Nina Jassingerová

Vyzerá to, že vždy, keď mám písať editorial, obdobie je divné, deje sa niečo tragické a samozrejme, že mám teda v hlave hlavne to… 

Niekedy sa len tak zadarí. A jeden aprílový týždeň sa hudobne zadaril mimoriadne.

Zomrel Vangelis, Eurovíziu vyhrali Kalush Orchestra z Ukrajiny, Svyatoslav Vakarčuk z Okean Elzy natočil pre benátske Biennale klip „Obijmi mene“ v ruinách Paláca práce v zbombardovanom Charkove, v budove, ktorá predtým prežila dve svetové vojny.

Písať editorial alebo začať písať čokoľvek len pár dní po strašnom teroristickom čine v meste, kde žijem, a nedotknúť sa tej témy, sa jednoducho nedá…

Keď mi v hĺbke roku 2016, po krk v overtúre osobnej apokalypsy, vyskočilo na YouTube videjko „In Hell I‘ll be in a Good Company“ od nejakých „never heard of“ Dead South...

Novým číslom časopisu, ktorý vyšiel posledný májový deň, listuje a jeho obsah komentuje známy slovenský klavirista, majiteľ nahrávacieho štúdia a hudobný pedagóg Peter Preložník.

V druhom týždni historického anachronizmu - dobyvačnej vojny Ruska na Ukrajine - dobre padlo stretnúť závan budúcnosti, ktorá má možno ešte nádej. 

30 years je skladba Erika Rothensteina, ktorý bol v tom čase tínedžer.  V súčasnosti sa suverénne pohybuje naprieč jazzom, klasikou, etnojazzom či world music a rôznymi hudobnými zoskupeniami.

Neviem, či každý jeden koncert v rámci tohto turné mal také grády ako tento pražský. Netuším, či je vôbec možné, aby taká čistá a silná mágia nastala každý večer.