ANETA LANGEROVÁ & KORBEN DALAS
Konečne (EP)
InnoSense
*****
Moja recenzia prvého albumu Korbenov „Pekné cesty“ z roku 2012 bola najmä o nadšení zo zamatového basbarytónu Juraja Benetina, ktorý sa tu tak znenazdajky zjavil. Nevídaný úkaz. Aj preto som im vtedy dal 4,5 hviezdičky. Robili dobré koncerty, vyhrávali súťaže, pamätám si, ako robili ešte pod názvom Appendix predskokana famóznym Living Colour s Vernonom Reidom. Poľahky sa zaradili medzi nosné piliere slovenskej pop scény. No Jurajovo typické ťahavé frázovanie, v ktorom sa tak nemenne usadil, ma rýchlo omrzelo. Až tak, že som sa Jurajovmu hlasu začal vyhýbať.
Keď sa objavil pekný klasický duet „Sen“ s Anetou Langerovu a rozhlasovým orchestrom, považoval som to za výnimku. Spozornel som, až keď Korbeni minulý rok vydali album „Bazén“ v spolupráci s aranžérom a producentom svetového formátu Eddiem Stevensom. Ale z príležitostných počutí som nadobudol pocit, že to je rozpačitý stret dvoch svetov, ktoré si nesadli. Inteligentná nahrávka, ktorá ma nechala chladným.
A teraz vyšlo toto EP. A je nádherné! Škoda, že tých pesničiek je len šesť. Všetky pochádzajú z dielne Benetin/Fila s výnimkou skladby „Čekám“, kde je to Benetin/Benetin. Trúfam si predpovedať, že pre Korben Dallas a Langerovú pôjde o rovnako prelomový album, ako bol napríklad „Eternal Seekers“ pre Lenku Dusilovú s Beatou Hlavenkovou, či „Vespertime“ pre Björk. Ide o veľmi osobnú výpoveď v krásnych melodických pesničkách, z ktorých sa robia zimomriavky. Je tu človečina, ktorá naznačuje veľkú muzikálnu aj ľudskú spriaznenosť všetkých zúčastnených. Nahrávka plynie v pomalom groovovom tempe, má krásny zvuk, radosť počúvať. Vkusné, decentné aranžmány udržujú jemné napätie a nechávajú otvorený priestor skvelej hlasovej výbave oboch hlavných protagonistov, no na pílu sa vôbec netlačí. Aneta Langerová patrí k najvýraznejším značkám českej hudobnej scény, brilantná speváčka. Juraj má podobný status na Slovensku. No obaja sa v zásadnej miere vyhli ich „značkovému“ frázovaniu, spievajú s veľkým vkusom, intímne, osobne. Album vyvoláva radostný pocit, že niečo sa výnimočne vydarilo, dozrelo, že veci sa spojili, všetko sedí a spolu hrá.
Gitarista Ľubo Petruška, v ktorého štúdiu sa nahrávalo, uviedol, že: „Je to krásny album, kde nie je čo dodať, ani ubrať.“ Je to tak. Ani ja nemám viac čo dodať. Snáď len, že takú vydarenú nahrávku, plnú človečiny, by som od Korbenov už nečakal. Teším sa, že im to tak dobre vyšlo.
Rado Tihlárik
ARCHÍVNY CHLAPEC
Zapadákov
Slnko records
**1/2
Všetky ženy nepomiluješ, vedeli už naši prapredkovia. Pri vedomí, že by si nebodaj musel či chcel, by to bola pravda krutá. Našťastie ale nemusíš, ba väčšinu by si ani nechcel. S hudbou to isté. Prvý album Archívneho chlapca, ktorý som dostal na zrecenzovanie, ma nejako nechytil či čo, a tak som ho šéfredaktorovi Populáru radšej vrátil. Zrejme to bol ten celkom prvý, akustický – „Zvery“. Poznamenal som si vtedy prvý pracovný dojem: že prejavom mi Archívny chlapec – vlastným menom Richard Vávra, z príhraničných Kútov, znie ako na Slováka prerobený Čech (Ivan Hoffman mal kedysi taký prízvuk) a že som už tuším na takéto mladistvé úprimné výlevy a neveľmi štruktúrované prúdy slov pri gitarke pristarý a priunavený (po všetkom výbornom, dobrom i horšom, čo som si za desaťročia od slovenských pesničkárov už vypočul).
