NEREZ & LUCIA
Cela
Warner Music 2021
* * * * 1/2
Veľmi príjemná nahrávka. Nerez je fenomén, ktorý ovplyvnil generácie nielen v Čechách. Bohatá diskografia a história kapely stojí za vypočutie. Od začiatkov so Zuzanou Navarovou cez hľadanie sa po náhlom odchode speváčky, cez odbočkou s názvom Neřež, až po aktuálnu formáciu pod názvom Nerez & Lucia.
„Cela“ je výborný druhý album tria Vít Sázavský, Zdeňek Vrešťál a Lucia Šoralová. Folkové piesne, ktorým dominuje gitara jedného alebo druhého pána, sú podobne - ako na debute (Zlom, 2019) - obohatené o energické ale decentné sprievody ďalších troch pánov. Grégoire Brun si popri hre na kontrabase strihne vlastný francúzsky text v piesni „Provence“. Šansónovú atmosféru ale aj štipku klezmeru dodáva piesňam dominantne znejúci akordeón Davida Lomiča, ktorý nahral aj party na tenor saxofón a baryton saxofón. Robert Fischmann hrá na bicie, no piesne obohatil aj klavírnymi partami a flautami. Táto medzinárodná zostava sa nebojí folk preosiať cez rôzne odtiene šansónu a jemne ho ochutiť džezom, záverečná pieseň plynie v atmosfére poctivého blues.
Piesne Nerezu, podobne ako zostava, sú o precíznej kapelnej spolupráci a netrpia syndrómom autorského solitéra. Popri češtine dostáva priestor slovenčina, či už v samostatnej „Ty si ten pravý“, kde Lucia primieša aj španielčinu. Prirodzene znejú aj československé duetá. Pod textami síce dominuje podpis Zdeňka Vrešťála, no značné priestor - už od titulnej skladby „Cela“ - dostávajú aj české a slovenské texty Silvie Kaščákovej. Téma lásky servírovaná od úvodu, je vo vypointovaných obrazoch, slovných obratoch a rýmoch, spravodlivo podelená medzi mužský a ženský vokál. Obrazový jazykový nadštandard vládne viacerým skladbám. Čisto autorské Vřešťálove piesne idú svojou folkovou cestou, pripomenú čosi z nerezovskej atmosféry minulého storočia, objaví sa aj dejá vú na porevolučného Nohavicu a nájde sa v nich aj kúsok spoločenskej kritiky.
Album je však dramaturgicky dobre premiešaný nielen hudobne, ale aj generačne, vďaka šarmu a energii Lucii Šoralovej, ako aj vďaka textárskej a hudobnej rôznorodosti. Chytľavé sólové party zhutňujú zbory, vďaka čomu sa jednotlivé piesne dostávajú viac pod kožu. Jednoznačné odporúčanie aj pre mimofolkových záujemcov.
