Patrí k speváčkam, ktoré svojím originálnym prejavom vyčnievajú z priemeru. Svoju spevácku kariéru rozčesala dvomi cestičkami – jednou nohou vkročila na medzinárodnú dráhu, tou druhou sa vracia do domáceho prostredia v kapelách Fehero Rocher a Bardo.
Sisu Fehér si môžete zaškatuľkovať ako jazzovú speváčku, no bola by chyba priradiť jej iba jednu vokálnu polohu. Jej spev má síce silný jazzový základ, ktorý nateraz rozvíja štúdiom na European Jazz master v Kodani, no možno tam nájsť aj šansónový výraz Evy Pilarovej, folkovú ležérnosť Soni Horňákovej, ako aj pesničkársku progresívnosť Katky Málikovej. Zhrnuté a podčiarknuté – osobitný zjav.
Samotná speváčka hovorí o vplyve tvorby Deža Ursinyho a Ivana Kraska, takže prvá otázka v našom rozhovore smerovala, čím ju k sebe priťahovala ursinyovská (ne)melodickosť a kraskovský symbolizmus: „Ursiny na mňa zapôsobil tým ako špecificky zapracoval slovenský jazyk do jeho hudby. Je to taký jedinečný diktát, v ktorom podľa mňa melódia slúži textu a umocňuje jeho atmosféru. Ivan Krasko je moja srdcovka, nechcem asi ale obhajovať prečo, poézia rovnako ako hudba panuje niekde za racionalitou.“
Na otázku, či by do textovania chcela zatiahnuť aj iných spolupracovníkov zo svojej generácie, odpovedá, že je to intímna sféra, ktorou sa chce zatiaľ uberať sama: „Texty sú pre mňa veľmi osobná záležitosť, takže si ich píšem sama a nemám zatiaľ úmysel to meniť. Stáva sa však, ako aj v prípade Kraska, alebo Blakea, že ma poézia, na ktorú narazím vezme za srdce a viem sa s ňou plne stotožniť – vtedy má zmysel pre mňa ju skúsiť zhudobniť.“
Slovenčina sa pre ňu stala impresionistickým plátnom, v ktorom sú slová zvukomalebnými myšlienkami. Tým pripomína našich básnikov – romantikov spájajúcich spevnosť a rytmickosť svojich veršov. To sa prejavilo v projekte Bardo, v ktorom sa stretla s Vladkom Miklášom, odkiaľ pochádzajúce poetické piesne ako „Hučí voda“, „Zore“, „Orol“, či „Hučí potok“.
Speváčke niekedy vyčítajú prílišnú rozpoltenosť rozptyľovanú do viacerých projektov. Sama vraj nenašla presnú odpoveď na to, či je pre interpretku hendikep alebo výhoda nemať stálu kapelu: „Myslím, že to je individuálne. Ja som napríklad marketingovo celkom neschopná takže cítim veľkú slobodu začínať akékoľvek spolupráce, projekty a chaoticky sa brodiť žánrami. Sú ale umelci, ktorí svoj prejav značne posúvajú v rámci svojej stálej kapely. Každý má svoju cestu a každá je dobrá.“
Sisa Fehér vystupuje ako hudobníčka s aktívnym prístupom k improvizovanej podobe na koncertoch aj vo forme jam session. Práve v zahraničí si na obdobných vystúpeniach zocelila schopnosť okamžite zareagovať na výzvu zaspievať na hocijakú tému. Dá sa podľa nej naučiť improvizovať? „Mám takú divokú teóriu, že všetko sa dá naučiť. Ale improvizovať i bez toho vie viac ľudí, než si myslí. Najčastejšie ich/nás brzdí len strach, stres a nezmyselné očakávania od seba alebo do spoluhráčov.“ S tým súvisí aj prístup k improvizácii na hudobné nástroje, keď interpretačnú techniku nahrádza skladateľskou intuíciou, hraním sa s farbou nástroja a ich kombinovaním s inými inštrumentmi: „Zriedka improvizujem na verejnosti na hudobné nástroje – buď v neskorých hodinách, alebo keď hrám sólo. Najjednoduchšie je pre mňa napĺňať moje hudobné predstavy v reálnom čase spevom, takže to je môj najfrekventovanejší improvizačný nástroj. Hrám na rôzne hudobné nástroje hlavne pre kompozičné účely. Iný nástroj = iný nápad pre následné rozvíjanie.“
Jednou z najväčších inšpirácii v speváčkinej tvorbe je príroda, ktorá v poslucháčovi hneď na prvú signálnu evokuje folklór, z ktorého sa však chce po nahrávke Bardo vymaniť. Pritom by sa mohlo zdať, že sa tak udeje v Kodani, kde si vychutnáva mestský spôsob života: „Mestský život pre mňa dosiaľ ešte nebol inšpiráciou. Momentálne čerpám zo svojich intímnych vzťahov, prežitkov a skúsenosti, alebo blízkych ľudí okolo mňa a ich strastí. Inšpiráciou je však určite tunajšia hudobná scéna, jej špecifický zvuk a prístup k tvorbe.“
Silu prírody absorbovali do svojej tvorby mnohí naši skladatelia ako napríklad Eugen Suchoň, Ján Cikker, Alexander Moyzes či Svetozár Stračina. Na záver preto smerovala otázka k tomu, či má ambíciu v niektorom zo svojich projektov prepojiť klasiku s inými žánrami: „Vážnu hudbu milujem a obdivujem. V roku 2019 som bola v súčasťou projektu, pre ktorý som písala moju prvú a zatiaľ poslednú kompozícu pre sláčikový orchester, organetto a alt. spev. Myslím, že prvky vážnej hudby sa v mojej momentálnej tvorbe dajú vypozorovať, pretože prirodzene to čo človek počúva ho instantne aj ovplyvňuje. Nepovedala by som, že musia byť ale opozitom voľnosti v živom prevedení (smiech).“
DANIEL HEVIER ml.
Článok vznikol v spolupráci so serverom MusicPress