IVANA MER a jej túžba tvoriť

 

Čo je príznačné pre súčasnú slovenskú hudobnú tvorbu a interpretáciu a aké sú jej aktuálne podoby? Otázka takmer nezodpovedateľná ako pre milovníka hudby, tak i pre hudobného experta. Dôvodom je existujúca spleť hudobných druhov, žánrov a individuálnych prejavov, kde sú prítomné okrem tradičných znakov i nové a je možné sledovať stieranie hraníc medzi profesionálnou a amatérskou scénou, prelínanie a kombinovanie štýlov, fúzovanie etnických špecifík. Situáciu komplikuje sféra komerčnej kultúry a priemyslu s umením, ktoré často relativizujú hodnotný umelecký výkon jeho zasadením do reťaze priemerných a podpriemerných výkonov, so zámerom navodzovať pocit rovnocennosti. Kľúčom k tomu, ako sa v tejto Babylónii orientovať, nachádzať a rozpoznávať umeleckú hodnotu, môže byť napríklad univerzálne platná podmienka autenticity, presvedčivosti, vnútornej rezonancie.

Všetky spomenuté motivácie stáli pri zrode cyklu popularizačných prednášok o súčasnej hudobnej tvorbe a interpretácii Túžba tvoriť, ktorý je v umeleckom klube VIOLA v Prešove pripravovaný už druhý rok. Jeho dramaturgia je zameraná na sólovú a komornú hudbu, prezentovanú v rámci menšinových žánrov, individuálne skladateľské koncepty, multikultúrne prejavy. Bližšie poznanie a hlbší prienik k interpretačným výkonom sú zabezpečované ich tematickým pomenovaním a vedením dialógu s autormi i interpretmi, ktorý je vždy súčasťou umeleckého programu. 

Zaujímavý umelecký večer sa uskutočnil 9. júna 2018. Jeho aktérkou bola Ivana Mer, speváčka a autorka vlastných kompozícií, svetobežníčka a súčasne interpretka s pevnou väzbou na rodné Slovensko. Jej hudobný prejav je postavený na využívaní elementárnych harmonických štruktúr. Obľubuje opakovanie jednoduchých melodických motívov, ich vrstvenie a kombinovanie s elektronickým prostredím. Pohybuje sa predovšetkým v modálnom priestore, ktorý jej otvára dvere ako k starobylej slovanskej melodike, tak k využitiu elementov z iných kultúr. Rytmické plynutie jej hudby určuje zväčša pravidelná pulzácia, či už nádychu a výdychu alebo vlnobitia. Obraz z hudby rada umocňuje silným vizuálnym prvkom, čerpajúcim z tematiky detailných obrazov kvetov a zrýchleného diania ich kvitnutia. Výrazovo akoby odkazovala na bájne volanie sirén či tlmočila túžbu po dotyku s bezčasovosťou. Ide o prejav, v ktorom je prítomná hĺbavosť a zvláštny druh intimity, pociťovanie ženskosti, avšak bez sentimentu či prehnanej suverenity. Jej kompozície sú prevažne dlhšie plynúce plochy, v ktorých sa objavujú napríklad aj prvky francúzskeho šansónu, uspávanky či slovenskej trávnice. Jej jazyková vybavenosť jej dovoľuje v kontexte slovenských interpretov vzácny presah – spieva texty španielske, francúzske, anglické i slovenské. Je speváčkou, ktorá podprahovo vníma univerzálne témy človeka ako aj témy, ktoré sú spoločensky aktuálne. 

Naladenie sa na spolupráce s tvorcami rôznych umeleckých druhov je dispozícia, ktorá nie je vlastná každému hudobníkovi. Ivane Mer je ale blízka a zároveň ju aj obohacuje:  

„Počas mojich ciest som spolupracovala s veľmi veľa hudobníkmi a každá z nich ma nejakým spôsobom obohatila. Osobne je pre mňa dôležitý ľudský faktor, naladiť sa s človekom, s ktorým spolupracujem, takže keď cítim otvorenosť a hlboké oddanie sa spoločnému tvoreniu, je to pre mňa naozaj dar a krásny životný moment či obdobie. Spolupráce si cením vlastne všetky, lebo vnímam ako požehnanie, že niekto z kolegov venuje čas a svoju energiu mojej tvorbe. Alebo naopak, keď sa ja učím niečo nové, ako napríklad pri spolupráci s tanečníkmi, či naposledy pri tvorbe hudby pre divadlo. Ak by som teda mala vymenovať niektoré z nich,veľmi si cením spoluprácu s Divadlom Pôtoň na hre Americký Cisár, kde som spolu s Cristianom Estrellom skladala hudbu. Spolupráca s Oskarom Rózsom bola pre mňa veľmi špeciálnou a dodala mi sebavedomie v tvorbe vo chvíli, keď som ho potrebovala. Som za to životu vďačná.

