So Števom Šantom som sa spoznal ešte v minulom storočí na koncerte z cyklu Pesničkári Slovenskí v už neexistujúcom klube Čierny Havran. To málo, čo som o ňom vedel z počutia a vďaka jednej jeho bluesovej piesni, som si v priebehu nasledujúcich rokov dopĺňal cez naše priateľstvo, piesne, knihy, lásky, nočné túlačky a festivalové rána. Búrlivé obdobie neskôr pominulo ale Števova tvorba, hoci teraz pokojnejšia, je stále taká aká bola - obrúsenosť a uveriteľnosť výpovede podporená silnými a pritom jednoduchými textami. Takými, že pri mnohých dostávam zimomriavky aj po niekoľkonásobnom počúvaní. V týchto dňoch vydáva so svojou skupinou Ostrov album „Luna“ a rád som využil možnosť predstaviť vám jednu z najvýraznejších osobností slovenskej pesničkárskej scény.
Pred pár dňami sa tvoj text „Dieťa vesmíru“ dostal do relácie 100% FM ako „text týždňa“. Ak sa pesničkár celú svoju tvorbu snaží o zmysluplné a kvalitné texty - aký je to pocit?
Veľmi príjemný, už len pre to, že ťa hrajú na efemku. Pár týždňov predtým mi písal šéfdramaturg, že oni hľadajú progresívnu hudbu, nie toto. Potom si to niekto iný z rádia pre seba nájde a napíše ti, že sa z albumu veľmi teší a svet je opäť v rovnováhe. Pokiaľ ide o samotný text, zdá sa, že v ňom ľudia nachádzajú emócie, ktoré vo mne prekypovali, keď som ho písal. Moje vytúžené dieťa malo vtedy asi pol roka a vo mne sa miešala obrovská radosť so silným existenciálnym strachom. Myslím, že práve z toho kontrastu vzniklo zvláštne napätie tej piesne.
Kým sa dostaneme k pesničke, resp. k pesničkám, zaujala ma odpoveď toho šéfdramaturga. Čo je podľa teba to „toto“?
Čo to vlastne hráme? To keby som vedel. Píšem recenzie, mám, myslím, dobrý prehľad o všetkom, čo vychádza na nezávislej rockovej scéne ale od svojej hudby nemám odstup a neviem ju zhodnotiť. Je v tom folková civilnosť v prejave i v produkcii, je tam popová naivita, indierocková hravosť, mix všetkého, čo mám rád, ale netuším, či je to dobré, alebo je to blbosť. A rešpektujem, že to niekoho vôbec neoslovuje a teším sa z nadšených reakcií, ktorých postupne pribúda.
Hneď po spomínanej piesni „Dieťa vesmíru“ nasleduje na ostatnom CD tvojej kapely podľa môjho názoru najsilnejšia skladba „Je to len vietor“. Z nej takisto cítiť ten „silný existenciálny strach“ a je pre mňa akousi dvojičkou tej predošlej. Bolo vytúžené dieťa inšpiráciou aj v tomto prípade?
Robíme rozhovor deň po ukončení dlhodobej terapie, na ktorej ma výborný psychológ dával dokopy. To sme raz boli s rodinou na jarmoku, kde vystupovala aj skupina historického šermu Bojník a ktosi z nich tam v jednej chvíli vystrelil z nejakého dela. Nečakal som takú ranu a strašne som sa, majúc malú dcérku na rukách, zľakol. To preľaknutie mi spustilo úzkostnú poruchu, z ktorej som sa dostával takmer tri roky. No a tá pesnička, to vzniklo po jednom sedení, keď mi terapeut povedal, no, veď možno o tom napíšete pesničku. A ešte v to popoludnie som ju napísal.
Netušil som, že sa už po prvých troch otázkach dostaneme takto do hĺbky, tak to trochu odľahčím. Ako často sa ti stáva, že ľudia v tvojom okolí reagujú na tvoje zážitky slovami: „Napíš o tom pesničku!“? A vieš to vôbec?
