Provisorium (1970), zľava: Vlado Mallý, Jaro Filip, Dežo Ursiny A Marcel Daniš.
Marcel Daniš bol basgitaristom slovenskej zostavy skupiny Provisorium začiatkom 70. rokov, Ľubomír Stankovský hral na bicie v skupinách Burčiak, Prognóza a Provisorium. Obaja spolupracovali s Dežom Ursinym. Obidvaja hovoria, že to s ním nebolo vždy ľahké.
.aký vlastne Dežo Ursiny bol?
Marcel Daniš: Bol to nonkonformný človek. V myslení, v spôsobe tvorby a vo všetkom, čo robil. Dával najavo, že sa nechce podobať na žiadne väčšinové vzory, akými boli Beatles alebo Rolling Stones. V dobe, keď sa nosili kvetované košele a oranžové nohavice, on obliekol skupinu do šedivých pulóvrov a publikum v Lucerne zaujal iba svojou neobvyklou hudbou. Aj pri komponovaní sa namiesto overených postupov radšej snažil objavovať nové vzorce. Pracoval s neobvyklými harmonickými či tempo-rytmickými štruktúrami a schválne využíval metódy, ktoré samé osebe neboli ešte zárukou úspechu.
.ako sa hudobne vyvíjal?
Marcel Daniš: Jeho prvá skupina Beatmen mala výnimočné postavenie v tom, že bola šitá na mieru podľa Beatles a v rámci domáceho kontextu sa stretla s podobne hysterizujúcou odozvou ako Chrobáci na druhej strane opony. Nasledujúca formácia Soulmen mala už osobitejšiu povahu, ovplyvnenú v tej dobe nekonvenčným prístupom skupiny Cream. Počnúc Provizóriom nasledovalo Dežovo pionierske artrockové obdobie, počas ktorého prešiel do úlohy osamelého bežca. Jeho prístup k hudbe sa zmenil, keď sa od anglicky spievaných textov prepracoval k slovenčine. Nechal sa ovplyvniť obsahom aj voľnou formou textov Ivana Štrpku. Vrcholom tejto etapy bol asi album Modrý vrch. Potom sa istý čas Dežov nekonvenčný prístup tvorbe dopĺňal s tradičnejším spôsobom prezentácie, ako to predviedol napríklad v muzikáli Neberte nám princeznú!. Vo finálnej etape svojej tvorby sa zase vrátil do pokojovej polohy, do rozjímania - niekedy aj optimistického. Úplne na konci, kedy už vedel, že má zdravotný problém, ostal pokorný.
.do Provizória si nastúpil v období, keď sa ešte dosť silne prejavovala Ursinyho náladovosť. Pre devätnásťročného chlapca, ktorý práve prišiel do Bratislavy, to musela byť veľká skúsenosť aj zaťažkávacia skúška.
Marcel Daniš: Spočiatku som bol z toho zdesený, neskôr som pochopil, že je to najlepšie akceptovať a nerobiť z toho vedu. Skúšky, ktoré sme mávali asi dvakrát do týždňa, prebiehali v rozličnom duchu. Raz bola vynikajúca atmosféra, úsmevy a všetko išlo, inokedy sa chvíľu zadžemovalo, potom sa otvorila fľaštička, potom sa zahralo a išlo sa domov, na tretej skúške sa ale prišlo v zlej nálade a po pol hodine sa skúška rozpustila, pretože „všetko je na hovno“. Vtedy sme odchádzali so zvesenými nosmi. Jediný, kto najlepšie odolával extrémnym náladám kapelníka, bol Jaro Filip. Možno aj táto schopnosť mu zabezpečila ďalšiu dlhoročnú spoluprácu. Napriek všetkým výkyvom bolo pre nás hranie s Dežom obrovským prínosom, nielen z hudobnej stránky, ale aj z hľadiska všeobecného kultúrneho rozhľadu. Po skúškach sa zvyčajne pokračovalo pri pive, kde sa až do posledných spojov vášnivo rozoberalo aktuálne kultúrne dianie. Dežo bol človek nadmieru inteligentný, rozhľadený a zorientovaný v rôznych oblastiach kultúry od literatúry cez výtvarné umenie, film až po vážnu hudbu. Vždy mal svojich favoritov, ktorých presadzoval, hoci neboli na výslní popularity, a vytipovaných populárnych umelcov, ktorých zase z nejakých svojich dôvodov zatracoval.