A potom sú pre mňa veľmi dôležité spolupráce so ženami – umelkyňami. Keď medzi ženami neexistuje súťaživosť, len vzájomná podpora vznikajú veľmi silné diela a zážitky. Medzi ne pre mňa rozhodne patrí spolupráca so vzdušnou akrobatkou aerialistkou Ariadnou Vendelovou. Spoločná pieseň Domov s Veronikou Seppovou – Tante Elze, ktorú sme spravili pre projekt Jako Doma na podporu žien bez domova v Prahe. Spolupráca s Heidi Lewandovski pre jej projekt Kaleema, s ktorou sme nahrávali pieseň na jej nový album v štúdiu v Buenos Aires.“ 

Pre Ivanu je otázka multikulturalizmu aktuálne žitou témou, ktorej je otvorená naplno a s pochopením:

„Vnímam, že všetci sme obyvatelia planéty Zem. Hranice boli vytvorené štátnymi zriadeniami a systémami, ktoré sa neustále menia, tak ako aj samotné hranice. Stačí si pozrieť len mapu Európy dve storočia dozadu a väčšina štátov existovala v úplne iných rozmeroch. Je zaujímavé, že štátom nevadí pohyb výrobkov či nadnárodných spoločností pohlcujúcich miestne podniky, ale v zásade im prekáža slobodný pohyb ľudí po planéte. Oblečenie z Číny, vitamíny z Ameriky a hrušky z Peru sú fajn, ale pozor, ak chce nebodaj nejaký človek z týchto krajín ostať viac ako 90 dní na našom území, začína sa pre neho nepríjemná odysea. Je krásne cítiť a ctiť svoje korene, zároveň je krásne cítiť a ctiť kultúrnu rôznorodosť, ktorá je nesmiernym obohatením. Nezáleží na farbe pleti, či šírke očí, aby sme si mohli rozumieť ako ľudské bytosti. Všetci máme sny, túžby, bolesti a nádeje. V esencii sme rovnakí. Čím viac človek cestuje, ocitá sa v situáciách mimo svojej komfortnej zóny. Vtedy je odkázaný na pomoc, možno práve od ľudí, ktorých vidí prvýkrát v živote, tým nachádza pokoru. Tá je veľmi dôležitá. Pokora k životu a ľudskosť. Rasizmus je ignorancia veľmi vážneho stupňa. Súdiť človeka podľa miery pigmentu v jeho koži a na základe toho určovať jeho nadradenosť či podradenosť je smiešne. Osobne cítim, že práve ľudskosť sa pomaly stáva starodávnou cnosťou, pritom bez nej nie je možné plnohodnotne existovať. Mala by sa plne rozvíjať v rodinách a vyučovať na školách, možno by si deti nachvíľku prestali porovnávať značky svojich mobilných telefónov. Verím, že pravé hodnoty znovu nájdu svoje miesto a ľudia k sebe cestu. To hlavné je očiam neviditeľné, ako povedal Exupéry.“ 
Je inšpiratívne poznať, ako sa vyvíjala speváčkina cesta k autenticite, aké mala vzory, podnety, kto ju na tejto cesto inšpiroval. Ona sama konštatuje:  

„Som typ človeka, ktorý ťažko zvláda autority a príkazy, vtedy skôr utekám. Potrebujem voľnosť a priestor k autenticite. To mi poskytla aj moja osobná cesta hľadania. Hudbe a spevu som sa začala intenzívne venovať počas môjho vysokoškolského štúdia kultúrnej antropológie v Prahe. Moja cesta vždy prebiehala a doteraz prebieha - nazvime to ´alternatívne´. Sama som vyhľadávala profesorov, ktorých práca so mnou rezonovala. Teraz hovorím najmä o práci s Hlasom. To je veľmi tenký a intímny terén. Za každú metódu práce s Hlasom, ktorú som absolvovala a každého profesora, u ktorého som mohla preskúmavať svoj Hlas, potenciál a celkovo seba ako človeka - som vďačná. Všetky moje štúdia a bádania mali spoločného menovateľa - autenticitu a sebavyjadrenie. 
Intenzívnym zážitkom bola pre mňa stáž vo Francúzsku v Roy Hart Theatre. Tam som si uvedomila, aký je Hlas nesmierne silný nástroj, ktorý ma spája hlboko s mojím vnútrom, ale aj s ´univerzom´, s prapodstatou všetkých vecí. Znie to veľmi abstraktne, ťažko sa ten zážitok verbalizuje. 
Preto si myslím, že je dôležité, aby sme si dovolili skúmať seba a svoje vnútro. Prepnúť z automatizmu a načrieť do oblastí našej psyché, aby sme sa stali lepším človekom.
 Spievanie a práca s Hlasom, hudba či akýkoľvek druh umenia a tvorenia rozvíja našu citlivosť, čo vnímam ako jednu z najdôležitejších vecí v súčasnej dobe.“

TATIANA PIRNÍKOVÁ

 

 

Článok patrí k časopisu: