Mať charizmatické vystupovanie, priamy ťah na bránku a byť vtipný. Ak k tomu pridáte ešte obsah, hodnoty a postoje nastavené na vyššiu úroveň, vyjde vám komplexná hudobná osobnosť. Tono S je bratislavský raper s názorom, ktorý sa nebojí povedať aj inou formou, než je práve trendy. Vystúpil na námestiach, aby povedal, že skutok sa stal. A nedávno na workshope „Ako písať hudobný text" vysvetľoval, ako sa robí kvalitný a úderný rap s myšlienkami, ktoré pretrvajú.
V skladbe Neublížil som sa vyjadruješ k Mečiarovým amnestiám, ktoré našu spoločnosť traumatizovali po dlhé roky. Ako si spomínaš na deväťdesiate roky?
V 90-tych som prežil svoje detstvo. Veľa behania po meste, veľa športu a takých tých puberťáckych záležitostí. Žiadne telefóny, sociálne siete, žiadny internet. Všetko bolo také skutočnejšie. Na konci tejto dekády som sa začal zoznamovať aj s rapom a s kamošmi sme si zháňali a vymieňali prvé kazety a napálené CD-čka. Politike som vtedy veľmi nerozumel a Mečiara som z televízie a rozprávania rodičov vnímal ako temnú postavu, ktorá má veľa za ušami. Jeho legendárnu rozlúčku som zhodou okolností videl, myslím, v priamom prenose. Bol to celkom bizár.
Toto posolstvo si rapoval aj na protestoch Za slušné Slovensko. Tvoje pocity po vystúpení? Myslíš, že tvoje slová zasiahli aj staršiu generáciu?
Bol to veľmi intenzívny mix pocitov. Stretol som sa s takým niečím asi po prvý raz v živote. Nebolo to ako bežný koncert. Triasol som sa, mal som hrču v hrdle, zimomriavky, prešľapoval som asi na dvoch štvorcových metroch a zhlboka som to celé predýchaval. Prišiel za mnou herec Lukáš Latinák. Nepoznali sme sa, ale objal ma ako keby sme boli príbuzní. To isté sa zopakovalo aj s jednou z organizátoriek protestov. Mali sme slzy v očiach. Znie to asi dosť sentimentálne, no bolo to celé fakt veľmi silné. Bol som z toho celého prekvapený, ale nevedel som to ovládať. Cítil som sa fakt zvláštne.
Médiám v deväťdesiatych rokoch dominoval Vladimír Mečiar, hip-hopu zase sídliská a kluby. Slovenský rap bol underground, no dnes je na svojom vrchole. Za ktorými detskými chorobami slovenského rapu sa ti cnie?
Asi najviac s celou touto „hrou” zamával nástup internetu. Rap to zmenilo od základov. Aj vďaka dostupnejšej technike ho môže robiť prakticky každý, je toho plný internet a ku všetkému sa dá dostať po pár klikoch. V 90-tych to u nás robilo pár „vyvolených”, ku všetkému novému sa dostávalo oveľa ťažšie a všetko bolo tým pádom vzácnejšie. V podstate sme sa to tu len učili robiť a mňa na tom dodnes baví tá nedokonalosť. Všetko mi napriek tomu pripadalo poctivejšie ako dnes. Oveľa viac sme sa tešili z každého nového singla alebo iba informácie o našej obľúbenej skupine alebo raperovi. Bavila ma taká „analógovosť” toho celého.
Aké témy by mali riešiť raperi, ktorí vyrastali v časoch, keď bol hip-hop subkultúrou? Môžu vôbec nájsť prienik s novou generáciou raperov (mileniánov), pre ktorých je rap už niečím iným?
Ťažko hovoriť o tom, čo by kto mal vo svojej tvorbe riešiť. Je to na každom individuálne. Rapovať sa dá o korupcii v krajine alebo aj o teniskách. Osobne viem oceniť aj jedno aj druhé, pokiaľ to je kvalitne a originálne podané. Samozrejme, že vyznie trochu smiešne, keď raper, povedzme po tridsiatke, rieši pubertálne témy a má slovník tejto vekovej kategórie. Ďalšia vec, na jednej strane rozumiem, že niekto, kto je zahojený a žije vo svojej pohodlnej bubline, sa nezaujíma o širšie spoločenské dianie, na strane druhej je tak trochu škoda, keď sa aspoň okrajovo neobtrie o zásadné problémy, ktoré mávajú našou spoločnosťou. Môže to vyznieť zvláštne, ale raperi majú obrovský vplyv hlavne na mladú generáciu, ktorá sa ich svojím správaním často snaží napodobňovať, a tým pádom aj obrovskú spoločenskú zodpovednosť. Keď sa budú vzory správať alibisticky a ľahostajne, budú takí aj ich nasledovatelia.
Dnes sú texty prepracovanejšie, ale mainstream im zobral silu. Veľa raperov má lyriku založenú na osobných skúsenostiach, ale akoby chýbala nosná generačná téma.