.kedy Ursiny pri svojom životnom štýle stíhal načerpať všetky tie informácie a vedomosti?
Marcel Daniš: Mal obdobia extrovertné, keď sa táral po krčmách, s kamarátmi sa opíjal a nezriedka vyvolával bitky – do pár krčiem mal zakázaný prístup – a potom mal obdobia introvertné, keď sa zašil, prečítal desať kníh, zložil dve pesničky, dal si do poriadku nejaké zanedbané veci, a tak sa to sa striedalo v cykloch. Nikdy sa nedalo predvídať, v akej letore ho stretneš. Zaujímavé bolo, že ak sa skúška alebo debata pri pive skončila roztržkou, bol to on, kto sa na druhý deň snažil pošramotené vzťahy urovnať.
.ako vnímaš jeho hudobný vývoj od členitých artrockových skladieb smerom k jednoduchosti a zdanlivo monotónnym rytmickým ostinátam?
Marcel Daniš: Stále rád počúvam jeho platne, ktoré sú neustálym zdrojom energie, ale neviem dešifrovať, ako to vlastne robil. Možno i vďaka tomu sa Dežo nedá opočúvať. Jediné, na čo som prišiel, je, že okrem kompozície previazanej s textami to magické spočíva hlavne vo Filipovom prístupe ku klavírnym partom, ktoré sa stále opakujú na určitých harmonicko-melodicky-rytmických groovoch. Filip neustále hľadá také polohy, ktoré sú si najbližšie, tie ostinátne opakuje, z čoho vzniká ten magický pocit. Myslím, že spolupráca Ursinyho s Filipom bola obojstranným prínosom, pretože jeden druhého obohatili.
* * *
Po albume Modrý vrch, ktorý zavŕšil Ursinyho pravdepodobne umelecky najambicióznejšiu etapu, sa začala dlhoročná spolupráca s členmi skupiny Prognóza. Jej bubeník Ľubomír Stankovský považuje Ursinyho za jednu z najväčších osobností, „aké táto gubernia stvorila“. Zo všetkých jeho podôb si váži tú, v ktorej sa spájal muzikant a intelektuál. Na rozdiel od Stankovského sa Dežo hudbou neživil – zamestnaný bol ako dramaturg krátkeho filmu na Kolibe, čo mu umožňovalo nezávislosť v rámci hudobnej tvorby. Dežo sa dokonca istý čas venoval iba filmu. Pre návrat k hudbe ho motivoval basgitarista Pavol Daněk, ktorý inicioval aj prvé stretnutie Deža a Stankovského.
Ľubomír Stankovský: Hrali sme vtedy so skupinou Prognóza vo Véčku. Všimol som si, že prišiel aj Daněk a za ruku priviedol Deža. Postavili sa a počúvali. Na tú dobu sme boli kapela s perfektnou rytmikou a zakladali sme si aj na našich vokáloch. Ursinyho to asi oslovilo, pretože po koncerte za mnou prišiel Paľo so slovami „Dežo ti odkazuje, že my budeme spolu hrať“ - a bolo. Tam nebola diskusia, ale pokyn. Ako Miles Davis v Amerike.
.ako si vysvetľujete ten protipól medzi ľahkou hudbou Beatmen a celou nasledujúcou Dežovou tvorbou?
