Samozrejmosť prírodnej energie, s akou to celé plynie, bol prvý pocit, ktorý som si uvedomil. Ako mraky po oblohe. A sem tam z ničoho nič spŕchne drsné kakofonické fortissimo. Ako prskanie ohňa v pahrebe, od ktorého sa nedajú odtrhnúť oči, ani neviete prečo. Prírodný jav. Varga s Fujakovcami čoby nástroje, na ktorých hrá samotná príroda. Teší ma púšťať si to stále dookola a teší ma zisťovať, prečo. Kratučký fascinujúci motív Žltej ľalie sa tu točí až do úplného nasýtenia, ktoré mi vždy chýbalo. No pri všetkej úcte k Mariánovi a jeho dielu, neradím sa k jeho vyznávačom. Niečo ma na jeho vykresávaní oslnivých fragmetov, Bachovsky finálnych, a snahe spájať ich do celkov, vždy rušilo. Mám ich v ušiach, ale nevraciam sa k nim. No spojenie Vargovského fenoménu s Fujakovským a jeho očistný účinok na moje vnímanie Mariána, ma príjemne prekvapil. Tieto fenomény sa ukázali byť prekvapujúco rovnocenné a komplementárne. Ich spojenie je synergické, jedna plus jedna je viac než dva. Prvý raz si uvedomujem, že Marián dokázal byť muzikantsky pokorný a že vnímam jeho blízkosť. Počúvam a je mi jasné, že títo dvaja sa museli nájsť. Spája ich vášeň pre uvoľňovanie kreatívneho pretlaku cez riadenú improvizáciu. Sú ako sochár, ktorého tvorivosť najviac vybudí možnosť postaviť sa pred publikom ku guči hliny a začať modelovať. A to Marián s hudbou robil často. Boli z toho nakoniec vždy Vargovštiny, ale vznikali od piky na pódiu. A ak sa spojí v spontánnej interakcii nad spoločnou gučou hliny s podobne vášnivými performermi, výsledok môže nadobudnúť nevídaný rozmer. Je to krehký proces, bez záruky úspechu. No tu to zafungovalo.
CD je zostavené z archívnych nahrávok dvoch spoločných koncertov Mariána Vargu s kapelou Júliusa Fujaka tEóRia OtraSu v Banskej Bystrici v novembri 2002 a v Nitre v máji 2001. Skúška časom potvrdila nadčasovú sviežosť nahrávky. Ide o typicky Fujakovsky experimentálnu komprovizačnú záležitosť (kom-pozícia a im-provizácia) koketujúcu s konceptuálnym performerstvom. Za tEóRiu OtraSu sa koncertov zúčastnili Július Fujak (bicie, klavír, sláčiková basgitara), Jan Kavan (violončelo), DJFERO (gramofón), Davis Šubík (trombón, kastanety), Peter „Varso“ Varsík (pozemná elektrická gitara). V ich spoločne na pódiu kreovaných abstraktných skulptúrach sa vynárajú Vargovské hudobné fragmenty v neobyčajnom kontexte Fujakovsky komprovizačného „pazvukovania“. Je to fakt dobré. Hĺbka intimity, do ktorej sa aktéri dokázali počas hrania ponoriť, je prekvapujúca. Aj na Mariána.
****
RADO TIHLÁRIK