„Album košického inštrumentalistu Attilu Tverďáka prináša pestrú kolekciu diel napísaných i adaptovaných pre elektrickú gitaru, skladby inšpirované rockom, jazzom, alternatívou aj experimentálnou tvorbou, vo fascinujúcej interpretácii tohto originálneho umelca,“ píše sa na stránkach vydavateľstva. Autormi skladieb na albume sú Daniel Matej, Boško Milakovič, Juraj Vajó, Pavol Bizoň, Luciano Berio, Ivan Buffa, Peter Machajdík. Keď som otvoril obal tohto CD, prekvapilo ma množstvo textov o interpretovi z pohľadu autorov nahratých skladieb. Tie texty vytvorili až akýsi ,,kurátorský“ balast a pred samotným posluchom CD som sa musel od nich oslobodiť. Mal som pocit, že sa pokúšajú niečo zaplniť. Nejakú dieru. Možno dieru v čase, keďže nahrávky realizované v roku 2009 vychádzajú o 6 rokov neskôr. Súdiac podľa techniky, ide o dušou rockového rýchleho hráča s klasickým vzdelaním a snahou o presahy do súčasnej vážnej hudby. Avšak, pri porovnaní s tvorbou a interpretačnými schopnosťami Miloša Železňáka, Andreja Šebana, Davida Kollara či Petra Varsavíka tu ide len o „akože“ súčasný, insitný minimal. V nahrávkach je počuť množstvo chýb a nedotiahnutých fráz. Vytýkam jej aj farebnú jednotvárnosť. Skladba Sequenza IX od Luciana Beria interpretáciou na elektrickej gitare vyslovene utrpela. Kvalite albumu, ale aj dôveryhodnosti interpreta by prospelo striedanie viacerých farieb a nástrojov. Zaujala ma skladba Continuos, pripomenula mi album Neroli – Music for thinking od Briana Ena, mierne však postráda ťah a napätie. Zaujímavou kompozíciou je skladba Akordy a kordy. Ak by som však ako autor chcel upriamiť pozornosť na tohto konkrétneho gitaristu a interpreta, napíšem mu radšej skladbu, v ktorej nedostane toľko slobody.
**
J'AN GLEMBA