KONVERGENCIE • 23. IX. • Bratislava, Design Factory
Mal som šestnásť rokov, keď som si kúpil Zelenú poštu. V momente, keď som ju držal v rukách, vedel som a videl som, že je to neobyčajná platňa. Už ten otvárací obal bol v našich končinách neobvyklý – nemecký preklad sprievodného textu a názvov skladieb dodával platni nádych svetovosti. Písmo, ktoré použil Tibor Borský na prednom a zadnom obale, sa volá Decorated 035 BT a bol to v tom čase jeden z mála exkluzívnych fontov, hoci dnes by ho nepoužil ani ten najamatérskejší dizajnér. Fotografia dvoch protagonistov, Mariána Vargu a Pavla Hammela, bola „psychedelicky“ efektizovaná (vplyv solarizovaných beatlesovských portrétov od Richarda Avedona?), no viac ma upútal červený kôň v pozadí. Zadná strana obalu ukázala, že kôň bol v skutočnosti biely a jeho spojenie s biliardom bol údajne nápad Juraja Jakubiska, ktorý na obale nesmel byť uvedený. To bola teda vonkajšia stránka, počúvacie hody sa začali až vtedy, keď som platňu položil na tanier rodinného gramofónu. V tom čase som absolvoval nielen Zvoňte zvonky Hammelových a Vargových Prúdov, ale aj sólovú platňu Pavol Hammel „Prúdy“ z roku 1970, prvú LP Collegia musicum z tohože roku a pravdaže, dvojalbum Konvergencie (1971), ako aj niekoľko živých koncertov Prúdov a CM. Zelená pošta ma v tomto ohľade nemohla prekvapiť či šokovať.
Našiel som na nej známu zvukovú stopu, inštrumentálne finty a obvyklé harmonické postupy, dokonca aj skladateľské rukopisy oboch skladateľov, takže pri „dvojdomých“ piesňach (Páví ples a Pošta, ktorá sa na reedíciách omylom uvádza ako Zelená pošta) som bez problémov identifikoval, ktorú časť zložil Hammel a ktorú Varga. A predsa ma Zelená pošta prekvapila a prinútila meniť svoje očakávania: hoci na prvý pohľad išlo iba o kolekciu piesní, album je v skutočnosti koncepčný. Nie je to skladačka ani kaleidoskop, je to štrukturovaný koncept. Absorbuje princípy platne piesní a zároveň prvky konceptuálneho albumu – vôbec sa neberie do úvahy hitovosť, nekalkuluje sa so striedaním lyrických a rockových piesní, spevácke party sú miestami potlačené na minimálnu mieru, sú tam neobvykle dlhé inštrumentálne plochy, jednotlivé skladby ignorujú proporcionalitu dĺžky (od najkratšej Nechtiac 1:47´až po najdlhšie Pošta 7:07´ či Krajina bielych dievčat 6:48´). A hlavný rys: platňa nebola vyselektovaná z úspešných koncertných čísel, ale vznikla štúdiovou cestou. Ale najväčším prekvapením bola samotná zmena v chápaní piesne.
Po veľúspešnom albume Zvoňte zvonky, kde mal Varga skladateľskú prevahu a Piesňach z kolovrátku začlenených do Konvergencií, sa Varga realizoval najmä ako skladateľ veľkých inštrumentálnych plôch. Na Zelenú poštu sa vracia vo svojej plnej skladateľskej i hráčskej potencii a invencii. V plnom zmysle slova sa dá povedať, že Varga tu nanovo definuje nielen osobitosť slovenskej (ba slovanskej) rockovej piesne, ale môžeme to povedať univerzálnejšie – regeneruje piesňovú formu a melodiku ako takú, bez závislosti na cudzích vzoroch jej vracia nebývalú silu a pôsobivosť. Naposledy také niečo v našom priestore urobil Béla Bartók. Každá z deviatich piesní (obíďme raritnú Domácu úlohu), a to vrátane Hammelovej Krajiny bielych dievčat, je iná, svojbytná a predsa spolu vytvárajú kompaktný celok.
Ak sa dramaturgia festivalu Konvergencie podujala zrekonštruovať tento estetický a emocionálny zážitok spred 40 (!) rokov, bolo to riskantné, ale aj logické. Neviem o podobnom podujatí u nás, kedy sa poslucháčovi ponúkne jeden album, zato tuším, že podobných počinov bude pribúdať (ponúkajú sa samotné Zvoňte zvonky, ale aj niektoré projekty skupiny Fermáta či piesňové dedičstvo tandemu Ursiny/Štrpka...) Tento zámer sa dal realizovať dvojako – pietne, čiže čo najvernejšie preniesť zvukovú stopu legendárnej platne do súčasnosti, alebo dištančne – čo najviac sa odlíšiť od dobového zvuku a vytvoriť novú kvalitu a emóciu. Protagonisti sa podujali na stret – stred, čiže zachovali poradie piesní (aj s prídavnými efektami, ktoré dnes môže zaobstarať syntezátor) a zároveň sa trochu zmenili aranžmány, hráčska vyhratosť a vyzretosť, a pravdaže, hlasové dispozície Pavla Hammela.
Nemám v úmysle analyzovať pieseň po piesni, porovnávať či nostalgicky vzdychať za starými časmi. Nechcem polemizovať s dramaturgiou koncertu, ktorá mohla byť aj celkom iná – napríklad Zelená pošta mohla byť obložená, predpripravovaná „collegiovskými“ skladbami či Hammelovými sólovkami (na koncerte zaznela geniálna a pritom samorastlá Spievam si pieseň mladučkého trubadúra) či nadviazať na Poštu piesňami z nasledovných albumov Na II. programe sna, Všetko je inak a Labutie piesne (sporadicky a najmä náhodne niekoľko týchto čísel zaznelo). Tieto očakávania či návrhy nie sú dôležité. Dôležité je, že poslucháči prijali a podržali si v sebe tieto piesne ako trvalú hodnotu, a to bez masírovania rádiami a predplatenou rotáciou v nich. Dôležité je, že si vynútili zduplikovať koncert, že aj teraz reagovali (keď skončila Krajina bielych dievčat, viacerí z nás si v duchu obrátili LP na druhú stranu, kde bol Páví ples.) Dôležité je, že v obecenstve sa stretli generácie otcov a mám so synmi a dcérami, možno už aj s vnukmi.
Dôležité je, že vo všeobecnej mizérii hodnôt a ľudských kvalít sa opäť stretli muzikantské a umelecké osobnosti (Varga, Hammel, Frešo, Griglák, Valihora, Preložník), možno príležitostne, ale o to súzvučnejšie. Dôležitejšie je, že nielenže nestratili nič zo svojho dávneho majstrovstva, ale vyzrieva v nich ako dobré víno. Dôležité je, že Varga nestratil nič zo svojej hráčskej suverenity, bol neuveriteľne precízny a presný, pritom však uvoľnený a spontánny, Hammel napriek istej hlasovej indispozícii opäť potvrdil, že je to skvelý spevák, Fedor Frešo neustále udržiava svoj rytmický stroj a mení basovú gitaru na sólový nástroj, František Griglák nemal nahradiť chýbajúceho Radima Hladíka, ale aj tak sa prezentoval ako sólový gitarista európskeho rangu (invenčný a eruptívny, pritom však disciplinovaný a pokorný). Nie je dôležité, že Haydnovu tému v piesni Nechtiac si Varga nielen adaptoval, ale aj adoptoval, takže býva doteraz uvedený ako jej originálny autor. Dôležité je, že po všetkých prídavkoch na scéne ostali práve oni dvaja – Marián Varga a Pavol Hammel, zdanliví antipódi, ale v skutočnosti partneri a parťáci, ktorí či už v tandeme alebo individuálne, vpísali do slovenskej hudby jednu z jej najsvetlejších stránok. Nie je dôležité, či je pošta modrá alebo zelená, ale dôležité je, že medzi ľuďmi, napriek mobilizácii, internetizácii či facebukizácii stále zostáva pošta, ktorá je ľudská.
DANIEL HEVIER