Trent Reznor, ústredná postava formácie Nine Inch Nails, má za posledné roky na svojom konte zaujímavé čisto inštrumentálne experimenty. Tento hudobník, ktorý sa stal v 90. rokoch kultovou postavou temnej, tvrdej industriálno-elektronickej hudby s imidžom sebadeštrukcie a BDSM, si v zrelom veku prešiel hlbokým osobným prerodom, ktorý ho postupne zaviedol k novým a originálnym hudobným postupom vrátane filmovej hudby. Trent sa tým vlastne navrátil ku svojmu muzikantskému základu – klavíru. Svoju výstrednú umeleckú dráhu začal totiž absolútne klasicky: ako 5-ročné dieťa ho dali na klavír (presnejšie, jeho stará mama, do starostlivosti ktorej bol zverený po rozvode rodičov a ktorá ho vychovávala až do jeho dospelosti). Na základe jeho veľkého talentu sa predpokladalo, že ho čaká kariéra koncertného klaviristu. Lenže Trenta začali v dospievaní zaujímať modernejšie a najmä elektronické hudobné možnosti (chvíľu aj študoval počítače na vysokej škole, ktorú neukončil, lebo sa chcel naplno venovať hudbe), čo v spojení s jeho psychickými problémami (trpel hlbokými pocitmi izolácie, úzkostnými stavmi, nedostatkom sebadôvery a sebanenávisťou – vyplýva to z jeho textov, výpovedí medzi riadkami v rozhovoroch a mimochodom aj z jeho horoskopu*) logicky viedlo k divokému rockovému búreniu so všetkým, čo k tomu patrí – čiže s drogami, alkoholom a frustrujúcim kolotočom nešťastných ľúbostných vzťahov. Jeho hudobný potenciál, charakterizovaný nesmiernou intenzitou, zožierajúcou úprimnosťou nihilistických textov a premenlivým štýlom, ktorý nikdy neustrnul v jednej konkrétnej polohe, nech bola akokoľvek úspešná (každý album NIN znie úplne inak a tvorí nie súbor rôznych piesní, ale prepojený celok, ktorý sa prejavuje určitými opakovanými hudobnými motívmi alebo textovými frázami), ho okamžite katapultovali na vrchol v rámci alternatívnej hudobnej oblasti. Dnes to vníma tak, že bol jednoducho v správnom čase na správnom mieste a mal aj dosť veľké šťastie. Uvedomuje si, že dnes to majú mladé kapely oveľa ťažšie, lebo je obrovský pretlak všetkého, no zároveň sa domnieva, že na druhej strane má dnes každý oveľa viac možností dostať výsledky svojho tvorivého úsilia medzi ľudí vďaka internetu. Čo ale zasa znamená aj zníženie možnosti živiť sa svojím umením, keďže na internete je všetko zadarmo + problémy s pirátskym sťahovaním... Sám v posledných rokoch výrazne vystupuje proti zdieraniu fanúšikov hudobnými vydavateľstvami a distribučnými sieťami. Preto pred časom úplne zrušil svoju účasť v nahrávacích spoločnostiach a všetku svoju hudbu šíri len cez svoje siete, za minimálne poplatky. Je toho názoru, že treba hľadať cestu, ako môžu byť hudobníci podporovaní, aby mohli robiť to, čo robia, ale aby ich tvorba nebola pre ľudí drahá a aby nikto nikoho nezdieral. Trent je mimochodom známy výnimočným rešpektom k svojim fanúšikom a celkovou skromnosťou, pokorou a milým správaním. Pre zaujímavosť, dva jeho koncerty, ktoré som mala dosiaľ možnosť zažiť (v Bratislave a Mníchove), mali začať o 21:00 a v oboch prípadoch sa o 21:01 rozžali reflektory a NIN v plnej zostave už stáli na pódiu a s plnou vervou sa pustili do hry. Vyššie uvedené vlastnosti z Trenta vyžarujú aj pri osobnom stretnutí (mala som to šťastie stretnúť sa s ním v bratislavskej Inchebe v zákulisí pred koncertom) či v rozhovoroch a videách nachádzajúcich sa na internete.