Ľubomír Stankovský: Jednoducho, keď bol Dežo puberťák, bolo to v móde. Ak je niekto v tom veku a ešte nemal sexuálnu skúsenosť, chce ju získať, a spôsob, aký pre to zvolí, môže ovplyvniť celý jeho ďalší život. Dievčatám sa vtedy páčili Beatles, čo sa ukázalo ako vhodný spôsob, ktorý nadobúdal účinnosť aj vďaka tomu, že sme žili v prostredí za železnou oponou. Potom, keď už bolo volanie prírody vyslyšané, pochopil, že so štyrmi akordmi v štýle jé jé jé si už ďalej asi nevystačí. Jeho rapídne dozrievanie ilustruje jednak hudba Soulmen, ktorá bola odrazu kdesi úplne inde, ale aj to, ako ešte v mladom veku odrazu zošedivel.
.podľa akých parametrov si zvolil za spoluhráča práve vás?
Ľubomír Stankovský: Dežo si našiel svoj spôsob vyjadrenia vo väčších plochách a potreboval bubeníka, ktorý vie držať rytmus a nevyrušuje. Primárne sa preňho stali texty a tam by nebolo vhodné, aby bubeník alebo ktokoľvek iný chcel, kedykoľvek sa mu zachce, predvádzať, čo všetko sa v živote na svojom nástroji naučil.
.v období okolo Soulmen Ursiny predznamenal svetový nástup art rocku a po Modrom vrchu, keď sa jeho hudba začala odvíjať na ostinátnom základe, akoby naznačil príchod techna a elektronickej hudby.
Ľubomír Stankovský: Dežo pritom nebol človek, ktorý by reprezentoval nejaký technický pokrok. Túto úlohu mal v kapele Jaro Filip. On si vždy kúpil nejaký nový drahý nástroj, s ktorým sme potom experimentovali, skúšali prvé sample a podobne. Dežo bol v tomto smere absolútny „insiťák“, ktorý ani nevedel, akú má gitaru. To podstatné bolo, že mal myšlienku, ktorú potom formoval kolektív, s ktorým robil. Vôbec pritom neprekážalo, že sme každý prišli z iného sveta. Popmusic som robil ako mne prirodzený spôsob obživy, ale s Dežom som sa realizoval intelektuálne. Keby to tak nebolo, nenahrali by sme spolu za sedem rokov šesť platní a ešte viac filmovej či scénickej hudby.
.odhliadnuc od formy, z Ursinyho hudby sálalo isté napätie, ktoré pramenilo ešte pred hudbou alebo slovami, aj keď tie ho spolu so spôsobom interpretácie predávali. Energia a napätie, ktoré sa prenášali aj skrz Filipa a ďalších jeho spoluhráčov, mi pripadajú ako základná informácia o Dežovej osobnosti a tá sa v najobnaženejšej podobe predrala na povrch, až keď si v poslednej etape svojej tvorby začal sám písať texty.
Ľubomír Stankovský: Presne si pamätám, keď to naňho prišlo. Zavolal mi a povedal iba: „Lubo, stalo sa to!“ Nechápal som čo, ale myslel tým, že napísal svoj prvý text. Slová sú omnoho priamejšou cestou k vyjadreniu než hudba, ktorá síce môže vyvolávať rozličné emócie, ale nie je z nej jasné, čo chcel autor povedať. Ľudia chcú čítať príbehy. Keď sa mu to podarilo, bol ešte zdravý, ale viem, že predtým sa veľmi trápil, že mu to nejde. Bol múdry, prečítal množstvo kníh, a nevedel ten text napísať. Možno to ho zožralo. Keď to prišlo, už bolo neskoro. Navonok pôsobil ako silná osobnosť až kolos, ale vo svojej podstate bol krehký ako porcelánová soška. Toľko sa trápil, toľko hral toho hrdinu, že ten organizmus to už nezvládal. To je môj osobný pohľad, ktorý som nadobudol z našich neraz veľmi dôverných stretnutí. Samozrejme nie je tajomstvom, že Dežo v hojnej miere používal alkoholické nápoje a vtedy sa otváral. Už to je dôkaz, že mal v sebe nejaký celoživotný blok. Keď si vypil, bol iný. Býval aj agresívny, ale to bola iba póza, ktorou zakrýval svoju slabosť. Jeho dielo bolo silné, ale on to nevydržal.
MARTIN CHROBÁK
článok vznikol r. 2007, publikovaný bol v časopise HUDBA