Karin Ann - farebný vták mladosti

karin_ann

 

V druhom týždni historického anachronizmu - dobyvačnej vojny Ruska na Ukrajine - dobre padlo stretnúť závan budúcnosti, ktorá má možno ešte nádej. Onedlho dvadsaťročná hudobníčka, autorka i speváčka Karin Ann bola viac než príjemným prekvapením. Už pri zhliadnutí a počutí ukážok jej tvorby pred rozhovorom udrelo do očí i uší, že nejde tak celkom o, ako by som to slušne, „slovenský štandard“. Bolo jasné, že je tam zamiesené na veľmi zaujímavý vývoj a budúce výkony. Bez afektu, bez snaživosti o „posolstvá“, mierne melancholicky, ale nie s pózou, až ma berie použiť prefláknuté slovo autenticky. Čo je tu v podstate synonymum šafránu.

 

Keď som sa pripravovala na naše stretnutie, pravdupovediac ma potešilo, že nezniete typicky slovensky… Takže kde ste sa vzali a v čom ste vyrastali?

AK: Vyrastala som so športom. Od štyroch rokov krasokorčuľovanie a všetko, čo k nemu patrí:  balet, gymnastika, tanec.  Inak už pri krasokorčuľovaní som bola trochu mimo štandard. Dievčatá boli väčšinou v ružovej, čo som neznášala, celé to bolo o princeznách, no a ja som tancovala na pesničku o zlodejoch… Ale od piatich rokov som hovorila, že chcem byť speváčka. Tomu nikto neprikladal veľký význam. Venovala som sa potom viac výtvarnému umeniu, aj som začala študovať grafický dizajn. Mala som však úraz a zrazu som nemohla tvoriť, ako som bola zvyknutá, a tak som musela nájsť iný spôsob, ako dať priechod svojej kreativite. Vtedy som napísala prvých 15 pesničiek. Našla som si anglického producenta, ktorý robil so začínajúcimi spevákmi, a nahrala som s ním 2 – 3 demá, dali sme to na Youtube a jedno demo si všimol Tomi Popovič. Mala som šestnásť, keď som začala robiť s Popovičom, veľa sme sa hádali, mali sme odlišné hudobné smerovanie, ale nakoniec to potom o rok neskôr vyšlo... a začal covid. Pesničky, ktoré vyšli na mojom prvom EP, som vytvorila ako štrnásť – pätnásťročná a medzitým som sa veľmi zmenila a to, čo tvorím, tým zmenám zodpovedá a reflektuje ich. Nerozmýšľam nad trendami, skôr nad tým, aby to zodpovedalo mojim pocitom.

 

 

Vo vašej rodine sa aj muzicírovalo alebo…?

KA: To nie, ale hudba znela stále, hlavne muzikály -  Kleopatra, Dracula, Angelika, Deti raja. Potom Queen, Beatles a dokonca Kelly Family, Michal David, Lord of the Dance. Potom som si už objavovala veci pre seba, napríklad Birdy, klavírne balady, Billie Eilish, Yungblud… často som „si objavila“ umelcov, keď ešte neboli slávni.  A teraz sa teším, že robím s producentami, ktorí pracovali aj s nimi.
 

Píšete i spievate takmer výlučne anglické texty, našla som len niečo málo v češtine s Benom Cristovao či slovenčine s Majselfom. Máte výbornú angličtinu.. je vám dobre v inom jazyku alebo sú jazyky vaše hobby?

K.A: V angličtine nachádzam viac výraziva, viac možností, ako opísať špecifické situácie, viac priestoru na metafory, v slovenčine akoby neviem nájsť tie správne pojmy. Anglicky som sa učila od škôlky, bola som v nej akože dobrá, ale potom som išla na anglickú školu, kde som zrazu bola medzi najhoršími. Cez prázdniny sme však so staršou sestrou začali pozerať filmy a seriály, sestra pozerala všetko v origináli a ja som sa nejako naučila kontextovo rozumieť. A po tých prázdninách som zrazu začala normálne konverzovať s učiteľom. Takže pozeraním, počúvaním, čítaním kníh to prišlo.

 

Čo vás baví čítať?

