"Koljata maminčuču, hejsasa hučubuču, hopsasa vikontrasa, štindirindi dana." Fascinovali ma tie slová už ako decko, zdali sa mi veľmi smiešne. Vikontrasa, chápeš? Aj dnes mám povznesenú náladu, keď ju v dobrom rozmare spievam nášmu psovi, dúfajúc, že pri jeho záľube obhrýzať knihy zo spodnej police, porozumie absolútnej básni, či reči svojich dávnych predkov. Neviem, díva sa na mňa pri tom tak čudne.
