiam úrazov hlavy. Niekoľko mesiacov sa potom učil nanovo spievať a komponovať začal až po niekoľkých rokoch. V čase rekonvalescencie sa preto venoval interpretácii piesní iných autorov.
V roku 2009 vydal album „Orpheus In Exile“ s piesňami ruského speváka Vadima Kozina, ktorý prežil dlhé roky v stalinskom koncentračnom tábore. Keď sa ho totiž v predvečer osláv narodenín generalissima spýtal veliteľ tajnej štátnej služby NKVD Lavrentij Berija, prečo jeho piesne nie sú o Stalinovi, Kozin odpovedal, že Stalin sa pre jeho tenor nehodí. Nikdy by som sa o Vadimovi Kozinovi nedozvedel, keby jeho piesne nenaspieval Marc Almond. Podobne venoval Marc Almond svoj album šansónom Jacquesa Brela.
Tvorba Marca Almonda je pestrý kaleidoskop. Jeho hlas sa ozýva podsvetím viktoriánskeho Londýna, baudelairovským Parížom, či Kozinovým Magadanom. Ako Elina Makropulos prechádza dejinami, krajinami a štýlmi v stále inom kostýme, ale hlas zostáva ten istý. Jeho hudba je ovplyvnená poéziou, divadlom, či varieté. Siaha od temných polôh, cez vášnivú tanečnú hudbu v latinsko-amerických a orientálnych rytmoch, šansóny a kabaretnú hudbu, až po romance, tangá, či dokonca klavírny piesňový cyklus. Spoločným menovateľom všetkých jeho piesní je vášeň.
Na albume „A Lovely Life to Live“ Marc Almond skrotil svoj nespútaný temperament a vložil ho do služieb disciplinovane hrajúceho swingového big bandu. A treba povedať, vyníma sa tam ako drahokam v zlatom diadéme. Rovesníci Marc Almond a Jools Holland začínali svoje kariéry v prúdoch Novej vlny, poznajú sa 40 rokov a z ich spoločného diela je jasne počuť, ako dobre si rozumejú. Je to naozaj dokonalé súznenie.
A o tom, že sú tí dvaja naladení na jednu vlnu nielen ako hudobníci, ale aj vnútorným prežívaním, spomienkami, vkusom a inšpiráciami, svedčí to, že obaja nezávisle od seba zložili na svoj spoločný album nostalgické piesne venované Londýnu, ktorý býval najskvelejšie hlavné mesto na planéte (I’ve Lost My City, London You’re My Lover). Okrem „londýnskych piesní“ skomponovali väčšinu nových skladieb. Na albume sa však nachádzajú aj staré piesne – slávna swingová kompozícia „How deep is the ocean“ Irvinga Berlina, bluesové klasiky „It’s my life baby“, či „I'll Take Care Of You“, alebo šansónová hymna lásky Edith Piaf („Hymne À L'amour“).
Je to znamenite namiešaný kokteil. Šlágrom dáva Almond novú príchuť tajomstva a naopak, nové skladby znejú ako dávno známe štandardy. Dokonca aj spomínaný raný synthpopový hit „Tainted love“ znie v prevedení Rhythm and Blues Orchestra Joolsa Hollanda, akoby bol v 40. rokoch minulého storočia zložený priamo pre big band, presne podľa swingového kánonu. Podľa svojich vlastných slov dali obaja na album to najlepšie z nich. Je to radostná nahrávka, ktorá poteší všetkých milovníkov hudby. Naozaj všetkých. Tých, čo dávajú prednosť swingu, milovníkov šansónov a rovnako aj priaznivcov nefalšovaného synthpopu 80. rokov. Jednoducho tých, čo radi počúvajú a tancujú.
VLADIMÍR LEKSA