Neskôr, po pár náhodne zachytených piesňach z druhého Vávrovho albumu „Tranzit“, označovaného za hudobne výmyselnícky, experimentálny, mi dospelá skepsa neprestala našepkávať, že Štrpku s Ursinym bol Slovákom čert dlžen. Po tých dvoch už si dnes trúfne neviazane, nerýmovane, nehatene, zhudobneno a bez zábran každý, kto udrží gitaru… Niečo podobné, ako sa stalo mladým českým básnikom s voľným veršom po Halasovi. Nie že by to bolo nezvládnuté, aj kultivované to je, aj slušné, úprimné, len Ursiny a Štrpka to skrátka stále nie je. Takto som si v súkromí mudroval. Ale hudobne sa mi zdali pesničky z „Tranzitu“ zaujímavejšie než album „Zvery“.
A teraz mi tu pristál nový album Archívneho chlapca – „Zapadákov“. V ňom, ako informuje vydavateľ Slnko Records (2020), sa Richard Vávra vrátil od košatejšieho aranžovania „Tranzitu“, ktoré mi jeho piesne urobilo stráviteľnejšími, zase len ku gitarke a pôvodnému folkovaniu. Viacmenej zase k „Zverom“...
Zapadákov vyšiel v čase keď „náhle sa nie je kam náhliť“, v marci tohto roku, keď svet zasiahla čínska chrípka a celé Slovensko i Česko karanténa, ktorá doteraz umŕtvuje normálne hudobné a teda aj pesničkárske dianie. Niet kde, niet komu. A nejaký čas ešte asi nebude. Len v menších priestoroch, komorne, intímne, čo Vávrovým piesňam svedčí najviac. Tí, ku ktorým sa obracia vo svojich naliehavých, úprimných výpovediach, postrehoch, z neho najviac vyťažia v tichom sústredení. Mne na albume „Zapadákov“ i v starších piesňach najviac chýba výrazná melódia, rozmanitosť. Ursinyovsko-štrpkovské rozprávačské deklamovanie neviazaných veršov bez výraznejších hudobných zvratov budí vo mne celkovou náladou dojem stále iba jednej nekonečnej piesne. Vokál hosťujúcej českej speváčky Prune piesne príjemne zjemňuje, ale celkovú melodickú fádnosť albunu zachrániť nedokáže.
Skončím niečím, čo je viac o mne než o Archívnom chlapcovi: beda mi, priveľa piesní som sa už napočúval! Myslím, že aj tento folkovo návratový album Archívneho chlapca mal šéfredaktor dať na recenzovanie radšej niekomu inému.