Aby som sa však vrátila k Trentovmu príbehu. Hoci úspech NIN bol prakticky okamžitý, je zaujímavé, že v starých interview Trent vypovedá, ako sa desil skladania svojej hudby! Bolo to vraj preňho veľmi namáhavé a vyčerpávajúce, pretože si neveril a mal strach, že to, čo urobí, nebude dobré... Čo zjavne vyplývalo z vyššie zmienených psychických problémov. No zrejme práve tie ho vybičovávali k takým výkonom. Lenže pekný, bledý, chudý a nízky mladík s dlhými čiernymi vlasmi a plachým výrazom tváre, takmer nikdy sa neusmievajúci, na pódiu väčšinou poobliekaný v akomsi transvestitnom SM štýle (koža, latex, sieťované pančuchy, rukavice po lakte a pod.), ktorý zásadne nespieval, ale kričal – z útrob nefalšovanej bolesti, osamelosti a pochybností o úplne všetkom s výnimkou vlastnej skazenosti, o ktorej bol naopak skalopevne presvedčený – sa postupne dostal do stavu ťažkej závislosti na drogách a alkohole. Ako to už býva, v určitom momente mu došlo, že stojí na hrane. Našťastie si zvolil život a tvorbu a dobrovoľne išiel na liečenie, ktoré musel absolvovať dvakrát (po prvom raze totiž nastala situácia, kedy svojej závislosti opäť podľahol). Z pekla, ktorým si prešiel, sa zrodil nový život a nová tvorivosť, a to doslova. Trent Reznor sa vynoril z tmy na svetlo, no nie zjednodušeným čierno-bielym spôsobom. Tento proces bol zrejme podporený prirodzeným dozrievaním (Trent je ročník 1965 a vyliečiť sa zo závislosti na omamných látkach sa mu podarilo okolo 40-ky). Výsledkom bol iný prístup k sebe, k životu (konečne trocha viery a sebadôvery, ako aj vnútorného pokoja a vyrovnanosti) aj k hudbe. Vo svojom blogu na oficiálnych stránkach NIN Trent raz asi pred štyrmi rokmi napísal, že netúži po ničom inom, len byť vo vnútri vlastnej hlavy a písať hudbu, ktorú stále počuje... Novodobý Beethoven? V novšom rozhovore priznal, že hudba sa mu po vyliečení stala zároveň jediným prostriedkom, ktorý ho chránil pred opätovným upadnutím do chemickej závislosti: počas turné si po vystúpeniach zo strachu pred recidívou nemohol dovoliť „žúrovať“, a tak sa vždy len utiahol do svojej hotelovej izby a skladal nové veci...
Výsledkom vyššie opísaných stavov a zmien bol dvojalbum Ghosts z roku 2008. Dve hodiny inštrumentálnych kompozícií, kde je hlavnou líniou klasické piano, kombinované s elektronickými zvukmi. Celé je to neuveriteľne jemné a snové, ako napokon naznačuje názov („Strašidlá“ alebo „Duchovia“), aj keď atmosféra, akú táto krásna a zvláštna hudba vyvoláva, rozhodne nie je strašidelná, ba ani mrazivá. Hoci podiel iných nástrojov a muzikantov je tu minimálny, tento album ešte spadá pod hlavičku NIN – ako ich posledné dielo. Nine Inch Nails dnes už oficiálne neexistujú a či dakedy ešte budú, nevie nik, ani sám Trent Reznor.
