V minulom čísle časopisu (NP1/21) sme sa vybrali do sveta pred pol storočím osláviť prevratné albumy tej doby a dnes náš výlet pokračuje. Hej hou!
Nechápem, že ľuďom vtedy neexplodovali hlavy z toho množstva úžasnej muziky. Predošlý článok bol iba „škrabancom po povrchu“, aby som si požičala výraz z angličtiny, lebo napokon, reč bude výhradne o britskej a americkej hudbe. Píše sa rok 1971, často označovaný za najlepší rok pre populárnu hudbu: skvelý rok pre rock! Prečo práve tento rok bol taký úspešný, o tom by sa dal napísať samostatný článok, či skôr desiatky kníh. Situáciu v Anglicku čiastočne objasňujem v článku o Led Zeppelin v tomto istom čísle NP. Ale iba dianie do roku 1969, po ich prvý album a prvé americké turné, odkiaľ sa vrátili ako králi rocku. Behom nasledujúcich troch rokov došlo k neuveriteľnému skoku vpred. Vývoj rocku v Amerike je samostatná kapitola: mozaika vplyvov, ktoré ho formovali, tam bola ešte oveľa pestrejšia. V skratke povedané: hudba 70. rokov bola výsledkom jej vývoja v 60. rokoch. Odráža to aj posun od motta „ženy, víno, spev“ k tomu novému, ktorým bolo „sex, drogy a rokenrol“ a posun od rocku ako hudby „do tanca“ k hudbe „na počúvanie“. Ďalším významným faktorom bol vývoj, ktorým prešlo FM rádio (vtedy ešte VHF, po našom VKV) od 2. svetovej vojny do 60. rokov. Poskytlo priestor pre vznik koncepčných albumov, oproti dovtedajším „kolekciám“ trojminútových skladieb. A isto, aj drogy zohrávali veľkú úlohu. Ale teraz už späť k albumom roku 1971:
Led Zeppelin – ešte jedno zastavenie
Ešte raz spomeňme Led Zeppelin a ich štvrtý album. Page rád vytváral okolo kapely atmosféru tajomna (zaujímal ho okultizmus) a zrejme z tohto dôvodu odolal naliehaniu vydavateľstva a albumu nedal žiadny názov. Každý z členov (aj speváčka Sandy Denny, ktorá s Plantom naspievala duet „Battle of Evermore“) si vybral nejaký symbol, ktorý ho mal reprezentovať na obale albumu. Niektoré našli v knihe o symboloch a niektoré si vytvorili sami. Pageov symbol, ktorého význam pozná asi len on sám, pripomína nápis ZoSo, hoci on popiera, že by prvky v obrazci boli písmená. Preto má tento album dodnes niekoľko rôznych označení – niekto ho volá „Štyri symboly“, niekto „ZoSo“, niekto iba „štvrtý album“ alebo ho označuje rímskou štvorkou. Asi to nebol úplne zlý ťah, pretože takto album vyvolával živé debaty dokonca ešte predtým, než ste si ho pustili. Na tomto albume je pieseň „Stairway to Heaven“, jedna z najslávnejších a komerčne najúspešnejších rockových balád. Ak ste zachytili súdny spor o originalitu piesne a vzbudilo to vo vás pochybnosti, odporúčam vám video na youtube LED ZEPPELIN vs SPIRIT „Lawsuit“ | „Stairway To Heaven“ Comparison, kde Rick Beato podrobne vysvetľuje, prečo je tvrdenie, že Page „vykradol“ skladbu „Taurus“ skupiny Spirit, totálna hlúposť. (Ak sa zaujímate o muziku, vrelo vám odporúčam všetky videá na jeho kanáli). Akordický sled v úvode skladby je úplne bežný, v angličtine sa označuje aj výrazom „line cliché“. Led Zep tento spor vyhrali v marci 2020. Môžete ich aj naďalej nerušene zbožňovať.
