I.B. s režisérom Dušanom Hanákom * Foto Roman Uhliar
Ivu Bittovú určite netreba dlho predstavovať. Speváčka, huslistka, herečka a skladateľka štýlu, ktorý mnohí považujú za netradičný a jedinečný. Žije v New Yorku, v Hudson Valley, ale ako sama tvrdí, korene má na Slovensku hlboko zapustené. Napriek tomu, že nedávno oslávila krásnu 60ku, je ešte veľmi hudobne aktívna.
Už dlhší čas bývate v New Yorku, v Hudson Valley. Aké máte pocity, keď sa vraciate sa Slovensko?
Ja mám pocit, že sa vraciam domov. Čím ďalej, tým viac. Práve dnes som rozprávala Vladimírovi Václavkovi, keď sme išli spolu autom z Moravy, ako som sem jazdila celé detstvo k babičke a k starému otcovi na južné Slovensko. Otecko bol vlastne Slovák a namiešaný maďarský Žid a Róm a tiež som zistila, že je tam aj aristokratická krv a hovoril doma po slovensky. Mňa volal Ivánka. Vždy som to tu mala rada. Jazdila som sem naozaj každé leto, potom som v tých svojich 16, 17, 18 rokoch tu bola dosť často, pretože sa realizoval film Ružové sny (I.B. na fotografii spolu s Dušanom Hanákom, režisérom filmu), takže sú tu ďalšie prepojenia a čo je úplne úžasné, že vďaka Pavlovi Maruščákovi, ktorý bol vlastne prvý, kto na Malej garde usporadúval naše koncerty. Teraz mám tých projektov viac a nedávno sme hrali na Konvergenciách Luciana Berija a folk songs a ten kostol, kde sme hrali, bol úplne plný až po strechu. Tí ľudia na tie koncerty chodia, a mám pocit, že ma majú za svoju. A ja to vnímam silno a naozaj to cítim čím ďalej viac, že tie korene tu mám hlboko zapustené.
Z Vašej hudby je cítiť akási až nezvyčajná pravdivosť a úprimnosť, preto ju určite poslucháči vyhľadávajú. Mňa by zaujímalo, čo pre Vás hudba znamená?
Pre mňa všetko! Hudba s mojím pribúdajúcim vekom sa stáva tou najväčšou prioritou a najdôležitejším zamestnaním. Je to liek. Je to to čo ma formuje, pretože keď tej práci venujete maximum svojho každodenného času, tak sa to nejakým spôsobom prejaví. Tá snaha, tá práca, to sústredenie sa vracia späť v inej podobe. Ak ste si zvolili v živote určitú cestu a venujete sa jej naplno, tak by vám to malo dávať len pozitívne veci späť, takže mne to vracia všetko. A ja sa na každý koncert neuveriteľne veľmi teším. Samozrejme cestovanie už nie je v dnešnej dobe to, čo by som vyhľadávala, a moja dovolenka znamená, že som doma a nemusím vybaľovať ani zabaľovať kufor, takže cestovanie je trošku nepríjemné, ale tá vidina spojenia hudby a akejsi komunikácie so živým publikom je tak silná, že to cestovanie sa dá nejakým spôsobom zvládnuť.
Stíhate popri tom všetkom aj oddychovať?
Tak to je zároveň aj oddych. Vy musíte ten režim tomu prispôsobiť, to znamená, že robím všetko pre to, aby som mala tú správnu energiu, aby som ľudí nesklamala tým, že prídem na koncert unavená. V novembri som mala napríklad 22 koncertov všade po svete, a to znamená, že tie mesiace práce boli intenzívne, ale prispôsobila som tomu svoj život, takže ja sa snažím veľa spať, veľa oddychovať, chodiť na prechádzky, snažím sa byť v ústraní, nie niekde v hluku a samozrejme tá životospráva aj to, čím sa stravujete a čo do seba púšťate, všetky tie energie z okolia. Je potrebné mať nad tým nejakú kontrolu, aby ste sa uchránila.
Počúvate hudbu aj vo voľnom čase?
Vôbec nepočúvam, pretože tým, že sa človek musí pripravovať, cvičiť na nástroj, je tam stále tá vibrácia a tie zvuky mám stále so sebou a len málokedy mi zostane čas na počúvanie. Je pravda, že zimné obdobie je čas, kedy sa snažím mať menej koncertov, menej cestovať a mám rada, keď celá tá záhrada a les zapadne snehom a ja som pri kachliach a občas si predsa niečo vypočujem a viem, čo počúvam a venujem sa tomu počúvaniu od začiatku až do konca a napríklad pri tom pletiem, štrikujem alebo robím iné ručné práce. Baví ma tiež varenie a od jari do jesene sa venujem prácam na záhrade a v lese, takže to je vlastne také odreagovanie, ten kontakt s tou hlinou a pestovanie bylín a ten priamy kontakt s prírodou je pre mňa tak dôležitý, takže tomu venujem svoj voľný čas.
Určite bude pre vás dôležité aj ticho pri odpočinku… Aký je podľa Vás vzťah medzi tichom a hudbou?
Aj ticho môže byť veľmi hlučné. To samozrejme záleží na tom, ako to vnímate, a v akom rozpoložení ste. Niekedy, keď sa tých myšlienok hlavou naháňa veľa, tak sa môže zdať, že vám v hlave hučí. V lese je ticho, ale tam je zase veľa nádhernej hudby. Stačí malinký ľahký vetrík a je to úplná nádhera. Spev vtákov môže mať toľko decibelov, že Vás to zahluší, ale to sú akoby prirodzené zvuky, ktoré mne osobne nevadia, a preto som prispôsobila svoj život tak, že žijem bokom od ľudí, aby som to mohla silno vnímať. Aby som mohla počuť svoje myšlienky, mala čistú hlavu, keď chcem písať novú hudbu a mať nápady, ktoré sú čo najviac moje a neovplyvnené počúvaním inej hudby. Takže to sú všetko moje priority. Je pravda, že to bola taká určitá cesta, a k tomu som časom dospela, dozrela a takto som si to nasmerovala, a snažím sa, aby som bola čo najviac zdravá a všetko zvládala. To je taký cieľ a taký spôsob života, ktorým žijem.