JURAJ GONŠOR
VETERÁNI ZO SALON DORÉ
Veteráni zo Salon Doré
Pavian Records
****
V januári 2016 som v bratislavskom hudobnom klube Hlava 22 mala možnosť sledovať vystúpenie príležitostného hudobného zoskupenia Veteráni zo Salon Doré. Odvtedy sa pre mňa stalo jedným zo symbolov živelnej, bezprostrednej, nekomplikovanej akustickej hudby a nadšeného spevu, skrátka muzicírovania pre radosť. Je to totiž jug band, podobajúci sa jug bandom z 30. rokov minulého storočia na juhu USA. V knihe Elijaha Walda „Co je blues?“ (The Blues: A Very Short Introduction) sa píše: „S využitím lacných alebo podomácky vyrobených nástrojov sa snažili pripodobniť zvuku konvenčnejšie vybavených skupín: ústna harmonika a kazoo im nahrádzali klarinet, trúbku a trombón; rôzne džbány tubu; koryto, násada zo zmetáka a kus šnúry na bielizeň basu; a rumpľa, na ktorú sa škriabalo lyžicami alebo náprstkami, bicie. Niektoré z týchto kapiel si len tak pre zábavu vytvárala mládež, ale v iných hrali zdatní, profesionálni hudobníci, ktorým sa pomocou týchto podivných nástrojov darilo dosiahnuť nový účinok.“
Veteráni zo Salon Doré nie sú žiadny amatérsky mládežnícky jug band. Ide o hudobnú formáciu okolo Jána Liteckého-Švedu st., priekopníka a propagátora blues na Slovensku a prezidenta Slovenskej bluesovej spoločnosti. Pod súčasným názvom táto kapela existuje od roku 2005, no až teraz, v roku 2021, vydala svoje debutové eponymné CD (úplne prvé CD jug bandu na Slovensku) v zostave: Ján Litecký-Šveda st. (spev, gitara, kazoo), Juraj „Dura“ Turtev (mandolína, gitara, banjo, spev), Peter Stojka (ústne harmoniky), Ján Litecký-Šveda ml. (baskanister /wash tub/, kazoo, džbán), Roman Horváth (harmoniky, fujarka, tilinko) a Pavel Sojka (rumpľa, perkusie). Všetko známe osobnosti na slovenskej bluesovej scéne.
Na CD sa nachádza 10 skladieb, z ktorých väčšinu zložil i otextoval Ján Litecký-Šveda st. Len tri skladby sú ním otextované tradicionály a jedna skladba je dielom tandemu Juraj „Dura“ Turtev / Erik Ondrejička. Svojská, nezameniteľná poetika a humor i hudobné postupy Jána Liteckého-Švedu st. sú tu znateľné. V textoch teda možno nájsť aj tematiku lásky (neidealizovanej), poctu Johnovi Dopyerovi a jeho gitare dobro, kritiku politických a spoločenských pomerov či konzumu, ale aj uvažovanie o posledných veciach človeka.
Veteráni zo Salon Doré sa snažia o surový, autentický zvuk, no nekopírujú americké vzory, ale sú sami sebou. Sú veľmi zaujímavým hlasom v rámci slovenského blues a ich CD je príjemným osviežením.
RUŽENA ŠÍPKOVÁ
SATÉNOVÉ RUKY
Lom
Pavian Records
****
Znie to možno neuveriteľne, ale existenciu kapely Saténové ruky som vnímal vždy len sporadicky, tak že som videl názov tejto kapely napísaný len niekde v programe nejakého festivalu. Vedel som že existujú, spomínal ich aj klávesák našej kapely Ivan a tvrdil, že to je skvelá kapela. Osud to však zariadil tak, že som túto bratislavskú kapelu dodnes naživo nevidel, ba ani nepočul, čo mi je teraz veľmi ľúto Viem že hrali na Pohode a tak som zavolal Miškovi Kasčákovi, od ktorého som sa dozvedel, že je to naozaj výborná kapela a on bol v júni 2021 krstným tatom ich tretieho albumu „Lom“. Toto je už ich tretí album. Prvý s názvom „Boskávam“ bol geniálny, druhý sa volá „Trojka“, aby sa vylúčilo nepísané pravidlo, že druhý album kapely väčšinou býva prepadák. Tak ten druhý radšej preskočili a spravili hneď Trojku. Teraz sa mi dostal do ruky ich posledný album „Lom“. Je mi veľmi sympatické, že „Lom“ bol nahrávaný na chate v Lome nad Rimavicou, čo mi evokuje spomienky na mladosť, keď sme v osemdesiatych rokoch takisto nahrávali s kapelou naše prvé albumy na chate. Atmosféra pri nahrávaní albumu „Lom“ musela byť úžasná a na tejto nahrávke je to počuť aj cítiť. Hoci kapela existuje len zopár rokov, Kasko, Bebe, Vlado Janček, Jozef Lipa , páni v najlepších rokoch , nie sú na hudobnej scéne žiadnymi nováčikmi. Niektorí boli známymi DJ-mi, iní textármi. Dokonca písali texty aj pre kapelu Neuropa.