Tak pri tomto terapeutovi sa mi to stalo hneď dvakrát, ale to boli témy, ktoré by som skôr či neskôr spracoval tak či tak. Inak píšem výlučne na základe vnútorného vnuknutia a pesničky o niečom konkrétnom. Na požiadanie to nedokážem.
Ako vyzerá prostredie, v ktorom pesničky vznikajú? Máš nejaký rituál, miesto, špcifickú situáciu, alebo vieš písať aj na mobile postojačky vo vlaku?
Píšem kdekoľvek, pretože si to nezapisujem, a väčšinou som pri tom v pohybe, buď kráčam alebo idem na bicykli. Ten prvý verš, zväčša pointa pesničky, mi napadá náhle, nezáleží na tom, kde sa práve nachádzam. Keďže som sám zvedavý, ako sa to ďalej vyvinie, a či s tým nápadom vôbec viem pracovať, snažím sa k tomu pridávať ďalšie verše, ktoré si od začiatku spievam. Potom, keď sa dostanem ku gitare, spravím si k tomu harmóniu. A potom to už, ťažšie či ľahšie, ide ďalej, kým nie je pieseň hotová, čo trvá tak tri dni. Častokrát mi najviac času zaberie jedno slovo, s ktorým nie som spokojný.
Pri tebe mi vždy vŕtalo hlavou, prečo nehráš staré piesne a vlastne som sa ťa to asi nikdy ani neopýtal. V našej komunite sú veci ako „Keď je také ticho“, „Košeľa“ alebo aj „Na streche kostola“ nesmrteľnými hitmi s nesmierne silnými textami. Čím je to, že sa mení tvoj postoj k tým piesňam?
Mení sa moje estetické nastavenie, dnes by som už tie piesne napísal úplne inak, alebo nenapísal vôbec. Okrem toho, ja som viac tvorca ako interpret a pieseň ma zaujíma v čase, keď vzniká a potom ešte nejaký čas, ale čaro jedného dňa pominie. Ale konkrétne „Košeli“ som spravil „ten years after remake“ s úplne inou hudbou a hrávam ju na sólo koncertoch aj dnes, hoci nostalgici, už z podstaty, prisahajú na originál.
Keď sme pri tej hudbe - čo si počúval v dobe keď vznikla „Košeľa“ a čím si bol teraz ovplyvnený pri remaku?
Tak tá pôvodná verzia asi pripomínala Chrisa Reu alebo Marka Knopflera, aj keď som tých interpretov paradoxne nikdy cielene nepočúval, tá nová má inšpiráciu kdesi v tradičnom folku, či americane. Skúšal som ju zaranžovať aj pre nový Ostrov, ale nešlo to. Navyše, mňa ti už asi tie break-up pesničky veľmi nebavia, žijem ostatné roky v peknom vzťahu.
Knopflerovský nádych tomu asi dávala hlavne tá gitara Sláva Mikuláška. Chcel som ale od teba vytiahnuť skôr nejaké mená kapiel a hudobníkov, ktorí ťa zásadne ovplyvnili.
Zásadnou udalosťou bolo, keď som bol vedúcim predajne kníhkupectva Christiania a prišli k nám hrať Glen Hansard s The Frames, Martin Finke a už nebohý Mic Christopher a pri tej príležitosti som sa prostredníctvom nahrávok, ktoré doniesli ľudia okolo nich zoznámil s vtedajšou dublinskou indie folkovou scénou, otcom žánru Nickom Drakeom a, samozrejme, ich tvorbou. To bol pre mňa ultimátny estetický zásah. Aj dnes počúvam rád predovšetkým veci, ktoré majú pesničkársky základ, aj keď ma to už ťahá viac k indie rocku.
A čo slovenská scéna? Spolu sme sa potácali popri trampoch, country a bluegrasse - aké stopy zanechali tieto koncerty a festivaly?