Všadeprítomný Zappa
Aj o Deep Purple a ich albume „Fireball“ bola reč už minule, ale spomeňme tiež, že v tomto roku nahrali aj svoj najväčší hit, „Smoke On The Water“, zachycujúci dianie na decembrovom festivale v Montreux, kde pozorovali dym šíriaci sa ponad hladinu Ženevského jazera z horiaceho kasína, kde práve prebiehal koncert Franka Zappu a Mothers of Invention. Požiar spôsobil návštevník koncertu, identifikovaný ako český emigrant Zdeněk Špička, výstrelom svetlice zo signálnej pištole (z miesta činu ušiel a nikdy ho nechytili. Mohol za to dostať 3 až 20 rokov.) Pesnička vyšla o rok neskôr na albume „Machine Head“.
Keď je reč o Zappovi, ten s „Matkami“ vydal na svojom vlastnom labeli Bizzare živý album „Fillmore East – June 1971“. O význame klubov Fillmore East v New Yorku a toho pôvodného, Fillmore West v San Franciscu, a o úlohe ich promotéra Billa Grahama v histórii, nielen hudobnej, ale celkovo kultúrnej a spoločenskej, tiež azda niekedy inokedy. Tentoraz toľko, že väčšina live albumov legendárnych kapiel 60. a 70. rokov vznikla práve v niektorom z týchto klubov.
Aj ďalšie albumy z roku 1971 majú súvislosť s Frankom Zappom: bol to on, so svojou záľubou v bizarnostiach, kto odštartoval kariéru americkej glam-rockovej, či skôr shock-rockovej kapely Alice Cooper (pôvodne to bol názov kapely, jej frontman, Vincent Furnier si legálne zmenil meno na Alice Cooper až neskôr). V tomto roku kapela vydala hneď dva albumy: „Love It To Death“ (s peckami „I’m Eighteen“ a „Is It My Body“) a „Killer“(skladby „Under My Wheels“ a „Be My Lover“).
Blues rock
Americká skupina Mountain, ktorej frontmanom bol gitarista a spevák Leslie West, vydala album „Nantucket Sleighride“. West bol jedným z generácie fenomenálnych gitaristov, Claptonov rovesník z opačného brehu Atlantiku. Hoci menej známy ako Clapton, či Hendrix, gitaroví fajnšmekri o ňom vedia. A ak nie, informácia, že medzi Westových obdivovateľov patria John McLaughlin, John Frusciante z Red Hot Chili Peppers, Martin Barre z Jethro Tull, či Johnny Ramone, ich isto podnieti k tomu, aby išli žhaviť internety. Leslie West žiaľ zomrel vo veku 75 rokov minulý rok v decembri.
Ďalším gitarovým hrdinom bol Rory Gallagher, bluesrockový gitarista (či skôr multiinštrumentalista) a spevák z Írska (bratia z Oasis s ním majú spoločné iba priezvisko). Brian May (Queen) naň v jednom rozhovore spomína ako na mimoriadne skromného a priateľského človeka, ktorý sa vyhýbal šoubiznisu. Gallagher bol gitarista uznávaný inými gitaristami. Slash o ňom hovorí ako o jednom zo svojich najväčších vzorov. Po rozpade kapely Taste vydal v roku 1971 hneď dve sólové platne: „Rory Gallagher“ a „Deuce“.
The Allman Brothers Band, bluesrocková formácia z amerického Juhu, vydala v roku 1971 dvojalbum so záznamom z koncertu. Kde? No predsa v newyorskom Fillmore. Album „At Fillmore East“ je dodnespovažovaný za jeden z najlepších live albumov (a často aj za najlepší) v histórii.
Začiatkom 70. rokov je už pomerne zložité jednotlivé kapely zaškatuľkovať do jednotlivých subžánrov. Na to, aby si kapela ukrojila svoj kus koláča, už nestačí len dobre hrať. O ucho (aj oko) poslucháča sa treba uchádzať aj inými spôsobmi. Niektoré kapely to riešia tým, že hrajú čo najhlasnejšie, iné čoraz výstrednejšími koncertnými kostýmami, šokujúcim správaním na pódiu, ďalšie spájajú svoje sily s konzervatoristami, džezmenmi a intelektuálmi.
Britskej kapele The Who, patrí prvenstvo v mnohých veciach, nielen v rozbíjaní gitár na pódiu. Boli kapelou, pre ktorú firma Marshall vyrobila prvý reprobox, tzv. stack, so štyrmi reproduktormi. Pete Townshend, ktorý si ho dal vyrobiť na zákazku, nie je síce gitarovým virtuózom, ako Clapton, Beck či Page, no jeho agresívna rytmická hra a charakteristický zvuk ovplyvnila celú hardrockovú generáciu. Okrem toho bol syntezátorovým fanatikom a priekopníkom elektronickej hudby. V roku 1971 vydali The Who svoj piaty štúdiový album „Who's Next“.
Ďalší Angličania, skupina Uriah Heep, vydali dva albumy: vo februári album „Salisbury“, na ktorom výhradným autorom už rovnej polovice piesní bol klávesák, gitarista a spevák Ken Hensley (na tomto albume je jeho krásna pieseň „Lady In Black“) a v septembri album „Look At Yourself“ („Pozri sa na seba“), na ktorom mal ešte väčší podiel. Album má na obale zrkadliacu fóliu, v ktorej sa poslucháč môže pozrieť na svoj vlastný zdeformovaný obraz. Hoci sa radí medzi hardrockové kapely, oba albumy obsahujú skladby, ktoré pokojne možno označiť za progresívny rock. O ňom bude reč o chvíľu. No predtým ešte spomeniem, že Ken Hensley a Lee „The Bear“ Kerslake (dlhoročný bubeník Uriah Heep, neskôr búchal u Ozzyho Osbourna) sa odobrali minulý rok do muzikantského neba.
Prog-rock
Už najmenej štyri roky, odkedy sa stali hitmi piesne „Whiter Shade Of Pale“ od Procol Harum a „Nights In White Satin“ od Moody Blues, vznikajú ako huby po daždi (či skôr prietrž mračien po hubách) kapely hrajúce tzv. progresívny rock (alebo prog-rock či art-rock).
Už spomínaní Moody Blues vydali album „Every Good Boy Deserves Favour“ („Každý dobrý chlapec si zaslúži láskavosť“). Názov je pomôcka na zapamätanie si nôt na čiarach notovej osnovy (B je H) v husľovom kľúči. Tieto tóny sa ozývajú v skladbe „Procession“, ktorou album začína. Bubeník kapely Graeme Edge spolupracoval s istým profesorom na vývoji prvých elektronických bicích, ktoré sú po prvý raz v histórii použité už v spomínanej skladbe „Procession“.
Pre mnohých priaznivcov prog-rocku je King Crimson kapelou, ktorá tento žáner definuje. Od svojho založenia v roku 1968 mala množstvo rozličných line-upov. Všetky však majú spoločné dve veci: gitaristu Roberta Frippa, avantgardného hudobníka a posledného pôvodného člena kapely, a okolo neho združených špičkových inštrumentalistov. V roku 1971 vydali album „Islands“ („Ostrovy“). Bol to posledný album, na ktorý písal texty Peter Sinfield (onedlho po tom ho Robert Fripp z kapely vypoklonkoval).
Londýnska skupina Yes založená v roku 1968 vydala tri roky od svojho vzniku hneď dva albumy: „The Yes Album“vo februári a „Fragile“ koncom novembra. Rozdiel vo zvuku týchto dvoch albumov je markantný. Nielenže kapela sústavným koncertovaním a pod vplyvom stretnutí s množstvom iných kapiel „na cestách“urobila veľký krok vo svojom vývoji, odlišný zvuk spôsobilo aj to, že z kapely odišiel Tony Kaye, ktorý hral na klavíri a na Hammondových varhanoch, no syntezátory, ktoré práve prichádzali na trh, odmietal. Na albume „Fragile“ ho nahradil Rick Wakeman a zvuk kapely obohatil o Mellotron a Minimoog. (Tony Kaye neskôr zmenil názor na syntezátory. Predviedol to na albume „90125“, ktorý s kapelou po svojom návrate do nej nahral v roku 1983.)
O rok staršia ako Yes je skupina Jethro Tull, ktorá vznikla v Blackpoole (prístav a letovisko v severozápadnom Anglicku). Ak si lámete hlavu, odkiaľ vzali svoj názov, neunúvajte sa googliť – urobila som to za vás: Jethro Tull bol anglický agronóm a vynálezca narodený v 17. storočí. Zdokonalil pluh a vynašiel sejačku. Frontmanom kapely Jethro Tull je Ian (čítaj „íjen“) Anderson, pôvodom Škót, spevák a rockový priečny flautista hrajúci sóla zo zásady stojac na jednej nohe. Začínal v bluesovej kapele, akých bolo vtedy neúrekom, hral rytmickú gitaru (Fender Stratocaster, ktorého predošlým majiteľom bol Lemmy Kilmister), až kým si jedného dňa nepovedal, že druhý Clapton z neho nebude, a gitaru nevymenil za priečnu flautu, „lebo bola pekná a lesklá“. A keď mu navyše časom niekto vysvetlil, že nemá fúkať do diery, ale ponad ňu, ako ponad hrdlo fľašky od piva, už to nemalo chybu. V roku 1971 vydali Jethro Tull svoj album „Aqualung“, na ktorom sa jednoznačne vybrali progresívnym smerom, a ktorý patrí medzi ich najlepšie. Aqualung je kyslíkový prístroj, ktorý si dal patentovať oceánograf Jacques Cousteau. (Ak poznáte Jethro Tull z čias mladosti, poznáte aj Cousteaua!) Čo to má spoločné s týmto albumom? Poznáte jeho obal s bezdomovcom v neforemnom hnedom kabáte? On je Aqualung! Ian Anderson napísal text piesne so svojou prvou ženou a Aqualung je meno, ktoré dal tomuto mužovi, čo vysedáva v parku a chlípne okukuje dievčatká a jeho chrčivý dych pripomína zvuky kyslíkového prístroja. (Mimochodom, frontmanom kapely Yes je JON (čítaj „džon“ Anderson.)
V rovnakom roku ako Jethro Tull vznikla skupina Genesis, vtedy ešte s jasným progrockovým zameraním, a v roku 1971 vydala svoj tretí album „Nursery Cryme“. Album mal iba 39 minút a väčší úspech než v Británii zaznamenal v európskych krajinách, hlavne v Taliansku. Bol to ich prvý album s Philom Collinsom ako bubeníkom a vokalistom a Steveom Hackettom na gitare. Je na ňom prekrásna pieseň „Music Box“. (Peter Gabriel zostane frontmanom až do roku 1975.)
Menej úspešná, no znalcami prog-rocku veľmi uznávaná je britská skupina Gentle Giant, ktorej jadro tvorili bratia Shulmanovci, všetci traja multiinštrumentalisti. V roku 1971 vyšiel ich druhý album, „Acquiring The Taste“ („Prichádzanie na chuť“) – a presne to na ňom robia - prichádzajú na chuť čoraz odvážnejšiemu hudobnému experimentovaniu.
Na záver progrockového okienka som si nechala zoskupenie Emerson, Lake & Palmer. Bola to trio zložené z fenomenálnych hráčov, klávesáka Keitha Emersona z rozpadnutej kapely The Nice, gitaristu, basgitaristu a speváka Grega Lakea, ktorý odišiel z King Crimson a Carla Palmera, jedného z najuznávanejších rockových bubeníkov. V roku 1971 vydali dva albumy. Prvým bol štúdiový „Tarkus“ a druhým live album „Pictures at an Exhibition“ („Obrázky z výstavy“), záznam ich koncertného prevedenia pôvodne klavírnej suity M. P. Musorgského (známej predovšetkým v orchestrálnej adaptácii M. Ravela).
IZABELA BÉREŠOVÁ