No ale vstúpme už konečne do Lomu. Album začína úvodnou piesňou „ADHD“, ktorá obsahuje akordy uvedené v názve a znie priam velvetovsky. Štyri ročné obdobia sa preberajú v piesni „Vivaldi“ vyjadrujúcej pocity ľudí postihnutých korona šialenstvom (Ľudia stále čakajú na to čo nemajú). Text ďalšej piesne „Na plný plyn“ napísal a monotónne odrecitoval spevák z kapely Kosa z nosa, Boris Ondrejička. K tej monotónnosti krásne kontruje hysterický sprievodný vokál. „Elektrické mesto“ je pieseň so skvelým sci-fi textom, kde kľudné slohové frázy náhle strieda explózia energie v podobe šialených gitár.
„37 stupňov Celzia“, ďalšia pecka so skvelým textom, znie priam ako Slobodná Európa. Jediné, čo ma na nej vyrušuje, je vcelku lacný úvodný gitarový motív.
Z úplne iného súdka je „More“. Pokojný rytmus rádiovej piesne, príjemné vrstvenie gitarových motívov. Skutočná oddychovka.
Z dielne Paľa Hammela a pera Milana Lasicu zaznie „Zaklínač hadov“ ako jediná cover verzia na tomto albume. Nasleduje svižná rokenrolovo punková nakladačka „Staré bývanie“ a po nej jedna z mojich top skladieb „K oblohe“. Pochmúrne minimalistické nálady s intelektuálnym textom. Tu mi nechýba nič, ani gitarové sólo. Pri počúvaní piesne „Žena“ mi stále znejú v hlave tóny „Stairway to Heaven“ od Zeppelínov. Nie je to vôbec na škodu a aj táto sa radí medzi moje topky. Na záver veselá a vtipná „Gravitácia“ z pera Sama Marca.
Tu sa dozvedáme že západná gravitácia je lepšia ako východná, že socialistická gravitácia bola najlepšia lebo bola zadarmo a že keď Slovensko v referende gravitáciu neprijme, tak u nás gravitácia nebude fungovať. Celý album je veľmi pestrý a zaujímavý. Kasko, Bebe, Vlado Janček a Jozef Lipa tu odviedli skvelú robotu. Za zmienku isto ešte stojí aj hosťovanie Tomáša Slobodu na gitaru a tampuru. Zaujímavý obal postáv skupiny Saténové ruky v Lome stvárnil Paľo Čejka. Obohacujúce je hosťovanie klaviristov Erika Horáka a Rolanda Kánika. Mne sa album veľmi páči a mrzí ma, že som sa oveľa skôr nestretol s touto zaujímavou kapelou.
ĽUBOŠ DZÚRIK
ZUBY NEHTY
Srdce ven
Indies Scope
****1/2
V roku 1980 zakladajú dve nahnevané mladé baby punkovú kapelu Plyn. Tá ich hudba je jednoduchá, ukričaná, priamočiara, bez náznaku ťažších kompozícii. Presne taký má byť punk. Všetko sa ale mení v roku 1983. Razia socialistického režimu proti kapelám pod názvom „nová vlna se starým obsahom“ a Plyn sa ocitá na čiernej normalizačnej listine. Tak ako mnohé kapely za minulého režimu má Plyn dve možnosti. Prestať hrať, alebo zmeniť názov. Baby si vybrali druhú možnosť, rozširujú zostavu a zakladajú Dybbuk. Dybbuk sa stáva významnou súčasťou českej klubovej alternatívnej scény. V roku 1987 sa skupina rozpadá. Jej členky prechádzajú do kapely Panika a v roku 1988 do skupiny Zuby nehty, ktorá funguje dodnes. Kapela hráva po najrôznejších festivaloch v Čechách aj na Slovensku, hrala vo viacerých európskych krajinách, v Izraeli, v USA. Počas pandémie v roku 2020 pripravili skvelý