THE DEAD SOUTH * Dobrá spoločnosť v pekle

 

Milý denníček, dnes som dostala prekrásny darček. „Ahoj, nechceš ísť dnes na koncert Dead South?“  Tak skvelú otázku som už dlho nedostala.  Ani som netušila, že tu majú koncert. O to lepšie – nečakaný darček! 

 

A potom, tá symbolika, milý denníček: Keď mi v hĺbke roku 2016, po krk v overtúre osobnej apokalypsy, vyskočilo na YouTube videjko „In Hell I‘ll be in a Good Company“ od nejakých „never heard of“ Dead South, normálne, keby som bola vládala, vyskočila by som a hopsala ten insitný tanček s nimi. Nespočetne veľakrát som si to potom púšťala. A, samozrejme, ďalšie ich veci.  Zrady, hlúposť, krv, nešťastné lásky, mŕtvoly… Je to energické, švihnuté - nápevy sem tam zúfalé - a pritom tak ironické, srandovné… a skočné. A zároveň aj sumár mojej uplynulej päťročnice. Tak sme sa my s The Dead South zladili. Lebo v hlbokom pekle nikomu nepomôže relaxačná hudba, čo ti zharmonizuje čakry… Tvrdý rock a poriadny metal áno.

No a potom je tu tento Dead South. Neuvažovala som veru nikdy nad ich žánrovou príslušnosťou. Ale áno, pripomína to bluegrass, možno trochu country. To ale nie sú moje preferované žánre, hoci aj tam poznám klenoty. Lenže Nate Hilts, Danny Kenyon, Scott Springle a Colton Crawford ani nikde netvrdia, že by boli bluegrass, hoci e e e... tak trochu možno áno, možno nie. Proste bluegrass v nejakom období počúvali, páčil sa im, no ale oni z toho urobili toto. „Toto“ puristi za bluegrass vlastne ani nepovažujú. Nevadí. Sú svoji. Oveľa viac z nich cítiť to, čo majú v podloží z toho všetkého, čo počúvali a čomu sa venovali predtým.

Danny Kenyon je klasický cellista, ktorý predtým hrával v symfonickom mládežníckom orchestri, Scott Pringle mal blízko k folku a metalu a Colton Crawford najmä k metalu a všetci majú spoločné s Nateom Hiltsom to, že okrem toho počúvali všetko možné – klasiku, punk, rock a nakoniec aj ten bluegrass - Bélu Flecka i to country. Keď sa dali hudobne dokopy v roku 2012, Kenyon sa naučil hrať na cello inak než v orchestri, Pringle sa namiesto piana a saxofónu naučil na mandolínu a Crawford namiesto flauty a saxofónu na banjo. A všetci sú presvedčivými vokalistami, ktorí či už v polyfónii alebo v sólach dokážu perfektne tvoriť atmosféru svojich songov. Tie sú často pomerne moribundnými morytátmi čiže sú zmesou krvavých historiek a nadsádzky, ústiacej do vyššie spomínanej srandy. Čo, pravda, najmä v čase politickej korektnosti a cancel culture, nemusí byť vždy úplne pochopené. Ale čo už, keď ich ďalšími, mimohudobnými inšpiráciami sú spaghetti westerny (jeden ich výborný song sa rovno aj volá „Spaghetti“), Clint Eastwood, Tarantino a podobne. V každom prípade, zatiaľ ich nikto nestihol „cancellovať“. No a keď už sme pri cancel culture, kde sú horúcimi adeptami, pokiaľ ich nádejní sudcovia nevedia, čo sú morytáty, temné balady a podobné, tak  nevyhli sa ani následkom Meetoo.  Treba však povedať, že čelili tomu celkom mužne. Obvinenia zo sexuálne nevhodného správania smerovali k Dannymu Kenyonovi. Ktorý nezatĺkal, kapelu dokonca opustil a absolvoval a – gratulujem, chlapci, celá kapela s ním – semináre o tom, ako sa správať na rande, čo to znamená súhlas a nesúhlas s niečím a tak… A v rozhovoroch o tom normálne hovoria. Po čase sa do kapely vrátil, čo je dobre.
 

dead_south
 

Keď sa v tom roku 2016 stalo spomínané video „In Hell I‘ll be in a Good Company“ virálnym, ich hviezda odrazu vyletela. Síce už predtým mali nejaké turné, dokonca aj v Európe a aj vydali nejakú tú dosku, ale až teraz, keď sa chystali promovať svoju druhú dosku, ľudia v podstate masovo zistili, že vôbec existujú a akí sú skvelí. A potom zistili, že sú z Kanady, zo Saskatchewanu a nie niekde z juhu Spojených štátov a rozpútali sa dlhé šnúry koncertov v preplnených nadšených sálach.

Ich hudba a živé show zvlášť sú príťažlivé asi práve preto, že aj keď nič nedeklarujú, bytostný humor, hravosť a autentická dravosť prenikajú úplne všetkým. Sú skvelí hudobníci, vokalisti, autori, všetko to dávajú na sto percent a pritom sa neberú vážne.  Od muziky, plnej tanečného rytmu, punk-metalovej energie a tempa cez pocit, že chvíľami ste na divej tancovačke v nejakom írskom pube či dupákujete na prérijnej country zábave a hneď je pauza a nejaká melódia cella či spevu vás zas úplne vyvedie z omylu… až po vizuály. Ktoré sa či už na logách na tričkách alebo na pódiovej výprave hrajú s metalovými motívmi a zároveň „rádoby“ náboženskými symbolmi, čo je na pódiu zhmotnené akousi alúziou na kostolné okná s vitrážami, no s nejakými tými blasfémijkami miesto toho. Čo niektorých vedie k vážnym zamysleniam o ich „filozofii či svetonázore“. No nič špeciálne nemajú, dokonca asi jediné, čo deklarujú, keď už sa ich niekto spýta, je, že nemajú nijaké ambície dotýkať sa politických či spoločenských tém, čo je dané už aj tým, že sú štyria a každý jeden z nich je politicky inde, ale nejako závažne to neprežívajú.

Je to skrátka kapela pre radosť v temných časoch, sú to básnici whisky barov, aj temnejších zákutí ľudských, aj srdceryvných podtónov a v mojom pekle, milý denníček, som aj vďaka Dead South mala spoločnosť viac než „výtečnú“. Na jeho začiatku a po piatich rokoch na jeho konci (snáď). Odporúčam do každého počasia.

 

NINA JASSINGEROVÁ

Foto: Kiriako Iatridis
Foto (live) a video: Martin Chrobák
www.instagram.com/novypopular

 

 

Článok patrí k časopisu: