Džumelec je pseudonym Erika Sikoru, predovšetkým vizuálneho umelca z Košíc. Vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe v intermediálnych ateliéroch, opakovane bol nominovaný na Cenu Oskára Čepana, aj tento rok je medzi jej finalistami. Učí na košickej strednej filmovej škole. Svoje vizuálne umenie prepája s performance a youtuberstvom, koncerty kombinuje s výstavami či pechakuchovskými prednáškami. Pokiaľ možno vystúpenie na Pohode považovať za dôkaz, že niečo stojí za pozornosť, v prípade Džumelca to platí dvojnásobne, so svojou one man show tam totiž vystúpil hneď dva roky po sebe – vlani v Café Kušnierik a toto leto vo Family Parku. Rozhodne sa nepovažuje za folkového pesničkára. Piesne vidí len ako jedno z médií na vyjadrenie myšlienky. Vydal album s názvom „Dakus“ pre dospelých a album „Jeleň Zeleň“ pre deti (je štvornásobný otec). Do svojej hudby sa vraj snaží prepašovať návykovú látku popeín. A darí sa mu to. Kto sa o tom chce presvedčiť, youtube je váš kamoš, konkrétne www.youtube.com/erixikora (alebo zadajte jednoducho „džumelec“ do vyhľadávača). Hudbu neštudoval, no od detstva k nej mal blízko. Rád spomína na to, ako jeho otec s priateľmi hrával improvizované pesničky štýlom „hraj na hocičo, ako vieš“. Je hudobný samouk, či dokonca nedouk, čo mu na šarme nijako neuberá. Svoje texty delí do viacerých kategórií. Dokumentaristické sa snažia nič nerobiť, len pomenovať svet (napr. „Vymletí z leta“, „Čiarové kódy“). Iné sa naopak snažia hýbať svetom, predovšetkým pieseň „Hej ta treba dakus“, ktorej ambíciou je šíriť univerzálnu odpoveď.
Značím si do kalendára dnešný dátum a o rok sa k tomuto článku vrátim. Predpovedám, že dovtedy jej text zľudovie, alebo krajšie povedané, širokospektrálne sa ujme. Ďalšie sú tzv. stotožňováky, napr. „Dačo sladké“, „Dojižďak“ či „Lajkni a bude ti lajknuté“. Keď večer uspí deti a umyje riad, prebehne v papučiach do svojej vymolitanovanej garáže a nahráva pesničky, aké mu vyjdú, domáce a tichučké, vhodné k umývaniu riadu, hoci si ich predstavoval ako pogovacie a vhodné k rozbíjaniu toho riadu. Hoci nie je folkáč, zaumienil si, že každá jeho pesnička musí obstáť v skúške ohňom, t.j. že sa bude dať zahrať pri ohni na gitare. Že si Východniari nerobia ťažkú hlavu z pravidla o rytmickom krátení, čo im dáva obrovskú slobodu a výhodu pri písaní textov, vieme najneskôr od príchodu legendárnej kapely Ali ibn Rachid na scénu. Aj Džumelec zámerne používa východoslovenčinu, lebo má flow. Zbaví reč „kudrliniek“ a zostanú beaty. Rýmuje málo, namiesto toho používa fintu: ukladá slová vedľa seba tak, aby sa beatboxové spoluhlásky v nich ozývali v každom verši na rovnakom mieste a tvorili tak „utajenú“ rytmickú sieť. Kochá sa predstavou, že je to jeho vlastný vynález, ale vraj radšej nezisťuje, či takú techniku vynašiel niekto pred ním. Jeho tvorba je nielen návyková, je nákazlivá. Džumelcove pesničky, naivné, minimalistické, detsky čisté, sa vám budú vynárať v hlave na každom kroku a čoskoro sa pristihnete pri tom, že si vymýšľate vlastné. Pustite ich aj svojim deťom. Účinok sa dostaví ihneď. Dieťa sa nedá obabrať. Inštinktívne vie, čo je dobré. Jeho muzika je neumelá viac než jedným spôsobom, a práve preto je taká dobrá. Je v nej dobrota. Na nič sa nehrá. Iba sa hrá. Ta treba dakus.
IZABELA BÉREŠOVÁ