album s výborným zvukom. Kuriózny bol aj vznik názvu nového albumu. Na sústredení pri táboráku vymýšľali názov. Popri výbuchoch smiechu z rôznych absurdných názvov zaznela otázka, čo vás prvé napadne keď si pomyslíte na našu kapelu? Srdce. Chodby... A čo teda Srdce ven? Ostalo blažené ticho. Názov bol na svete. Nahrávanie prebiehalo svižne od októbra do decembra 2020. Do štúdia prišla kapela slušne „našlapaná“, lebo predtým tvrdo skúšali. Skvelý obal pripravil Golda z kapely Znouzecnost. Ale poďme k samotnému CD „Srdce ven“. Je to skvelý album s trinástimi piesňami, do ktorého autorsky prispievali všetci členovia kapely a preto je pestrý textovo aj hudobne . Určite žiadnemu fajnšmekrovi neunikne vo viacerých piesňach podobnosť so spriatelenou kapelou Už jsme doma , resp. Krásné nové stroje, čo ma v prípade kapely Zuby nehty príjemne prekvapilo. Dychová sekcia tu má neskutočnú dynamiku a energiu .Štýlovo sa kapela plaví vo vodách alternatívy, postpunku a ska. Výborné ženské spevy vystriedal v piesni „Jmelí“ Ján Maxa. Za zborové spevy by sa tu nemusel hanbiť ani C a K vocal. Tento album ma naozaj baví a nenašiel som na ňom slabé miesta. Za najlepšie piesne považujem „El capitano“, „Vlci“ a „Urubamba“. Zuby nehty časom zrejú ako víno a týmto albumom znova potvrdili, že im patrí čestné miesto na českej alternatívnej scéne. Kapela hrá v zložení: Marka Míková keyb, voc;Kateřina Jirčíková flute, sax, voc; Alice Flesarová sax, voc; Jana Kaplanová drs, voc; Jan Maxa bass, voc;Pavla Jonssonová gtr, voc.
ĽUBOŠ DZÚRIK
ONDŘEJ HEJMA
Dáreček
Warner Music CZ
***
Čerstvý sedemdesiatnik Ondřej Hejma po dlhom čase vydáva svoje sólové CD s priliehavým názvom. Spolu so svojimi hudobnými priateľmi nahrali v „podivnom roku 2020“, ako píše v buklete, deväť pesničiek. Autorom hudby je Hejma len u dvoch a ku piatim napísal texty, ostatné sú od kamarátov, ktorí prichádzali a odchádzali, ako opäť píše v úvode bukletu.
Týchto deväť skladieb tvorí zaujímavú mozaiku nie len príbehov a vyznaní, s textami väčšinou na aktuálne témy a trápenia, ale je to aj mozaika štýlov. Počujeme typického Hejmu v úvodnej veselej „Evropanka Blanka“, či folkovú „Dejte mi Anděla“ od Johna Prinea. U mňa najviac zarezonovala Hejmova, jedna z tých dvoch, rocková „Jdou po mně“. Jej začiatok v štýle Dire Straits ma skrátka dostal. Hejma vždy písal solídne texty a tento je jeho typický:
„Jdou po mě dál a dál, a já mám krásnej sen už nělkolik dní, že si vyserou svý oko paranoidní.“
Ondřej Hejma dal na toto CD pesničky, ktoré sa mu páčia a ktoré v štúdiu nahral so svojimi priateľmi Kateřinou Pelíškovou – spev, gitara, akordeon (Panika, Žlutý pes, Gaia Mesiah); Jiřím Trpákom – gitary, spev, autor dvoch skladieb;Janom Ponocným – gitary, basová gitara, perc., klávesy, programovanie a dvorným bubeníkom Michalom Šindelářom.
Nie je to žiadny progres, ale slušná muzika, ktorá vám spríjemní cestu autom, pravda, ak máte v ňom ešte takú starinu, ako CD prehrávač. Ja mám!
JÁN GRAUS