HUDOBNÁ EXPLÓZIA 1971 * 1. časť

explozia_71
 

Do nového roku 2021 sme vstúpili naplnení zmesou nádeje a neistoty, nedočkavosti i rezignovanosti, strachu i optimizmu. Podaktorí sa na tento rok ani neunúvali kupovať diár, lebo akéže tam už plány... A predstava odbúrania stresu na koncerte či festivale sa zdá byť momentálne nedosiahnuteľná. Na poličkách „sušíme“ lístky kúpené častokrát ešte v roku 2019. „Termín konania podujatia sa presúva na neurčito.“

Budúcnosť je nejasná, prítomnosť často otupná… Poďme teda na výlet do minulosti: prenesme sa do roku 1971 a žasnime nad počtom legendárnych hudobných albumov, ktoré tento rok oslávia päťdesiatku. 

 

Pre milovníkov hudby to boli zlaté časy. Hudobné experimentovanie predošlej dekády, pokrok v technológii audiozáznamu a nový prístup k nahrávaniu hudby, t.j. hudobná revolúcia, ktorú spustili Beatles svojím albumom „Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band”, to všetko podnietilo vznik nových rockových subžánrov: glam rock, hard rock, progresívny rock či art rock, heavy metal, punk rock, a pod. Tie sa v 70. rokoch ďalej rozvíjali, profilovali a rozvetvovali. A nedarilo sa zďaleka len rockovej muzike. R&B, soul i funk prekvitajú a postupne sa z nich rodí disco, a pomaly už aj hip hop, ako akási odozva na povrchnosť jeho roztancovaného súrodenca. Rebelantstvo predchádzajúcich rokov mnohých unavilo (či vyšlo z módy), ale sociálne témy sú v hudbe naďalej veľmi prítomné. Afroamerickí umelci čoraz ostrejšie kritizujú rasovú diskrimináciu a ikony ženského pesničkárstva píšu soundtrack hnutia za rovnoprávnosť žien. Samotný rok 1971 je často považovaný za najlepší rok v histórii populárnej hudby.

Z kvanta prelomových albumov v toľkých žánroch vybrať iba niekoľko je neľahké, a preto bude mať tento článok pokračovanie aj v nasledujúcich číslach. Na váš zoznam by sa isto dostali aj iné, podľa vášho názoru zásadnejšie, no každopádne sa pokúsme vytvoriť akúsi koláž ilustrujúcu, čo všetko sa dialo na svetovej (v tomto prípade americkej a britskej) hudobnej scéne pred päťdesiatimi rokmi. 

 

ROCK

Vtedajšia rocková hudba bola taká rozmanitá, že je až nepredstaviteľné, že všetky nasledujúce albumy vznikali viac-menej súčasne. 

Niečo končí...

Pod názvom „The Cry of Love“ vyšiel prvý posmrtný album Jimiho Hendrixa obsahujúci takmer dokončené piesne z dvojalbumu, na ktorom v čase svojej smrti pracoval. Mal ťažké detstvo a k vytúženej gitare sa dostal až ako pätnásťročný. To znamená, že celá jeho dráha gitaristu trvala iba 12 rokov. Ešte šokujúcejšie je, že od prvých akordov po prácu štúdiového hráča mu to trvalo necelých 5 rokov.

 

 

 

O šestnásť dní po ňom umrela legendárna Janis Joplin, nazývaná aj „ženský Elvis svojej doby“. Tri mesiace po jej smrti vychádza album „Pearl“. Je na ňom jej hit „Me And Bobby McGee“ (napísal ho Kris Kristofferson) aj a capella pieseň „Mercedes Benz“, ktorú napísala ona. 

 

 

V apríli kapela The Doors vydáva svoj šiesty štúdiový album „L.A. Woman“. Ohlasy sú priaznivé, vyzdvihovaná je hlavne zohratosť kapely, niektorí recenzenti označujú album za ich najlepší. Obsahuje titulnú skladbu „L.A. Woman“ alebo aj pieseň „Riders On The Storm“. O necelé tri mesiace Jim Morrison za nejasných okolností v Paríži zomiera. Všetci traja umelci odišli zo sveta krátko po sebe dvadsaťsedemroční – a konšpirácie o Klube 27 prežívajú dodnes. 

Post-Beatles

Rok po rozpade Beatles McCartney aj Lennon, obaja so svojimi manželkami, natáčajú svoje druhé sólové albumy. V máji vyšiel McCartneyho „Ram“. Lennon niektoré piesne albumu (hlavne „Too Many People“ – Priveľa ľudí) zobral ako útok voči sebe a Yoko a odveta na seba nedala dlho čakať. V septembri vydal album „Imagine“ a na ňom okrem výzvy k mierovému spolužitiu na Zemi a pár vyznaní lásky Yoko aj dve piesne vracajúce Paulovi úder: „How Do You Sleep“ (Ako sa ti spí) a „Crippled Inside“ (Duševný mrzák). A keď už sme pri ex-beatlesákoch, spomeňme, že kým si títo dvaja vymieňajú hudobné urážky, George Harrison (aj za účasti Ringa Starra) organizuje charitatívny megakoncert na pomoc utečencom z Bangladéša sužovaného vojnou za nezávislosť a následkami prírodnej katastrofy. Z augustového podujatia vychádza trojalbum „The Concert for Bangladesh“.