Gaco Novomesský
BILLY BARMAN
Zlatý vek
Slnko Records
***1/2
Slovenská alternatívna rocková skupina Billy Barman, ktorá je na scéne už dvanásty rok, prichádza s novým štúdiovým albumom po štyroch rokoch. Otvára ho úryvok z filmu režiséra Martina Ťapáka – „Popolvár najväčší na svete“, v ktorom postavy diskutujú o kráse, sile, bohatstve a sláve. Prvá skladba „Bernard“ poslucháča hneď po prvých tónoch povzbudí pozitívnou energiou. Výrazná rytmika bicích nástrojov s elektronickým soundom v sprievode jednoduchej, pozitívne ladenej harmónie a hravého spevu frontmana a speváka kapely Juraja Podmanického navodzuje letnú atmosféru. Nasleduje skladba „Doba doba“, ktorá prináša melancholický kontrast k predošlému pozitívnemu nabudeniu. Opäť výrazný rytmus bicích dopĺňa pomerne monotónna harmónia na klávesoch a basgitare. Postupne sa pridáva spev a elektrická gitara s efektom echa. Melanchóliu na chvíľu preruší pozitívny zasnený refrén. Tieto dva prvky skladby sa zopárkrát vystriedajú a všetko uzavrie trikrát opakovaná sloha so slovnou hračkou „halabala“. Ďalšia skladba „Ukáž vrecká“ nás utvrdí v melancholickej atmosfére. Celkovú atmosféru tvoria hlavne tiahle akordy elektrického organu v sprievode samplovaných bicích, pričom gitara a basgitara iba dopĺňajú harmóniu. V polovici skladby prichádza inštrumentálne premostenie smerujúce k pasáži hosťa albumu, rapera Gleba. Patrí medzi kvalitnejších raperov na slovenskej scéne, avšak táto pasáž sa vôbec nehodí do skladby. Je v inej tónine a má úplne iný vibe než zvyšok v podaní kapely. Pri prvom počutí môže poslucháč nadobudnúť pocit, ako keby sa mu samovoľne prepla iná skladba. Ako samostatné skladby by tieto časti mohli fungovať bezchybne no tento pokus o symbiózu nepatrí medzi najšťastnejšie. Štvrtý track s názvom „V meste straší“ sa nesie v štýle typickom pre kapelu. Neurazí, ale ani nenadchne. Potom album pokračuje „Nedeľnou polievkou s výčitkou“, baladou v trojdobom rytme s veľmi príjemnou atmosférou. Tá je jednorazovo prerušená nepochopiteľnou krátkou inštrumentálnou vsuvkou skreslenej elektrickej gitary. Od polovice skladby sa opakuje chytľavá sloha, ktorá bezpochyby rozospieva nejedného fanúšika na koncerte. Nasleduje minútová inštrumentálno-elektronická experimentálna vsuvka producenta Tomáša Lobba s názvom „Lobbarium“. Siedma skladba „Červená armáda“ prekvapí nedostatkom akustiky. Väčšina hudby je vytvorená počítačom, čo sa až v polovici skladby na chvíľu zmení, keď akustické nástroje prevezmú štafetu. Ďalšou v poradí je skladba s názvom „Svitá“, ktorá sa z pomalého nenápadného začiatku postupne rozvinie do optimisticky ladenej s chytľavým refrénom. Z celého albumu sa najviac podobá na skorú tvorbu zoskupenia a dá sa považovať za jeho najväčší „hit“. Predposlednou na albume je skladba „Bez tvojej pomoci“. Hudba aj text znejú detinsky, naivne a prehnane pozitivisticky v porovnaní so zvyškom albumu. Refrén sa nápadne podobá na tvorbu Twenty One Pilots. Album uzatvára pieseň „Lepšie miesto na hranie“. Poslucháča na záver upokojí svojim pomalým tempom a melancholickou náladou.
Ako celok by sa dal album „Zlatý vek“ považovať za istý experiment kapely Billy Barman. Prináša nadmerné využívanie elektronických zvukov, nástrojov a efektov, čím vytŕča spomedzi prevažne akustickej tvorby tohto zoskupenia. V istých momentoch pripomína experimenty Linkin Park, kapely ktorá od nu-metalového soundu prešla v neskorších albumoch výraznou premenou zvuku a celkového štýlu, miestami siahajúceho až po electropop. Texty piesní na albume pôsobia miestami nezmyselne, surrealisticky. Nachádzame tu často voľný rým a sem-tam až istú formu prozaickosti. A ak vezmeme do úvahy, že z jedenástich položiek albumu je jedna intro – úryvok z filmu a ďalšia minútová experimentálna vsuvka producenta, Billy Barman priniesli po štyroch rokoch iba 9 nových pesničiek. Napriek tomu však potvrdili svoje hudobné kvality a album si zrejme nájde mnoho priaznivcov medzi skalnými fanúšikmi i novými poslucháčmi.
