Nový album skupiny Banda je výborný, ale náročný. Ide o poctivú albumovku s tuctom skladieb a hodinkou čistého času. Oproti svojim predchodcom ponúka znova vlastný a svojský pohľad na spracovanie folklórneho dedičstva v prieniku medzikontinentálnej hudbe sveta.
Skvelé je, že v Bande sa s vydávaním albumov rozbehli. Na aktualizované spracovanie folklórnych tém tak nemusíme dlho čakať. Po debute Jedna (2011) nenasledoval hneď druhý hraBanda (2014), ale Banda sa výrazne podieľala aj na hudbe k tanečnému filmu Tanec medzi črepinami (2012). Vo filme odzneli nové veci, ktoré sú súčasťou len soundracku (To moje serdusko, Vtedy dobre špacirovac), ale nový šat dostali aj veci z debutu (Šmerc, Kamaráti). Do ich diskografie treba zarátať aj nahrávku ku zbierke myjavských piesní Na Mijave na rínečku (2015), kde Banda vystupuje spolu s hosťami ako Ľudová hudba Banda. Samuel Smetana aj Alžbeta Lukáčová boli súčasťou poroty šou Zem spieva (2017, 2018). To sú základné údaje, v ktorých je potvrdené, že Banda je skupina excelentných hudobníkov a folkloristov zároveň. Banda prechádza od čistého folklórneho štýlu do žánrovej worldmusic a späť. Telegrafy sú žánrovým mixom, kde alfou aj omegou je ľudová pieseň.
Bandu tvorí Samuel Smetana (husle, mandolína), v ľudovej formácii uvádzaný aj ako primáš, Alžbeta Lukáčová (cimbal, ústna harmonika, na predošlých nahrávkach aj akordeón), Ivan Hanula(viola, oktávky, mandolína, buzuki), Peter Obuch (kontrabas, klávesy), Eva Brunovská (klávesy), Igor Ajdži Sabo (bicie). Do spevu sú na albumoch zapojení všetci členovia skupiny. Základné sólo spevy má Samo a Alžbeta, ktorí vedú mužské a ženské zbory. Hlasová pestrosť Bandy sa výrazne posunula príchodom Evy Brunovskej už na albume hraBanda. Telegrafy drží pohromade kontrabas raz so svojím džezovým pizzikatom, raz s ľudovým prízemným duvaj. Banda je verná pesničke ako základnému melodickému útvaru. V jednej skladbe tak bandisti dokážu ponúknuť popri hlavnej téme ďalšie medzihry, odkazy alebo citácie regiónu, národa, kontinentu. Banda sa venuje neopočúvanému ľudovému materiálu a podprahovo podsúva motiváciu hľadať to spoločné hudobné alebo textové v známejších ľudovkách.
O pestrosť a folklórnu viacvrstvovosť sa výrazne pričinili hostia. Spevácka skupina Ženy z Muzičky, prepojená práve cez Evu, otvára album svojím zborom za sprievodu buzuki a sóla na gajdici Juraja Dufeka. Úvodná Ftáčekvyčnieva z albumu „live“ zvukom, blízkym Tancom medzi črepinami. Štefan Štec, výrazný interpret rusínskej piesne z prvej časti ZS, má na albume dve hosťovačky. Vďaka jeho hlasu sa fíling východu a rusínstva naplno preniesol cez muziku Bandy. Podobne skvelý výsledok ako Paše so speváckou skupinou Trnkina debute. Na prvom albume sme počuli indickú hudbu. Teraz Banda prekročila medzikontinentálne folklórne hranice a spojila slovenskú pieseň s africkými rytmami spolu s Karolom Kočíkom (píšťalka, fujara). Geograficky i kultúrne je z najväčšej diaľky asi indiánsky bojový popevok kmeňa Apačov v refréne piesne Polnoc.
Banda sa nevyhla dotváraniu či tvoreniu textov: jedna autorská a pár dopovedaných zásahov v niekoľkých kúskoch. Odkaz albumu Telegrafy však je aj v tom, aby sme (slovenský) folklór nechápali úzkoprso. Ľudová tvorba, slovesnosť, ale aj piesňovosť fungujú aj dnes, v dobe autorských práv. Naša tradičná hudba nie sú len husle a píšťalky. Preto na albume počuť ústnu harmoniku hneď za horehronským viachlasom s priemyselným (ale ľudovým) textom na titulnej Telegrafy. Súčasťou nášho folklóru je aj rómska pieseň a rompop, čo počuť v piesni Horčica. Track, v ktorom je zhutnené ono rómske hudobné – od cifrovania cimbalovej muziky až po následné regge na tému hladnej sociálnej roadstory, s vymýšľaním a domýšľaním textového základu.
Kompletný zoznam hostí dotvára Igor Guzma(baskrídlovka) a dychová hudba Verešvánka. Telegrafy tak nabrali viac dychovej sekcie. Ľudová hudba je nekonečná studnica a jej rozmer je veľmi široký. Dôkazom je čoraz častejšie zaraďovanie dychovej hudby, ktorá bola populárna v medzivojnovom a povojnovom období. U susedov sa netradične dychovky chytil Tomáš Kočko na celom albume (Cestou na jih, 2012), ale i aktuálnyČechomor (Nadechnutí, 2018), ktorý ľudovky a dychovku poňal teátralnym štýlom. Album končí ľudovým popevkom z čias družstevných dožinkov, kde zaklincovanie dychovkou je presne to pravé orechové. Kto mal rád na Bande odkazy na filmovú hudbu, dočká sa jej v onej záverečnej dožinkovej. Veselý hvizd priam evokuje nútenoveselý optimizmus z Monthy Python.
Pri počúvaní celého albumu dôjde však na optimistickú bodku takmer neskoro. Telegrafy sú nabitým albumom. Kaša, ktorá sa varila z folklórneho mlieka, síce nekypí z hrnca a zasýti nadlho, no je príliš hustá. Oddychových a ľahších momentov je poskromne, a preto o to viac poteší počúvanie skladieb so stručným, odľahčeným, ale zároveň etnografickým popisom v buklete.
****
JURAJ GONŠOR