Po Ghosts sa Trent Reznor dostal k filmovej hudbe. Z muzikantského hľadiska to bolo vlastne úplne logické, pretože hudba k Sociálnej sieti Davida Finchera priam organicky vyplynula z toho, čo zaznieva v Ghosts. Tvoria ju jemné, snové kompozície zvukov vychádzajúcich z klavíru, syntetizátorov a niekoľkých experimentálnych digitálnych nástrojov (napr. Swarmatron, ktorý vydáva čudné kvílivé zvuky). Trent: „V tomto filme hudba nemala vypĺňať prírodné scenérie alebo bojové scény. Išlo o to, vystihnúť hlavnú postavu, charakter niekoho, kto má skvelé nápady, ale nezapadá celkom do spoločnosti a popri realizácii svojich myšlienok zopár ľudí odrovná. Čo som v určitých verziách zažil aj vo vlastnom živote.“ Trent hudbu k Sociálnej sieti skladal vo svojom domácom „laboratóriu zvukov“, ako svoje štúdiu nazýva, plnom starých syntetizátorov, z ktorých niektoré sa už dnes nevyrábajú. Táto hudba mala byť „plynulá, tečúca, tvoriaca nekonečné slučky a zároveň nedokonalá, linúca sa cez niečo, čo pôsobí presne opačne“. Trent chcel dosiahnuť „nedokonalý, organický zvuk“. Aby vyvolal zvláštny, nepríjemný, znepokojujúci pocit, použil veľmi nenápadné zvukové podklady, ktoré poslucháč vníma len podvedome; vychádzajú z rôznych prístrojov, napríklad z ventilátora... Miestami chcel tento „chladný, neľudský dojem vyvážiť niečím, čo bude pôsobiť opačne“, a na to mu poslúžil obyčajný klavír. Na tento projekt Trent získal nového partnera: britského skladateľa a producenta so zvláštnym menom Atticus Ross. Za hudbu k Sociálnej sieti dostali Reznor s Rossom Oscara. Je tak trochu iróniou, že kultová postava totálnej temnoty, autor „hitov“, kde sa v refrénoch spieva „I wanna fuck you like an animal“ (Closer) a „Fist-fuck“ (Wish), o 20 rokov neskôr v smokingu značky Prada prebral cenu Filmovej akadémie z rúk Nicole Kidman a komentoval to tak, že je to preňho veľká česť. Rozhodne si cenu zaslúžil, pretože hudba k Sociálnej sieti je geniálna. Povedal to napokon aj jeho hudobný partner Atticus – to bol zasa jeho komentár pri preberaní slávnej sošky: „Si génius, Trent. Skvelý priateľ a génius.“
Spolupráca dvojice Reznor – Ross mala pokračovanie: hudbu k ďalšiemu filmu, tiež v réžii D. Finchera: Muži, ktorí nenávidia ženy. Nezisťovala som, ako sa k nej vyjadrujú kritici, ale ja osobne sa domnievam, že táto hudba je možno ešte geniálnejšia, ako hudba k predošlému filmu. 150 minút nádhernej, surrealistickej koláže zvukov od prenikavých krátkych melódií cez tiché, nervy drásajúce bzučanie (v najbrutálnejšej scéne vo filme) až po rozprávkové cinkanie zvončekov (v scéne, kedy vo filme prvýkrát vidíme rodinné sídlo jednej z hlavných postáv, ktoré je akýmsi zámkom, v ktorom sídli zlo). Toto dielo ale už na tohtoročných Oscaroch nezískalo ani len nomináciu. Povolaní zrejme usúdili, že zavolať medzi svetovú smotánku voľakedy brutálneho a kontroverzného muzikanta raz stačilo.
Hoci dnes je Trent úplne iný človek, a do veľkej miery aj iný hudobník. Pokojný, vyrovnaný a inteligentný (v rozhovoroch sa vyjadruje, na rozdiel od mnohých iných rockerov, absolútne plynulo a kultivovane, hoci to nie je žiadny intelektuál typu Stinga alebo Bona), slušne vyzerajúci. Namiesto depresie z neho vyžaruje tiché, jasné svetlo. Hovorí, že hoci neuznáva žiadne konkrétne náboženstvo, verí v Boha. Jeho hudba je doslova jeho život. A táto premena mu napokon priniesla aj osobné šťastie: pred pár rokmi našiel svoju životnú lásku, s ktorou sa oženil a má už aj syna. Mariqueen Mandig je mladá filipínska krásavica, ktorá sa tiež pohybovala v hudobnej oblasti. Trojica Trent Reznor, Atticus Ross a Mariqueen Mandig minulý rok vytvorila projekt nazvaný How to Destroy Angels: zatiaľ šesť piesní, ktoré naspievala Mariqueen. Trent hovorí, že ho baví byť teraz v inej pozícii – viac v pozadí.
Je skvelé, že existujú muzikanti, ktorí zrejú hudobne aj ľudsky. Takí vskutku ostávajú idolmi, ale takými, ktorí nás približujú našej vlastnej ľudskosti a inšpirujú na celej čiare, aj ak sami nie sme hudobníkmi.
ZUZANA ŠESTÁKOVÁ