Filip Majerský
BUFET
Petra, Naďa, deti
vlastný náklad
***1/2
Ak máte pocit, že je na malom Slovensku veľa recesistických kapiel, posaďte sa, potrebujem vám niečo povedať: Skupina Bufet vydala svoj debut.
Prísť koncom druhej dekády nového milénia s blues-rockovým albumom môžeme vnímať ako milý anachronizmus a zaželať žánrovke dostatok poslucháčov. Bufet je projekt okolo pesničkára, speváka a gitaristu Jána Hurtíka. Spolu s ním do toho šli basgitarista Martin Bakyta a bubeník Viktor Gabaj (s občasným hosťom na klávesoch Jakubom Tvrdíkom). Už názov albumu „Petra, Naďa, deti“ naznačuje záľubu autora v slovných hračkách a predznamenáva nevážnu atmosféru pesničiek. Tie nie sú postavené na jasne vypointovanom humore, oná recesia sa skrýva skôr v náznakoch, konotácii i samotnom prejave frontmana, ktorého hlas je ukovaný do trochu tenšej polohy.
Irónia, ako to už v bluesovej poetike býva, je tu občas namierená proti ženskému subjektu, spôsobom, ktorý dnes už, pravda, považujeme za nekorektný: „Chcel by som vedieť, koľko sa zmestí do takej ženskej makovice, aby aj ona bola rada a ja som bol tiež rád,“ spieva sa napríklad v piesni „Nikol“, ktorá patrí k vydarenejším hudobným kúskom.
Napriek tomu, že kapela väčšinu piesní odohrá v trojici, nemáte pocit, že k Hurtíkovej gitare chýba ešte ďalšia. Aj hudobne, rovnako ako v textoch sa ide skôr po náladách. Albumu predchádzal videosingel „Luna“, vydarená vec, ktorá dala cédečku aj vizuál a ktorá ukazuje, ako súčasne môže aj dnes znieť tento žáner. Pekne si to idú i „V.R. V“, „Film pre dospelých“, či „Odkaz na dverách“.
A koľko skladieb vlastne album Petra, Naďa, deti ponúka? Na coveri je uvedených 10, prehrávač vám načíta 11, ale treba si pripočítať i dvanásty hidden track. Aj takto si kapela robí žarty.
Števo Šanta
CERMAQUE
Lament
Indies Scope
***1/2
Z desiatich vydaných albumov Jakuba Čermáka, divadelného režiséra a pesničkára, ktorý tvorí pod značkou Cermaque, som v Novom Populári v priebehu rokov recenzoval dva – „Rodinná záležitost“ (2014) a „Neboj“ (2017). Prvý tematicky viac intímnejší, osobnejší, druhý plný obáv a rastúcej nasratosti z vývoja v Česku, zo zhoršenia spoločenských nálad a pomerov, ktoré systematickým a presne cieleným postupným rozoštvávaním českej spoločnosti odštartoval na kremeľských poradcov napojený prezident Zeman od prvého dňa na Pražskom hrade. Žánrovo sa albumy pohybovali v pomerne ustálenej podobe hudobných reflexií pesničkára s vypätou citlivosťou, vyznačovali sa výbornými textami, ktoré Čermák do podmanivej, naliehavej hudobnej podoby stvárňoval s pomocou spriatelených výborných muzikantov, napríklad z kapely Zrní či Květy...