K.A. Fantasy, a to hlavne tie, kde je aj nejaký romantický motív, alebo stredoveká fantasy s nejakým elementom nadprirodzenosti.  Skrátka mám istú potrebu úniku z reality.

 

 

Ako teda vnímate súčasnú realitu?

K.A.  Vždy som bola skôr melancholická a pesimistická, vnímam to, čo je negatívne, takže potrebujem potom tie zasnené chvíľky a pauzy od reality. Nie som spokojná s dnešným svetom, myslím, že treba veľa práce, aby sa svet niekam posunul, len žiaľ, vyzerá to, ako keby sme išli dozadu. Keďže však môžem cestovať, vidím aj iné – taký Londýn, kde je obrovská diverzita štýlov, kultúr. A keď sa vrátite sem, tak vnímate tú uzavretosť a konzervatívnosť.  Aj iní mladí ľudia to vnímajú, ale ako keby neboli vypočutí. Hneď nás tu začnú dusiť a vlastne odtiaľto vyháňajú zmenu a aj tých mladých.  Je to veľká škoda, lebo prichádzame o veľký potenciál. Jeden kamarát mi povedal, že „ty si ako v tlakovom hrnci a tu ti tú pokrievku nikto dole nedá“. V Londýne sú ľudia otvorení, tú pokrievku tam môžem zložiť… Tu je málo možností. Dožiť by som dnes išla na Slovensko, ale teraz ako mladý človek, ktorý keď chce niečo robiť, narazí na konzervativizmus, nie. V škole ma napríklad šikanovali preto, že som sa inak obliekala, mala som iné záujmy, nešla mi matematika, chémia - vtedy vás majú za úplneho hlupáka, nevšimnú si, že vám ide hudba, že dobre kreslíte a podobne, to nikoho nezaujíma a je to škoda. Lenže potom sa dostanete na umeleckú školu a narazíte na to isté – šikanujú vás aj učitelia, lebo keď sa neprispôsobíte ich štýlu, zase ste čierna ovca.

 

Zle sa toto počúva – stále to isté po toľkých desaťročiach, mám déja vu… Poďme teda ďalej: Londýn je vaša srdcovka, ale zaujali vás aj iné krajiny?

K.A: Do Talianska som chcela, lebo milujem Romea a Júliu. Mám najlepšiu kamarátku Talianku. Minulý rok som tam bola prvý raz. V Ríme a v Miláne, kde sme točili klip. Je tam iná kultúrna atmosféra, sú tam hrdí na svoju kultúru, moderné veci ladia s historickými a podobne. To tu chýba. Naopak v Poľsku to bolo podobné ako na Slovensku, v niečom dokonca horšie, čo sa týka toho konzervativizmu. Človeku cestovanie otvára oči.

 

 

Kde teda je či bude váš „hlavný stan“?

K.A. Teraz budem končiť školu a budem pendlovať medzi  Anglickom a Slovenskom. V Londýne začínam mať novú základňu, mám tam už kamarátov. V tejto branži musí človek rýchlo dospieť, takže má potom problém nájsť si kamarátov medzi vrstovníkmi. Som rada, že tam teraz mám  základňu kamarátov, ktorí toto chápu a teším sa na Londýn aj preto, že tam cítim voľnosť.

 

Karin Ann sa zatiaľ profiluje ako hlas alternatívneho popu, hlas osviežujúco temnejší, ktorý rozpráva o dospievaní vo zvláštnych časoch veľkých zmien, kde tróni všeobecné zneistenie. Je to hlas inteligentný, ktorý vie, čo je živé a čo umŕtvujúce. Doteraz stihla zvíťaziť v kategórii Objav roka v českej hudobnej súťaži Žebřík, dostať sa do širšej nominácie na Cenu Anděl a práve vydala EP side effects of being human, ktoré sa nahrávalo na Slovensku, v Čechách, Londýne a Kalifornii v produkcii Chrisa Lord-Alge a Matta Schwartza a gitarou prispel Phil X, gitarista Bon Jovi.  A ja veľmi držím palce tejto mladej dáme s česko-slovensko-sýrskymi koreňmi a teším sa na nejaký ten živý koncert v lete.  Tešte sa aj vy, Praha či iná destinácia letného turné to istí.

 

NINA JASSINGEROVÁ

 

karin_ann

https://karin-ann.com/