Bol to taký bežný januárový deň tesne po novom roku, taký ten v niečom pošmúrny a studený, v niečom optimistický a nádejný. Pamätám sa ako dnes, ako som sa v prvej chvíli musela chytiť kuchynskej linky, pri ktorej som stála, keď mi môj muž oznámil, že David Stypka zomrel. S tou správou vo mne spadla ťažká, čierna opona, ktorú dodnes nedokážem úplne roztiahnuť. Po Davidovi tu ale neostala tma, práve naopak. Jeho tretí, žiaľ posledný album je výrazným svetlom na českej hudobne scéne. Jednoznačne patril medzi najväčšie talenty, hoci bol objavený pomerne neskoro.
Hoci dostal David Stypka na tomto svete veľmi málo času, dokázal ho využiť naplno. Albumom „Dýchej“ brilantne uzavrel dejovú líniu predošlých dvoch titulov. Sám stihol nahrať časť gitár a spev, ale celkovú podobu albumu dotiahli jeho spoluhráči z kapely Bandjeez a producenti Martin Ledvina a Martin Červinka. I za týchto okolností je ale album mimoriadne podareným dielom, pretože nesie silný Davidov rukopis, a to ako textársky, tak skladateľský.
„Dýchej“ obsahuje 11 piesní a má niečo vyše 35 minút, čím sa radí medzi tie kratšie. Vôbec to ale nie je v jeho neprospech, naopak, David k tomu prirodzene smeroval, chcel sa zbaviť zbytočností, hudobnej vaty, inklinoval k priamočiarosti dobrého popu, ale zároveň odmietal jeho melodickú či textovú povrchnosť. Úvodná emotívna skladba „Dýchej“ sa z celku trochu vymyká naliehavosťou hraničiacou až s agitáciu a na prvý posluch môže pôsobiť trochu lacno, ale len na prvý posluch. Silne rezonuje s jeho osobným príbehom a tým pádom si svoje miesto zaslúži.
Zo singlu „Farmářům“ sa zľahka valí vôňa horúceho leta, dozrievajúcich polí, kyslastých jabĺk, jasných nocí a vášnivej lásky so všetkým, čo k nej patrí. Málokto dokázal túto ohranú tému takto sviežo podať. „O lítání“ už ide ďaleko viacej pod povrch, dotýka sa duše a láskavo poslucháča posmeľuje, aby splnil to, po čom túži, čo si sľúbil. Než vlnu zádumčivosti pretne odľahčená „Růže“, odznie krátka, baladická pieseň „Tvoje oči“. Minimalistický aranžmán jej náladu skvelo podtrhuje. Náladu, v ktorej opakovane rezonuje snaha zvládnuť všetko, čo život človeku nastraží a že nie je čas sa hádať.
Druhú polovicu albumu zahajuje naliehavá skladba „Marie“, ktorá má viaceré presahy, nakoľko Marie je krstné meno Davidovej mamy a zároveň pesničkárky Kateřiny Marie Tiché. On sa podieľal na jej skladbe „Divoká“ a Kateřinu môžeme počuť práve v tu. „Ještě se mi zdají sny“ a „Domů“ sa citlivo, ale precízne dotýkajú elementárnych vecí v živote, ktoré nám často unikajú pomedzi prsty, a pritom sú tými, čo dávajú nášmu životu zmysel teraz a tu, bez ohľadu na minulosť a budúcnosť. Medzi ne je vložená decentne enviromentálna skladba „Do čehos to duši dal“ a pre mňa asi najpoetickejšia „Pištora“ o tom, ako sa všetko zastaví, aby duša mohla ísť. Album uzatvára hravá pieseň „Mňam“, ale nie, nie je o konzumácii, je o bytí.
Obsahovo sa David Stypka oproti predošlým albumom definitívne posunul od neistôt a strachov cez nádej k radosti z prítomnosti. Jeho hudobnú cestu vnímam ako hľadanie ideálnej formy pre sofistikované texty, ktorým dával sofistikované melódie. Zároveň ale vždy tiahol k tomu, čo robí pieseň chytľavou - k spevnosti. Úplne sa oslobodil od jazzovejších nálad a štruktúr, ktorými bol vyšperkovaný jeho debut. Neuchýlil sa však ani k pesničkárskemu minimalizmu. Album „Dýchej“ by sa dal zaradiť medzi pop, aleb pop-rock, ale osobne mám dojem, že svojim štýlom bol Stypka v našich končinách jedinečný.
Narodil sa a celý život prežil vo Frýdku-Místku, resp. neskôr v neďalekej obci Dobrá. Od mladosti sa venoval hudbe a v miestnej komunite bol obľúbený a uznávaný. Výrazným debutom „Čaruj“ z roku 2014 sa žiaľ zásadne nepresadil, ale nevzdal sa, kapelu preobsadil a druhý album „Neboj“ sa v Prahe dostal do rúk producenta a hľadača talentov Martina Červinku. Tam nastal konečne obrat. Kapele sa otvorili nové možnosti a nakoniec album „Neboj“, s ktorým aj tak neboli spokojní, nahrali celý znova. Zároveň im bol dožičený aj priestor v médiách a rádiu. Bolo to postrčenie, ktoré si veľmi zaslúžili.
Práve niekde v tomto turbulentnom období som sa spoznali osobne, nakoľko som sa do Frýdku-Místku presťahovala. Z Bratislavy a s medzipristátím v Prahe som trošku u miestnych budila údiv, ale mne to do seba všetko zapadalo. Miestna scéna bola a je úžasná, plná talentovaných a pracovitých ľudí, zároveň prostá hektiky veľkých miest. Davida si pamätám ako nesmierne vnímavého a citlivého človeka, možno až príliš. Dokázal pôsobiť trochu placho, alebo odmerane, ale mal rád plodné debaty, bol veľmi zvedavý, otvorený, rád sa učil nové veci, bol zdatný grafik a šikovný hobby kameraman, zaujímal sa o programovanie, varil výbornú kávu. Bol veľmi priamy. Tých pár posedení u neho pod pergolou zanechalo vo mne výraznú stopu a som za to veľmi vďačná. Určite nebol človekom ideálnym, ani dokonalým, ale patril k tým najlepším, ktorých som poznala, pretože sa nevzdával, neprestával, a to ako muzikantsky, tak ľudsky. A dokázal prirodzene nadchnúť ostatných… Vždy, keď počujem skladbu „Vrány taky“ spomeniem si, ako som nadšene počas obednej pauzy nabehla do neďalekého bazáru a vzala tam dve retro školské tašky a bicyklík, ktoré sa potom objavili v klipe k piesni. Radosť, spolupráca a nadšenie, to je to, čo sa tu snažil zanechať a myslím, že sa mu to i podarilo. Ostatným dôkazom toho je zbierka na podporu jeho rodiny, ktorú nestihol zabezpečiť, kde vybraná čiastka násobne prekročila pôvodne uvažovanú a zastavila sa niekde za sumou 160 000 €.
David Stypka v závere života bojoval s rakovinou, boj mu skomplikoval i covid. Zomrel 10. 1. 2021, jeho kapela Bandjeez v zložení Pavel Sotoniak (klávesy), Maro Zeman (basa) a Matěj Drabina (bicie) pokračuje v tomto zložení ďalej ako doprovodná kapela Kateřiny Marie Tiché.
KATKA ŽILOVÁ
Foto: Radek Drbohlav