Desiaty album, nazvaný „Lament“ je podstatne odlišný a znamená v Čermákovej tvorbe pomerne ostrý predel. Z Čermáka je tu raper. Nie že by na predchádzajúcich albumoch pestoval kantilénu – už na albume Rodinná záležitosť má piesne, „kde to hrnie až rapersky“, ako som vtedy napísal. Tentokrát to hrnie ešte viac a na celom albume. Vyžiadali si to texty – údernejšie, burcujúcejšie, nasratejšie a ešte varovnejšie. Skrátka „Lament“:
Tohle je lament / za všechno, co chceme / ale neděláme / Tohle není žaloba / ale žalozpěv / Když se doba láme / hudba je obdoba/ dobře fungujících střev..., - Všechen ten zmatek / mezi námi / Všechno to uhýbání / před pravdou / jako před tsunami / Všechen ten křik / proti vlastním stínům / i proti zkurvysynům / kteří si hrajou / s jazykem / a s klimatem / jako kocouři / s krysami..., - Zlé časy přijdou / ať víc víme o těch dobrých / Obtáhneme krví / co dřív jsme psali křídou... , - Trollové a trotli / se s tebou vaří v jednom kotli... , - Srdce mám sevřené / v boxerskou pěst / jsem vlastní antivir / jsem vlastní test …
Primyslite si neopakovateľnú Čermákovu dikciu – zvláštnu zmes výslovnosti otvorene pražskej a ostravsky kratkozobakovitej zároveň. Tá spolu s textami svojsky poetickými, nie prvoplánovými, bez siláckych vulgarít a nacvičených, odkukaných postojov, robí z neho rapera trochu iného rangu. Nie že by úplne všetko z chrlených textov bolo absolútne a hĺbkovo múdre, sú i miesta slabšie a rýmy občas i úsmevné – Za tohle / zasloužil bych radši / ránu pěstí rovnou do moudí / ale kdo jde cestou rovnou / snadno zabloudí... Ortodoxný raper by to určite schytal „do koulí“...
„Lament“ je album burcujúci, varovný, neoptimistický. Počúvajte, zamýšľajte sa, robte niečo! Ináč: Všechno to vezme vítr / stažený půlky / i válku s Turky / vyhlášenou přes Twitter / Všechno to vezme vítr / Všechno to vezme vítr...
Gaco Novomesský
PAVOL HAMMEL
Srdce bez anjela
Pavian Records
****
Čas korony sa dá využiť rôznym spôsobom. Niekto lamentuje, niekto nadáva, niekto sa tvári, že nič, a niekto skladá nové pesničky. Tou poslednou činnosťou sa zapodieval aj Pali.
Vlaňajší jubilant sa po piatich rokoch pustil do nového materiálu zrejme v pohode, pretože desať pesničiek na novom albume je takých. Pozbieral texty svojich osvedčených textárov Peteraja (3) a Filana (4), prihodil aj Vlada Slivku (2) a Mariána Zimu (1). Vznikla z toho ale veľmi rovnorodá kolekcia! Hammel vraví, že sa mu skladalo celkom ľahko, pretože tvoril na hotové texty. Tie sú bezmála všetky o bilancovaní. Nie však o bilancovaní starého muža, ale zrelého chlapa, ktorý sa teší z toho, čo prežil či žije – „Život je na to, aby sa žil“ (Peteraj), „Čo ma po tom“ (Filan). Spomína na detstvo – „Úteky“ (Filan), ale aj ľutuje „Ľutujem“ (Zima). Sú to pesničky so silnými melódiami, takými, aké nám už 50 rokov behajú po rozume pri mene Hammel či Prúdy. Niekto by možno povedal, že sa opakuje, či už v harmóniách, alebo náladách – „Víno, spev a ženy“ (Filan), „Srdce bez anjela“ (Peteraj), či dokonca inštrumentácii – „Klobúkom dole“ (Filan), kde opäť po rokoch siahol po dixielande. Ja si ale myslím, že práve pre takéto skladby si ľudia tie neuveriteľné roky Hammela kupujú.