 

 

Ich údajní rivali, The Rolling Stones (v skutočnosti však dlhoroční súputníci a priatelia), a ďalší predstavitelia tzv. britskej (hudobnej) invázie vydali v roku 1971 svoj ďalší album – v Británii v poradí deviaty, v USA už jedenásty. Sugestívny názov „Sticky Fingers“ (Lepkavé prsty) pri pohľade na obal platne snáď nie je treba vysvetľovať. (Ak áno, napíšte do redakcie.) Autorom jeho grafického dizajnu bol Andy Warhol. Je na ňom mužský rozkrok v tesných džínsoch. Prvé vydanie tohto albumu malo aj funkčný zips a po otvorení odhalilo ešte pohľad na pánske torzo už len v slipoch. Zips však platne poškodzoval (lebo to aj bol teda nápad!), a navyše to predražovalo výrobu, a tak sú na ďalších vydaniach už iba fotografie originálu. Nepoškodené platne s funkčným zipsom sú dnes už pomerne vzácne zberateľské kúsky. Bol to prvý album, ktorý si Rolling Stones vydali vo vlastnom vydavateľstve. Na vnútornom obale sa po prvý raz objavuje najslávnejšie logo hudobného priemyslu: pery s vyplazeným jazykom, tzv. Hot Lips. Pre kapelu (a vydavateľstvo Rolling Stones Records) ho za dve stovky vytvoril vtedy ešte študent grafického dizajnu John Pasche: Jaggerovi sa páčila bohyňa Kálí a jej vyplazený jazyk, Pasche sa však nechal inšpirovať vlastnými perami speváka. Album je považovaný za jeden z ich najlepších a dostal sa na prvé miesta hitparád v Amerike aj Británii. Sú na ňom také pecky, ako „Wild Horses“ (Divé kone), „Can‘t You Hear Me Knocking” (Nepočuješ, že klopem?) alebo Brown Sugar (Hnedý cukor - oplzlá pesnička o zneužívaní čiernych otrokýň, ktorá sa akýmsi „zázrakom“ dostala do hitparád zároveň s hymnami černošského hnutia za rovnoprávnosť. Jagger, ktorý dokázateľne nie je rasistom, ju spieva na koncertoch s pozmeneným textom.) Kapela už definitívne dokázala, že v Mickovi Taylorovi našla plnohodnotnú náhradu za zakladajúceho člena Briana Jonesa (ktorý zomrel dva roky predtým, tiež 27-ročný). 

Svätá trojica britského hardrocku

Rok 1971 bol úspešný aj pre tri zásadné hardrockové kapely: Deep Purple, Black Sabbath a Led Zeppelin


 

 

Deep Purple vydali svoj piaty album, druhý v zostave označovanej ako Mark II. Dostal názov „Fireball“ a nadviazal na úspech prelomového „Deep Purple In Rock“ (1970) a piesne „Strange Kind Of Woman“, ktorá vyšla ako singel začiatkom roku 1971. Zatiaľ čo Gillan ho pre jeho invenčnosť radí medzi svoje najobľúbenejšie, Blackmore sa posťažoval, že naň nemali dosť času a len ho tak „utľapkali“ v štúdiu. Piesne „Fireball“ či „Demon’s Eye“ patria ku klasickému rockovému repertoáru. Spomedzi rockových vypaľovačiek sa vymyká „Anyone‘s Daughter” – folková pieseň s rockabilly klavírom o tom, že dovtedy sa chodí po nociach do dievčenských spální, kým nenájdeš takú, čo má bohatého tatka (a neurobíš z neho dedka). Pieseň je dôkazom, že sa Deep Purple nebrali priveľmi vážne.
 

 

 

„Paranoid“ od Black Sabbath z roku 1970 je považovaný za album definujúci zvuk a štýl heavy metalu. V roku 1971 Black Sabbath pokračujú týmto smerom. Na albume „Masters of Reality“ majú nástroje podladené o tri poltóny: Tony Iommi si tak trochu uľavil od bolestí pri chytaní akordov na gitare prstami s chýbajúcimi poslednými článkami – prišiel o ne pri úraze vo fabrike, kde kedysi pracoval. Aj Geezer Butler si podladil basu a výsledkom je hutný, temný zvuk, ktorý zároveň lepšie ladil s ich čoraz temnejšími textami, ktorých autorom bol hlavne Butler. Snaha o to, aby knieža temnoty spievalo nižšie, vyšla nazmar: Ozzy začal naopak spievať ešte vyššie. 

 

 

Rok 1971 si isto dobre pamätajú predajcovia hudobných nástrojov po celom svete: to bolo vtedy, keď každý chalan, čo vošiel do obchodu, začal okamžite hrať na gitare „Stairway To Heaven“ zo štvtého albumu kapely Led Zeppelin (pre absenciu iného názvu označovaného rímskou štvorkou). Je považovaný za jeden z najlepších albumov všetkých čias a je tiež jedným z najpredávanejších. Rockový trón, uvoľnený po rozpade Beatles, mal konečne zase svojho kráľa. Ale porovnávať tieto dve kapely nie je fér, nemali rovnakú štartovaciu čiaru ani dynamiku v kapele. Zatiaľ čo Beatles si založili zelenáči, ktorí sa zlepšovali v hre na nástroje za pochodu, Led Zeppelin si založil Jimmy Page už s bohatými skúsenosťami virtuózneho štúdiového hráča, hudobným vzdelaním a jasnou predstavou, akých spoluhráčov potrebuje nájsť, aby naplnil svoju víziu. 

Možno ste pri čítaní tohto článku počítali, koľko zo spomenutých albumov máte vo svojej zbierke. Možno ste vytiahli svoje staré (či nové) vinyly, naštartovali niektorú streamovaciu platformu alebo zablúdili na youtube, a pri počúvaní niektorého z týchto hudobných míľnikov zaženiete chmáry a rýchlejšie vám ubehne čas. A ak nemáte žiadne plány, tak dovidenia v budúcom čísle, kde opäť vrátime čas o päťdesiat rokov.

 

IZABELA BÉREŠOVÁ
Pokračovanie (zanedlho) v NP 2/21

 

Článok patrí k časopisu: