Hudba bola jeho súčasťou prakticky od narodenia. Ernest Oláh* vyrastal v rómskej muzikantskej rodine, kde hudba nebola len koníčkom, ale prirodzenou súčasťou každodenného života. Od útleho detstva bol obklopený tónmi, rytmom a emóciou, ktorú hudba dokáže sprostredkovať a práve toto prostredie bolo tým prvým impulzom, ktorý v ňom prebudil vášeň pre umenie. A tá ho priviedla až k realizácii debutového albumu Resonance, ktorý práve vyšiel pod hlavičkou vydavateľstva PJ Sound Studio.
Ako vás toto prostredie formovalo a priviedlo k vašej vášni pre hudbu?
K hudbe som mal vždy veľmi blízko – najskôr ako poslucháč, neskôr ako interpret. Už v mladom veku som začal hrať na klavíri a gitare, čo sa časom vyprofilovalo do profesionálnej dráhy. Veľkým vzorom pre mňa boli nielen členovia mojej rodiny, ale aj mnohí známi rómski a svetoví hudobníci, ktorí ma inšpirovali nielen technicky, ale aj ľudsky.
Ako pedagóg ste v kontakte s mladými ľuďmi. Čo vám to dáva a čo by ste chceli pritom dosiahnuť?
Pracoval som ako učiteľ na základnej umeleckej škole v Kráľovskom Chlmci, kde som vyučoval hru na klavíri a gitare. V neposlednom rade som viedol aj školské súbory. Vnímam to ako spôsob, ako posúvať ďalej to, čo som sám dostal – lásku k hudbe, rešpekt k remeslu a radosť z tvorby. Mojou ambíciou je motivovať mladú generáciu, aby v hudbe objavila vlastný hlas a sebavedomie.
Keď si vyberáte skladby ktoré budete interpretovať, čo vás na nich oslovuje?
Pri výbere repertoáru siaham po skladbách, ktoré vo mne zanechali hlbokú stopu – či už svojou melódiou, harmóniou, príbehom alebo tým, ako dokážu osloviť poslucháča naprieč generáciami. Piesne ako My Romance, Someday My Prince Will Come alebo Emily sú pre mňa symbolom nadčasovej melodickosti a lyriky, ktoré v jazze nikdy nestrácajú svoju silu. Často ide o balady, ktoré síce pôsobia jednoducho, ale v sebe nesú obrovskú emocionálnu hĺbku.
Skladby ako Seven Steps to Heaven od Milesa Davisa alebo Waltz for Debby od Billa Evansa predstavujú vrchol jazzovej kreativity a hudobnej inteligencie. Vyzývajú interpreta k technickej precíznosti, ale zároveň ponechávajú veľký priestor na osobnú výpoveď.
Latinskoamerický vplyv reprezentujú skladby ako Recado Bossa Nova či Brazilian Suite, ktoré do programu vnášajú rytmickú rozmanitosť a farebnosť. Fascinuje ma ich prirodzená energia a schopnosť komunikovať radosť aj melanchóliu zároveň.
Alice in Wonderland a We Will Meet Again zas pôsobia takmer filmovo – evokujú snové svety, vnútorné prežívaniea a nostalgiu. Majú schopnosť otvoriť priestor na kontempláciu a vytvoriť intímnu atmosféru medzi interpretom a poslucháčom.
Každá z týchto skladieb má svoj vlastný charakter a príbeh, a ja sa ich snažím interpretovať s rešpektom k pôvodnému zámeru autora, no zároveň vnášať do nich vlastný pohľad, cit a skúsenosť. Tento výber nie je náhodný – ide o hudbu, ku ktorej som si vytvoril hlboký osobný vzťah.
Ako pristupujete k aranžovaniu skladieb? Čo vás inšpiruje pri hľadaní rovnováhy medzi tradíciou a vaším vlastným výrazom?
Ako jazzový muzikant a klavirista pristupujem k aranžovaniu s veľkým rešpektom k pôvodnej skladbe, no zároveň s túžbou priniesť do nej niečo osobné, intímne a aktuálne. V mojej tvorbe sa snažím hľadať rovnováhu medzi tradíciou a spontánnosťou – medzi tým, čo skladba ponúka a tým, čo jej dokážem dať ako interpret.
Veľký dôraz kladiem na harmonickú hĺbku a farbu, ktorú vnímam ako nosný prvok hudobného výrazu. Inšpiráciu čerpám od klaviristov ako Bill Evans a Keith Jarrett, ktorí svojím citlivým prístupom k dynamike, voľbe harmónií a rytmickému pulzu výrazne ovplyvnili moju hudobnú reč.