Hudobne sa teda nekoná žiadne prekvapenie. Poslucháč dostane porciu klasického Hammela bez veľkých hudobných experimentov a elektroniky. Vsadil na dlhoročných spoluhráčov Juraja Buriana a Petra Preložníka, u ktorého vo Viničnom vzniklo gro skladieb. Keďže všetci dodržiavali odporúčania nezhromažďovať sa, využívali muzikanti možnosti el. pošty, čo je ešte väčšie prekvapenie, keď si album vypočujete. Peter Preložník má už za tie roky veľký cit pre Hammelove cítenie hudby a jemu patrí veľký podiel na celistvosti albumu, hoci niektoré skladby sa nahrávali v Prahe v Little m Records u Michala Pajdiaka, kde sa robil aj konečný mastering. Počujeme viac menej unplugged album so skvelým Preložníkovým klavírom a gitarami Hammela, Buriana, Grigláka, či dokonca basou Petra Tichého, známeho kontrabasistu z Prahy.
Všetky skladby by sa dali porozhadzovať po rôznych Hammelových albumoch hlavne z osemdesiatych rokov. „Upršaná nedeľa“ (Slivka) by kľudne mohla byť aj na „Zelenej pošte“! Slovník sa pravda trochu posunul do súčasnosti, ale nálady zostali. A to je na tomto albume najkrajšie zistenie.
Ján Graus
HMLISTO
Ozveny z lazov
Galén
***1/2
Hmlisto tvorí duo matky a syna, Veronika Kicková a Ján Kicko spolu začali vystupovať už dávno, keď ešte z dnes osemnásťročného Jána bol Janko. Nájdením pomenovania Hmlisto začali písať svoju novú životno-hudobnú kapitolu. Druhú nahrávku zjavu označovaného aj ako „postfolk bez hraníc“ vydalo prestížne české vydavateľstvo Galén.
Matkine texty zaranžované synom, talentovaným inštrumentalistom. To sú „Ozveny z lazov“, na prvé počutie znejúce ako vyzretejší súrodenec debutu s uhladenejším a pokojnejším spracovaním. Ani jedna nahrávka nevyrušuje, neuspáva ale ani neznepokojuje. Ozveny z lazov sú poetickejšie, no nie uzavreté a zadumané do seba, otvára ich hrejivé sólo na pastierskej píšťalke. Album je rozprávačsky veľmi otvorený a hudobne rozhľadený. Textový nadhľad osviežuje mladícka chuť hľadať, skúšať gitarové vyjadrenia do rôznych strán. Jazyk vyzrel vo vernosti v prírodných a rustikálnych témach s religióznym a sociálnym odtieňom. Album má význam púšťať si pod kožu, hoci výrazne sa do uší zapíše až pri tretej skladbe, hmlistohitovej „Dážď“. Azda je to aj tým, že polovica piesní je z dávnejších albumov Veroniky Kickovej („Smútok precitajúceho drevorubača“, „Dvaja“, „Zaježka ´96“, „Kolesá života“, „Srdce“, „Pro patria et libertate?“)
Názov „Ozveny z lazov“ doslova vyjadrujú prostredie z ktorého dvaja hudobníci chodia koncertovať pod karpatské nebo Čiech či Slovenska – samota, lazy, dedinka Prochoť pri Žiari nad Hronom. České korene v slovenskom jazyku sú istým poznávacím znamením frázovania Veroniky Kickovej. Čo na debute výslovnostne zašemotilo na pomedzí slovenčiny a češtiny sa stalo aktuálne silnou stránkou Hmlisto. Jednoznačne treba spomenúť československý duet s Petrom Linhartom „Ozvena“ na tému českých Sudet. Okrem píšťal, huslí, gitár, buzuki, basgitary na nahrávke prispeli hostia: na husliach Lenka Danišová – Pobiecka (ĽH Brezinka), na cimbale Oskar Lehotský, na violončele Barbora Lofajová Danielová a Daniel Špiner s klávesami.
Albumu by svedčal tiež svižnejší kúsok. Kým na debute gitara viac behala a miestami sa predvádzala, na „Ozvenách z lazov“ našla svoje miesto viac v sprievodnej ako sólovej funkcii. Tajne som po debute očakával na ďalšej nahrávke samostatnú inštrumentálnu pasáž syna Jána. Na debute bolo vyhrávok a surových skreslených gitár viac. Samostatný imaginárny príbeh vystavaný len na melódiách a harmóniách, by mohol byť vzácnym kúskom v diskografii zjavu, ktorým Hmlisto jednoznačne je.