Okrem toho, že neustále získavate nové skúsenosti, ste sa ich rozhodli pomaly odovzdávať ďalej. Máte momentálne nejakých žiakov?
Áno, mám ich tak rôzne po planéte a v lete minulého roku som otvorila takú maličkú privátnu školu spevu. Volá sa to „Žingora vocal school“, a prevádzkujem to zatiaľ v New Yorku, v Hudson Valley u nás v lese, a je to plánované raz za 3 mesiace. Je to vlastne víkendová škola pre študentov, ktorí prichádzajú a nechávajú sa inšpirovať prírodou a vytvárajú si svoje vlastné výrazové prostriedky a učia sa pracovať s hlasom. Je to otvorené všetkým študentom, napríklad i tým, ktorí nevedia čítať noty, alebo napríklad nikdy hlas nepoužívali. Je to také skôr terapeutické a je to veľmi príjemné. Mám zatiaľ veľmi dobré skúsenosti a zážitky.
Keď môžete sledovať reakcie ľudí z rôznych kultúr, vidíte nejaké výrazné odlišnosti čo sa týka vývoja hudby?
To je otázka, s ktorou by sme mohli stráviť naozaj dlhý čas, pretože hudba sa stále mení, posúva niekam a prispôsobuje sa tej dobe, v ktorej vzniká, v ktorej žijeme, technológie, elektronická hudba... Aj to v ako zahlučnenom svete žijeme, sa odráža v hudbe skladateľov nielen vážnej hudby, ale tiež i v džeze sa tie výrazové prostriedky veľmi menia, pretože tá doba, niekedy môžeme povedať, že pôsobí nervózne, niekedy je plná depresie, temnoty, to všetko sa tam odráža. Ja sama si kladiem otázku, že kam to všetko speje, a aj ja niekedy dôjdem na koniec určitej etapy, kedy si tak hovorím, či tá moja práca má ešte stále zmysel, čo by som mala robiť iné, ako by som to mala zmeniť, či v tom pokračovať... ale vždy zvíťazí tá odpoveď, že hudba je v podstate chlieb pre všetkých. A aj tie rôzne mocenské sily, ktoré to chcú nejakým spôsobom zatlačiť, vrátane emócií a všetkého. Pokiaľ tu budeme ako ľudské bytosti, tak to sú veci, ktoré potrebujeme, to znamená, že človek potrebuje počuť živú hudbu. Takže mám aspoň trošku tú istotu, že to živé hranie a komunikácia so živým publikom, tu vždy bude nejakým spôsobom existovať, pretože je to základ našej existencie.
Prednedávnom ste sa stali krstnou mamou nového CD Tanec strún, ako by ste charakterizovali tvorbu Miriam Kaiser?
Bola som prekvapená, na akú cestu sa dala, pretože podľa toho, čo viem, tak ona prešla z klasickej hry na husle, zo sveta klasickej hudby, a to že sa snaží nájsť svoju cestu, je naozaj obdivuhodné a veľmi ma to potešilo, že má tú odvahu a navyše sa snaží aj s tými husľami spievať. To ja sama dobre viem, aká je to práca a väčšinou to odradí človeka, pretože je tam potreba venovať tomu veľa času a cvičenia. Ona je taká krehká duša a je taká poctivá v tom, že si uvedomí, čo chce a ide si za tým, takže to resp. obdivujem, a keď som ju objavila, vlastne ona sa mi ozvala sama od seba, či by som nechcela byť krstnou mamou, tak som si hneď vypočula, čo robí a tam nebola žiadna pochybnosť a prijala som tú ponuku. Som veľmi rada, že sme sa vlastne zblížili, zoznámili a už naozaj sa poznáme nielen hudobne, ale akoby aj osobne.
Ak by ste mohli vo svete niečo zmeniť, čo by to bolo?
(Smiech) Je toho veľa, v prvom rade je to otázka toho, čo sa deje s prírodou, čo sa deje vo vede, vo vývoji, v tom, ako sa začína formovať ľudská bytosť, ako sa naozaj potláčajú tie ľudské emócie, ktoré si myslím, že sú dôležité na prejave nás všetkých. Tým sa odlišujeme. Každý z nás má iné výrazové prostriedky, a ja mám už dlhšiu dobu takú víziu. Chcela by som založiť medzinárodný deň spevu. Neviem, či niečo také už existuje, ale to by sa mi páčilo, pretože ten spev vyslovene považujem za taký liek. Napríklad v Litve, na svätojánsku noc, majú vo zvyku, že ľudia sú celú noc vonku, pri ohni a spievajú. Proste zachovávanie tých tradícií. Nenechať sa zlákať tým všetkým, čo nás akoby degraduje. Keď prídem z Malého Tibetu, alebo z akéhokoľvek iného kútu sveta, kde sú tí ľudia schopní žiť, a sú šťastní v takých prostých podmienkach. Vždy by mal človek na to trošku myslieť a nejakým spôsobom prehodnotiť svoj život. Aby žil bez tých závislostí, ktoré mu odoberajú energiu, aby žil s nejakou pokorou, a robil veci, ktoré sú užitočné nielen pre seba, ale aj pre tých ostatných. Takže myslím si, že skôr záchrana prírody a človeka ako takého.
DRAHOMÍRA DRŽÍKOVÁ