MICHAL MOTÝĽ TENTET * Sunflowers

Motyl Sunflower

Časy spontánnej reflexie života, chleba nášho každodenného, cez jazzovú hudbu sú, zdá sa, preč. V jazzových muzikantských komunitách dnes hudba vzniká skôr na princípe vyznávania jazzového dedičstva, než reflektovania aktuálneho pulzu života. Mení sa charakter jazzmanstva, stáva sa z neho svojská rehoľa. Sprievodným znakom tohto celého je akútny nedostatok jazzových prorokov. A keby len prorokov, čoraz menej je aj kazateľov. Pochodeň dnes udržiavajú najmä vo svojich kláštoroch uzavretí rehoľníci. Stačí to na prežitie jazzu? Tu je čerstvá správa zo Slovenska. Nahrávka Sunflowers vyšla v edícii Hudobného Fondu s finančnou podporou Ministerstva kultúry, Hudobného Fondu a SOZA. Je profilovým debutom známeho trombonistu Michala Motýľa. Všetky kompozície sú slovenské originály, napísali ich Michal Motýľ (7), Matúš Jakabčic (1), Erik Rothenstein (1) a Nikolaj Nikitin (1). Hrá desaťčlenný orchester zložený zo známych odchovancov slovenskej jazzovej liahne: Branislav Belorid – trombón, Jozef Voroš – trombón, Juraj Mitošinka – trombón, Michal Motýľ – basový trombón, Ondrej Juraši – trubka, krídlovka, Nikolaj Nikitin – klarinet, sopránový a tenorový saxofón, Erik Rothenstein – barytónový saxofón, basový klarinet, flauta, Matúš Jakabčic – gitary, gitarový syntetizátor, Jozef Fečo – kontrabas, Marián Ševčík – bicie.

Po formálnej stránke sa nahrávke nedá nič vyčítať. Kompozície sú spracované profesionálne a nepochybne spĺňajú parametre vyššej triedy bigbandovej aranžérskej bravúry a swingujúcej orchestrálnej zvukovej košatosti. Nesú sa v duchu konzervatívneho jazzového vkusu a Jakabčicovho pedagogického odkazu (Matúš Jakabčic CZ/SK Big Band).  Inštrumentálne výkony muzikantov sú veľmi slušné. Cítiť akúsi špecifickú slovenskú konzistenciu v ich hudobnom zmýšľaní. Zaujmú sóla na krídlovke, soprán, tenor a barytón saxofónoch, gitare a kontrabase. Zaujímavý je súzvuk štyroch trombónov. Nahrávka je vkusná, pôsobí koncepčne a jednoliato. Ak je pravda, že skladby sa nahrávali live na jeden záťah bez strihov a playbackov, tak páni, klobúk dole! Môj favorit: Colors of Autumn. Zrod takto koncipovanej nahrávky v slovenských pomeroch má vždy charakter malého zázraku. Na druhej strane, nahrávka ma emočne neoslovila. Nepochybujem, že muzikanti si nahrávanie užili a zopár znalcov ocení kompozičné finesy, no mne znie priveľmi akademicky a uniká mi jej zámer. Akoby všetko, o čo tu ide, bolo vypreparovať z jazzovej tradície tvorivú esenciu – jazzový grál – starých majstrov. To je však márnosť nad márnosť. Gotické katedrály stále nadšene obdivujeme, ale už nestaviame. Pri porovnaní tejto nahrávky so šťavnatými bigbandovými aktivitami u našich susedov, napríklad so skvelým Kofroňovým Agon Orchestra, ma priam ovalí smútok.

***

Rado Tihlárik

Článok patrí k časopisu: