Obávam sa, že meno Oldřich Janota dnešným hudbymilovným generáciám veľa nehovorí. Na Slovensku takmer určite nie a aj v Čechách je známe skôr zasvätenému okruhu fanúšikov. Ak však pri tom zároveň poznamenám, že Oldřich Janota je hudobník, textár, pesničkár kultového statusu, ktorému práve vyšiel retrospektívny osemcédečkový album (!), znie to ako paradox, oxymoron alebo, ako poeticky vravia Česi, protimluv. Lenže na paradoxy boli Janotov život a tvorba vždy bohaté. Takže prečo by práve toto malo byť výnimkou?
Oldřich Janota (1949) bol súčasťou silnej, druhej, post-šafránovskej pesničkárskej generácie. Najprv vystupoval ako sólista, neskôr vo dvojici s Jakubom Nohom. Ich spolupráca sa potom pretavila do skupiny Pentagram. Už ako sólista si vybudoval meno a rešpekt, a temné, pochmúrne balady ako „Bitva na Tursku“, „Malý Bobeš“ alebo „Hotel Savoy“ dodnes patria k tomu najlepšiemu, čo česká folková scéna priviedla na tento podivný svet. Hudba, text a spôsob hry na gitaru boli a sú u Janotu neoddeliteľne spojené. Na pozadí farebne zvonivého zvuku dvanásťstrunnej gitary sa odvíja zdanlivo nezúčastnený spev, a texty podobné mystickým litániám, z času na čas strihnuté temným úškľabkom, sa vrývajú pod kožu a do duše.
To, čo by iný hudobník považoval za úspech a predplatený lístok na dlhú cestu showbiznisovým vlakom, je obvykle pre Janotu len prestupnou stanicou. Takže, po úspešnom sólistickom období nasledovalo zoskupenie Mozart K s bizarným nástrojovým sprievodom harmónia, elektrickej gitary a saxofónu. A tak ako pre niekoho bolo vrcholom Janotove sólistické obdobie, iní zas nedajú dopustiť na Mozarta K.
Kdesi som čítal výstižnú a zároveň sumarizujúcu Janotovu charakteristiku: „Kým iní sa pachtili za niečím, čo by poslucháča spoľahlivo zaujalo, Janota vždy prišiel s čímsi úplne originálnym. A len čo sa dostavil úspech, opustil ho...“ Takže opäť zmena.
Prvá polovica osemdesiatych rokov znamenala rozpustenia kultového Mozarta K a Janotovu spoluprácu s gitaristami Pavlom Richterom a Lubošom Fidlerom; výmenu jednoznačného úspechu za jednoznačný.... No, ako to povedať...? Kým trio hralo na elektrických gitarách, verné publikum bolo ochotné tolerovať aj takéto nefolkové úlety. Zvukové koláže s prednahratými magnetofónovými slučkami však už boli nad jeho sily a Janota dopadol podobne ako Bob Dylan pri svojom prvom legendárnom vystúpení s rockovou kapelou vo folkovom Newporte. Po rokoch to Janota zhodnotil s typicky janotovským sarkazmom: „Na pár festivaloch nás obecenstvo vypískalo ako jeden muž. Keď vás vypískáva niekoľko tisíc ľudí, je to vcelku zážitok...“.
V polovici osemdesiatych rokov sa odmlčal, stiahol z koncertovania. Keď sa po niekoľkých rokoch opäť vrátil, bol to už celkom iný Janota. Hudobník, ktorý sa dotýka zvuku, ale aj (alebo najmä) ticha; texty mnohovrstevnosťou a mnohovýznamnosťou pripomínajú japonské haiku, hudba a ostinátne gitarové figúry vychádzajú z minimalizmu. Vystúpenia, na ktorých hráva sám alebo v sprievode jedného či dvoch ďalších muzikantov sú viac meditáciami než klasickými koncertami; nie sú to masové akcie nohavicovského typu, ale je to skôr odovzdávanie posolstva, šifry zasväteným v malých kluboch a čajovniach.
Spomínaný osemcédečkový komplet je výsledok doslova mravenčej dramaturgickej, ale aj zvukárskej práce. Zachytáva takmer všetky janotovské mutácie a transformácie, ale aj doteraz nepublikované experimenty. Nejedná sa o žiadne Best of, ale poctivý retrospektívny pohľad na neuveriteľne rôznorodú tvorbu jedného hudobníka. Práca na tomto projekte znamenala prehrýzť sa stovkami hodín záznamov koncertov a archívnych nahrávok starých desiatky rokov a zremastrovať ich do podoby, na akú je dnešný poslucháč zvyknutý. Vďaka tomu je to ale zároveň príležitosť dostať sa k nahrávkam, ktoré sú dnes už legendárne, ale nikdy nevyšli na žiadnom oficiálnom nosiči. Je to opulentná hostina, pri ktorej šéfkuchár sedí nenápadne v rohu, na booklet cédečiek píše ironické komentáre a so svojím typickým úškrnom hovorí: „Ale veď tu naozaj o nič nejde, vážení...“
**** 1/2
MILOŠ JANOUŠEK
Foto: Pavel Strážay, www.musicphotonews.com
Vyšlo v: Indies Scope 2015
Sólové nahrávky a niekoľko piesní
so skupinou Pentagram.
Ďalšia priehršť sólových nahrávok plus
niekoľko skvostov v podaní Mozart K.
Domáce nahrávky tria Janota-Fidler
Richter + bonus Břeclavská Karkulka.
Týždeň hudobných improvizácií v
jednom Malovanom dome v Třebíči.
Reedícia oficiálneho albumu
z roku 1994.
Ďalšia z raritných nahrávok je výber z
opery venovanej problému „ľaváctva“.
Nahrávky nadväzujúce na neurčitosť
a neuchopiteľnosť Janotových piesní
z obdobia deväťdesiatych rokov
a prelomu tisícročia.
Nahrávky nadväzujúce na neurčitosť
a neuchopiteľnosť Janotových piesní
z obdobia deväťdesiatych rokov
a prelomu tisícročia.