Čiastočne som to asi načrtol v predchádzajúcej odpovedi. O svojich skúsenostiach sa nám píše najľahšie. Takisto mám veľmi rád egotrip, ktorý je v rape doma na rozdiel od ostatných hudobných žánrov. Podľa mňa sme ako raperi vo všeobecnosti tak trochu spohodlneli, rovnako ako poslucháč. Ťažko povedať, kto po vzore koho. Každopádne sa z tohto začarovaného kruhu ťažko dostáva. Keď sa raz autor dostane do komfortnej zóny, v ktorej nemusí riešiť nič vážne a zároveň to funguje aj u jeho poslucháčskej základne, prípadne si ju tým rozšíri, nemá dôvod zaoberať sa vo svojej hudbe témami, o ktorých sa nepočúva tak ľahko.
Tento rok bol aj spomienkou na Zvuky Ulice a koncertným návratom dua Trosky. Tvoj názor na tieto dva fenomény?
U mňa ide o zásadné projekty. Zvuk Ulice mi v podstate otvoril dvere k slovenskému rapu. Pochopil som, že hudba spoza hraníc sa dá robiť aj po slovensky. Dodnes ma baví tá poctivosť a nedokonalosť, o ktorej som písal vyššie a dovolím si, na rozdiel od veľa mojich kolegov, tvrdiť, že ide o projekt, ktorý je na svoju dobu a možnosti veľmi kvalitný. Trosky ma zas naučili, že rap sa dá robiť aj bez vulgarizmov a veľmi ma tým ovplyvnili aj v tom, čo robím dnes. S Vecom sme sa navyše stali parťákmi aj v hudbe aj v civile a momentálne robíme na spoločných veciach. Album Trosky z roku 97 je veľmi nadčasová záležitosť.
Vystupuješ vo Vecovej skladbe Slovák a podujal si sa aj na remix k jeho Krv na rukách. Jedna ide humornou cestou, druhá podáva fakty drsným spôsobom. Čo ti je bližšie?
Ja osobne sa dokážem nájsť v oboch cestách a v tom spočíva moja univerzálnosť. Aj preto sa môj prvý album volá Univerzálny hráč. Samozrejme, rád by som písal len veselo a ironicky, ale v niektorých prípadoch to jednoducho nejde.
Raperi sa prirodzene spájajú do rôznych crew a zoskupení, ale tie veľmi často fungujú iba akási záštita a po čase sa rozpadnú. Vnímaš rap ako individuálnu záležitosť?
Zažil som si aj tvorbu v šestici raperov aj sólo. Každá cesta má niečo do seba. Svoje plusy aj mínusy. Rap je podľa mňa veľmi individuálny a často nie je ľahké robiť kompromisy v skupine. O to viac obdivujem skupiny, ktorým to aj po rokoch vydržalo. Veľa raperov znie dobre sólo a iných si zas neviem predstaviť mimo ich crew. Veľakrát to má v skupinách aj naživo oveľa väčšie gule.
Scéna vždy spozornie, keď sa objavia dissy. Stalo sa to v Gramo Rokkaz, stalo sa to aj v nedávnej kauze Moloch verzus H16, ktorá sa tiahne už roky. Prečo je na Slovensku ľahšie rozdeľovať, ako spájať?
Dissy v rape fungujú globálne. Rap je veľmi egocentrická záležitosť a „porovnávanie penisov“ je v ňom opäť na rozdiel od iných žánrov normálne. Nepovedal by som, že sme v tom na Slovensku iní ako povedzme Američania, Francúzi alebo Nemci. Tam ide na rozdiel od našej scény skutočne o krk. Tu mi to v porovnaní s týmito nosnými scénami veľakrát pripadá ako detské hádky cez instastories. Osobne nie som fanúšikom takýchto sporov ani násilia, ale keď niečo takéto prebieha, zo zvedavosti si to aspoň okrajovo odsledujem. Dissy sú v neposlednom rade obrovským magnetom pre fanúšikov. Je to taký bulvár, ktorý ľudia radi sledujú.
Pre mňa jeden z tvojich najsilnejších trackov Nezvaný hosť - je o prijatí zodpovednosti, nepodľahnutí vábeniu zla, ktorému sa treba postaviť čelom aj napriek veľkým lákadlám. Myslíš, že rap je teraz tiež na rázcestí a bude si vyberať svoju cestu: ísť za zárobkom, alebo za spoločenskou zodpovednosťou?
Samozrejme, táto analógia funguje. Osobne ma teší, že máme u nás zástupcov oboch strán a že je si z čoho vyberať. Na svoje si u nás príde aj fanúšik mainstreamu, rovnako ako aj skutoční hudobní fajnšmekri, ktorí si radi popátrajú. Myslím si, že je to dobre vyvážené.
DANIEL HEVIER ml.
Text pre Nový Populár v spolupráci s internetovým portálom Music-Press
Foto David Ištok