Juraj Gonšor
DRŤ
Puntičkár
Slnko Records
****
„Puntičkár, puntičkár, puntičkár...“ znie mi ešte pár dní v hlave popevok Michala Kaščáka po vypočutí debutového albumu skupiny Drť. Hneď mi to pripomenulo legendárnu pieseň „Udavač“ od skupiny Bez ladu a skladu . Rozmýšľam vlastne o čom toto celé dielo vlastne je?
V roku 2019 vznikla medzinárodná slovevsko-maďarská kapela zložená zo špičkových hudobníkov. Iniciátorom tohto projektu bol saxofonista Miroslav Tóth známy aj zo spolupráce s americkými Kronos Quartet. Do projektu prizval skladateľku Luciu Chuťkovú na klávesy, Mareka Buranovského na gitaru (Vojdi), Mártona Czernovského na bassgitaru (The Best Bad Trip), Árona Portelekiho na bicie (Thisnis) a Michala Kaščáka - spev (Bez ladu a skladu).
Drť sa predpremiérovo predstavila v Budapešti 15. 11. 2019 a premiéra sa konala v bratislavskej Fuge 17. 11. 2019 pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Myšlienka prezentovať a zhudobniť výroky bývalého generála ŠTB mi pripadá vcelku zvláštna, nakoľko nám muzikantom ŠTB za bývalého režimu veľmi strpčovala život, ale chápem to ako memento pre súčasných neoboľševikov a retrooptimistov. Podkladom pre texty tohto albumu bola výpoveď generála Štátnej bezpečnosti Alojza Lorenca - špecialistu, odborníka, kryptológa. Lorenc bol v roku 1993 odsúdený na štyri roky, ale po zverejnení rozsudku ušiel na Slovensko, kde mu bol výkon trestu pozastavený a tak sa tento rodák z Trenčína naďalej veselo pohyboval medzi nami a spolupracoval s finančnými skupinami. Výroky bývalého eštébáka prebásnil Marek Kundilák na základe podnetu Mira Tótha. Texty vyzerajú čiastočne grotesktne a nútia poslucháča zamyslieť sa nad cynizmom bývalého režimu. „Kádrovák“, „Kryptológ“, „Demagógia“, „Čitateľský typ“, „Puntičkár“, ba vlastne všetky texty opisujú charakteristické aj charakterové vlastnosti generála po osemdesiatke a jeho pocity bezúhonnosti v dobe pred rokom 1989. Skvelé výkony jednotlivých hudobníkov nenechajú nikoho na pochybách, že ide o výnimočnú kapelu. Hudba väčšinou plynie v šialenom punkovom tempe, miestami prechádza do hard core a vzápätí túto hutnosť strieda psychadelický, alebo freejazovy saxofón. Miestami mi pripomína kapelu Vydrapená bužírka punk systém (hlavne kvôli Kaščákovmu spevu), ktorá sa neočakávane strieda s undergroundovou kapelou.
Portrét strážneho psa s náhubkom ako obal albumu vytvorila výtvarníčka Teraza Maco, ako spomienku na mladého klarinetistu Hartmuta Tautza, ktorého roztrhali vlčiaci pohraničnej stráže na slovensko-rakúskej hranici v roku 1986. Vinyl je samozrejme červený.
Pomaly sa blížime k odpovedi na otázku o čom tento projekt vlastne je. Určite je veľmi potrebný a núti poslucháčov zamyslieť sa nad bývalým režimom. Hudba je miestami drsná, prekvapivá, nepokojná, miestami ľúbezná, škodoradostná. Presne taká, aké boli nekalé praktiky ŠTB. Je to zároveň odkaz pre budúce generácie, aby sa nezabudlo na obete bývalého režimu, ktoré na represálie ŠTB doplatili dokonca aj vlastným životom.
Ľuboš Dzúrik