Pred vyše štvrťstoročím, v roku 1998, vyšla platňa Jara Filipa, ktorú nemožno obísť. Zosobňuje nielen jednu z podstatných tvárí vtedajšej hudobnej scény, ale je aj stretom tvorivého obdobia všetkých zúčastnených.
Názov albumu mal vyjadrovať Filipovu úctu ku kamarátovi a spoluhráčovi Dežovi Ursinymu (1947 – 1995). Názov ešte nebol úplne istý, keď kapela v zložení Andrej Šeban (gitara), Oskar Rózsa (basa), Marcel Buntaj (bicie) a Jaro Filip (klavír) premiérovo odohrala skladbu Ja som ten čo hrával s Dežom. Bola polovica decembra 1997 a v nahratých podkladoch chýbal ešte Filipovo fender piano a hlas. Album nakoniec dostal meno podľa titulnej piesne, jedinej hlasovo výraznej skladby, keďže ostatné spieva Filip o oktávu nižšie v tónových hĺbkach na podnet Richarda Müllera. Kde sa nedalo ísť nižšie, tam ostal len nízky rozprávačský tón. V najrozsiahlejšej a najdepresívnejšej skladbe Vízum do pekla spieva miesto Filipa dokonca Müller. Pre jeho album Nočná optika (1998) šlo o príliš pochmúrnu skladbu. Zvukovo a atmosférou je album odlišný od hitového debutu Cez okno (1996) a má blízko k melanchólii Müllerovej LSD (1996). Tu kdesi začína svoju cestu projekt Free Faces, ktorú založilo trio Šeban, Rózsa, Buntaj. Filipov druhý album má tiež blízko k improvizačnému štúdiovému počinu Milión bohov (1999), za ktorým stoja spomínaní traja páni
Takmer štyri desiatky Rišových textov, ktoré zhudobnil Filip sa postupne minuli na albumoch 33 (1994), LSD, či Nočná optika a Filipovom debute. Posledné kúsky našli miesto na ešte ďalších troch Rišových albumoch. V čase Nočnej optiky prišiel Filip za Müllerom, že by chcel texty na ďalšiu platňu, no Müller nemal nič. Potom v priebehu dvoch troch dní prišiel s novým materiálom a v priebehu ďalších pár dní Filip našiel k textom melódie.
Müllerova rada, spievať v nižších polohách poznačila okrem prvej skladby celý album. S melanchóliou sa mieša ťaživosť a my počúvame viac podklady ako samotnú výpoveď. Deviatku skladieb výrazne objíma úvodná a záverečná skladba. Album otvára svižný jednotaktový dvojakordový riff (Em, A). Andrej Šeban dokázal vkúzliť do stokrát obohraného modelu charakteristický rytmus v svižnom tempe. Už na tretí takt sa výrazne vsunie basa. Tvrdé bicie bez zbytočného predvádzania sa mocne zdôrazňujú pevným rytmom stále sa opakujúci motív. Titulná skladba je dokonca bez kláves, hlavný sprievod drží gitara, ktorá vie kedy hrať viac, kedy menej, kedy svojou dravosťou zvýrazniť verš, refrén. Basa a bicie nezabúdajú na aranžérske triky krátkeho odmlčania sa, vďaka ktorým skladba dostáva úrovne gradácie a lezie pod kožu. Kapela spoločne odohrá celý album bez výrazných vrstiev. Na Dežovi sa mali objaviť aj Juraj Bartoš či Jiří Stivín, album však ostal v najčistejšej podobe štvorčlennej zostavy.
Už textový úvod doslova víta poslucháča s dávkou rockerského cynizmu: „Ja som ten čo, čo hrával s Dežom / so slovenským pápežom.“ Rým je mierne úsmevný, štipku školácky a možno si pomyslíte, že ani nie celkom nápaditý. Oveľa lepšie znie druhá sloha: „Ja som ten čo s Dežom hrával / jeden taký krásny kravál.“ Sympatické je využitie obrazov raja, neba a akási primeraná veleba Ursinyho. Do zvyšných textov a ich kvality sa treba započúvať, výrazne na prvýkrát zachytíte úvod skladieb Lady Di či Syn nosí moju tvár. Aj to málo náznaku optimizmu zakaždým prebije gitarová drsnosť a ťaživosť harmónií jednoduchých klavírnych sprievodov. Pekná je komunikácia textu s gitarou nielen v pomalej ale predovšetkým v živšej časti skladby Vízum do pekla, ktorá najviac pripomína skladby Filip či Hotel spomienok z Müllerovej LSD. Úplnou bodkou nahrávky je atmosferická Absolutne - divadelnošansónovité zhrnutie, malá perla platne, taký starší braček Planého poplachu duše z müllerovky ´01. Album tak končí viac ako s dôstojnosťou. Končí so vztýčenou hlavou a upriamuje pozornosť na nahrávku ako celok.
Pridanou dobovou hodnotou albumu bola multimediálna stopa. Filip ako zanietenec nastupujúcej digitálnej éry mal už na svojom debute digitálny obsah. Album Cez okno vyšiel s podporou firmy Microsoft. So soft stopou v deväťdesiatych rokoch prišli Hex na Ultrapope (1997), samotný CD-rom mal ako prvý v roku 1998 Peter Nagy.
Otázkou vystáva glorifikácia albumu s odstupom času. Do akej miery ide o relatívnu popularitu albumu vďaka záujmu o osobnosť Filipa? Druhé albumy sa v histórii skupín stávajú šedými myškami, zapadávajú prachom, alebo prekonávajú svojho predchodcu. Pri Filipovi, ktorý vzišiel z bigbítu, prešiel si divadelným, kabaretným a politickým šansónom, mal za sebou bohatú diskografiu či už s Dežom Ursinym alebo s dvojicou Lasica a Satinský, je ťažko však hovoriť o „druhom“ albume. Navyše medzi pesničkovými nahrávkami vyšiel akustický opus Meditation for Piano.
JURAJ GONŠOR