Festivaly ako Strunobranie, Zaprášenými cestami, Country trh a podobne mi na isté obdobie dávali pocit spolupatričnosti ku komunite, aj keď si nie som istý, či na nich vôbec bolo naše publikum. Keď to všetko skončilo, trochu som sa hľadal, kým som nepochopil, že ďalej už musím ísť sám svojou cestou. V každom prípade, zatiaľ čo spomienky blednú, tie kamarátstva pretrvali dodnes.
V rámci kráčania vlastnou cestou si založil skupinu Ostrov, s ktorou si natočil už niekoľko albumov. Ten najnovší sa volá „Luna“ (krst 17. septembra v Café Razy v Poprade). Trochu sme sa už o niektorých pesničkách porozprávali, ale povedz o ňom viac.
V lete 2017, teda polroka po vydaní predošlého albumu „XXX“, som napísal podstatnú časť pesničiek na „Lunu“. Rád tvorím v lete, lebo som často vonku a v pohybe, čo je pre mňa ideálny stav na písanie, ako som už spomínal. Pôvodne som myslel, že to bude album inšpirovaný prírodou, pretože tam na začiatku boli piesne ako „Krajina“, „Luna“, „Čajka“, ale potom, ako sa pridávali ďalšie, som zistil, že je to vlastne zároveň album o starnutí, o plynutí času. Najprv sme tie pesničky s chlapcami aranžovali v skúšobni, hrali ich na koncertoch a do nahrávania sme sa pustili omnoho neskôr, vlastne až minulé leto. Teším sa z toho albumu a rád si ho púšťam aj dnes, hoci teraz by som sa už asi rozhodol našetriť na producenta, ktorý by ho zvukovo posunul na trochu vyšší level. Ja som tieto veci vždy ignoroval, ale prichádzam na to, že je to potrebné. Nemôžeme vedieť všetci všetko.
Snažíš sa vždy robiť album nejako kontextuálne alebo je to skôr náhoda, že to takto vyšlo?
„Luna“ bol prvý pokus, kde si to napokon samo našlo prienik tém - príroda, vesmír, človek v toku času. Nedával som si obmedzenia, takto som v tom čase písal a vlastne píšem aj dnes, aj keď podvedome chcem ísť zase niekam ďalej, páči sa mi znova písať lovesongy, mám ich už pár do nového programu.
Takže album detských pesničiek, ako býva zvykom u hudobníkov - čerstvých rodičov, neplánuješ?
Nie, takéto pesničky písať neviem. Pre dcéru píšem lovesongy (smiech).
Vráťme sa ešte k tej slovenskej scéne, ale tentokrát k súčasnej. Kto z pesničkárov - folkerov, či už staršej alebo mladej generácie ťa oslovuje najviac?
Slovenskú pesničkársku scénu vnímam len veľmi okrajovo. Samozrejme ma zaujíma, čo robia moji kamaráti, a dostane sa ku mne aj to, čo vzniká v mladších generáciách, ale cielene si púšťam skôr interpretov, ktorí nie sú zo Slovenska. Všimol som si pri tej mladšej pesničkárskej generácii také spoločné znaky: miesto civilného mena používajú moniker, je tam výrazný afekt v prejave, má to kvalitné texty aj hudbu, len to celé na mňa pôsobí ako produkt, asi práve kvôli tomu afektu, to je moment, ktorý ma na tom vyrušuje. Je to nepochybne dobré podľa nejakých všeobecných meradiel, ale nedotýka sa to môjho srdca. A čo sa ho dotýka? Niektoré kapely - z tých starších Posledné decembrové dni, z mladých výborní Ja, Valér alebo Riava. Keby som mal vydavateľstvo, okamžite ich všetky tri chcem do stajne.
Ďakujem za rozhovor
PETER LACHKÝ
Foto Oliver Ondráš