ARCHÍVNY CHLAPEC
Bella Macchina
Slnko records
****1/2
Archívny Chlapec, pseudonym umelca novej podoby slovenského pesničkárstva, prišiel na novom albume nielen s výraznou zmenou zvuku ale aj nástroja. Prudko otočil k syntetizátoru a hlasovému modulátoru, a odklonil sa tak od pravoverného obrazu folkáča s gitarou. Archívny Chlapec, vlastným menom Richard Vávra, prešiel tiež z hutnej slovnej výpovede smerom k veršovému minimalizmu. Ak ste naskočili na jeho akustickú strunu nemusíte byť ale sklamaní. Album „Zvery“ (2015) bol nominovaný v kategóriách RHA Debut roka a Objav roka a dominovala mu výpoveď podfarbená s razantným vybrnkávaním akustiky. Na druhom albume „Tranzit“ (2017) sa pridala zostava poctivej folkrockovej kapely, sprievod nejednej piesne dokresľoval synťák. Už tu bolo naznačené, že tucet skladieb a jedna gitara nebude Chlapcova priama a stála cesta, že bude hľadať nástrojovú rozmanitosť vhodnú pre svoju poetickú výpoveď. „Zapadákov“ (2020) bol príklonom k akustickému debutu – čistejší zvuk gitary, zcivilnený hlas, osvieženie cez ženský vokál českej pesničkárky Lucie Krpalovej. Bol to pre Archívneho chlapca náznak vstupu do tej istej hudobnej rieky?
Osobne musím povedať, že až aktuálnou nahrávkou, kde absolútne absentuje gitara, ma Chlapcova tvorba zaujala. Hudobne, aranžérsky, výpoveďou. Zafungovalo známe pravidlo, že okruh poslucháčov interpreta je blízky jeho veku? Už v úvodnej „Cez kosti mŕtvych“ sa pokojným konštatujúcim tónom spieva: „Som muž v pokročilom štádiu šialenstva.“ Na prvé počutie vznikala cez modulovaný hlas mierna bariéra zrozumiteľnosti. Hĺbkový ponor cez nasledujúce skladby sa časom počúvania vyplatil. „Bella Macchina“ obsahuje úprimnú melancholickú výpoveď pred bránami krízy stredného veku. Oproti predošlým, možno aj uponáhľaným brnkačkám vychádza z aktuálnej „Macchiny“ pokoj, hľadanie ďalšej cesty, konštatovanie vnútorného rozpoloženia. Na „Macchine“ je sympatické, že klávesový syntetizátor neprináša osvedčené, no veľakrát obohrané a opočúvané školácke postupy. Dominujú dlhé tóny akordov, náznak melodických sprievodov, no všetko s rešpektom k vytvorenej atmosfére. Veľkou pridanou hodnotou albumu je ženský vokál Anny Márie Valovej s éterickou, krehkou až duchovnou farbou. Na albume sa pridá v druhej a zároveň najdlhšej piesne „Poézia mesta“. Okrem duetu v refréne je veľmi pôsobivá až viac ako dvojminútová meditačná dohra, ktorá sa nespolieha na nedovypovedaný fadeout, či nedomyslený strojený záver. Hudobne a aranžérsky sú skladby pedantne a pokorne vystavané v duchu názvu „Bella Macchina“ - krásny stroj. Ďalší klenotom nahrávky s hlasom Anny Márie je „Láska v čase cholery“, kde v refréne je Archívny chlapec akoby hosťom vlastnej piesne. Keď mi prišla Bella Macchina a následne sa ocitla v prehrávači, mal som (zasa raz) čerstvo v ušiach kultových Maťkov z osemdesiatych rokov. Zvuková náhoda času a priestoru? Od Maťkov je blízko k pesničkám Martina Burlasa. Pri počúvaní „Macchiny“ sa z podvedomia pripomenuli Ján Boleslav Kladivo a Noisecut. Atmosféru, príbeh a silu dodáva ženský vokál napríklad aj nahrávke „Sen Fiction“ Nanyho Hudáka, ktorý je okorenený elektronikou - možno len tieň podobnosti. Podobne ako úvod záverečnej skladby „Macchiny - Drahý život“ vzdialene pripomenul aktuálny hit „Gravitácia“ od Zuzany Smatanovej. Taký veľký rozptyl poslucháčskeho déjà vu, pravdepodobne autorskej nevedomej podoby, ma zároveň utvrdil v tom, že aktuálny Archívny Chlapec vykročil intuitívne a veľmi dobrou cestou. Či to bude odbočka alebo priama cesta ukáže čas. Dovtedy si určite vychutnajte „Bella Macchina“.
JURAJ GONŠOR