Pri aranžmánoch často pracujem s technikami ako:
- reharmonizácia – prepisujem akordickú štruktúru tak, aby lepšie vyjadrila momentálnu náladu,
- voľná forma a rubato – najmä v baladách, kde si nechávam priestor na dýchanie a spontánnosť,
- polyfónia a vnútorné hlasy – čo skladbe dodáva textúru a kontrapunktický charakter,
- a kombinovanie jazzových prvkov s klasickou pianistickou estetikou, ktorá prirodzene vychádza z môjho štúdia a klasického základu.
Zameriavam sa aj na melodickú čitateľnosť, aby bola hudba prístupná nielen znalcom jazzu, ale aj bežnému poslucháčovi, ktorý ju vníma skôr emocionálne než technicky. Pre mňa je dôležité, aby aranžmán nebol len technickou úpravou skladby, ale aby niesol príbeh – moju vlastnú výpoveď, aktuálny pocit, alebo reakciu na konkrétny moment. Snažím sa vytvárať priestor, v ktorom môže vzniknúť dialóg – medzi mnou, hudbou a publikom.
Prečo ste si na nahrávanie vybrali práve PJ Sound Studio? Čo bolo pre vás pri tejto spolupráci najdôležitejšie?
Pre nahrávanie tohto projektu som si vybral PJ Sound Studio, pretože som hľadal priestor, kde sa spája kvalitná technika s ľudským prístupom. Už od prvého kontaktu som cítil, že tu ide o viac než len o technické zvládnutie nahrávania – dôležitá bola aj atmosféra, pohoda a otvorenosť k mojim hudobným predstavám. V PJ Sound Studio som našiel profesionálne prostredie, ktoré je prispôsobené aj pre akustickú hudbu a jazz, čo je pre mňa ako klaviristu mimoriadne dôležité. Veľmi som ocenil citlivý prístup zvukára, ochotu hľadať najlepší zvuk, ako aj trpezlivosť pri nahrávaní a mixovaní. So spoluprácou som bol veľmi spokojný – bola to kombinácia profesionality, hudobného cítenia a technickej precíznosti. Práca v štúdiu prebiehala v príjemnej, tvorivej atmosfére, ktorá mi umožnila plne sa sústrediť na výkon a interpretáciu. Som rád, že som si vybral práve toto štúdio – nahrávka nesie presne tú kvalitu a charakter, ktorý som si predstavoval.
Aké ohlasy ste dostali na svoje CD od poslucháčov a hudobných kolegov? Čo vás na ich reakciách najviac potešilo?
Reakcie z môjho okolia ma veľmi potešili a zároveň povzbudili. Ľudia, ktorí ma poznajú osobne aj hudobne, ocenili najmä úprimnosť, cit a atmosféru, ktoré sa mi podarilo preniesť do každej skladby. Mnohí hovoria, že z nahrávky cítiť nielen technickú precíznosť, ale aj vnútorný pokoj a emóciu, čo je pre mňa ako interpreta to najväčšie uznanie.
Hudobní kolegovia vyzdvihli aranžmány, zvukovú kvalitu aj výber repertoáru, ktorý je podľa nich vyvážený, premyslený a zároveň osobný. Od viacerých poslucháčov som počul, že album vnímajú ako „hudbu, ktorá lieči“ – ako niečo, čo sa dobre počúva nielen pre techniku, ale najmä pre náladu, ktorú vytvára.
Tieto spätné väzby sú pre mňa veľmi dôležité. Potvrdzujú mi, že sa oplatilo ísť cestou, ktorá nie je o predvádzaní sa, ale o úprimnej hudobnej výpovedi. Som vďačný každému, kto si CD vypočul a našiel si v ňom niečo vlastné.
Čo je hlavným odkazom vášho albumu Resonance? Akú myšlienku ste chceli poslucháčom cez tieto skladby odovzdať?
Témou môjho albumu je „Jazzove rezonancie“ – a tento názov som si nevybral náhodou. Rezonancia v hudbe znamená ozvenu, súzvuk, dozvuk, ale pre mňa symbolizuje aj niečo hlbšie: vnútornú odozvu, ktorú hudba vyvoláva v človeku.
Chcel som vytvoriť album, ktorý neznie len „navonok“, ale ktorý zarezonuje vo vnútri poslucháča – nech už je to spomienka, emócia, ticho alebo len obyčajný pokoj. V jazze vnímam slobodu, priestor pre osobnosť a pravdivosť. A práve tieto hodnoty som sa snažil zachytiť vo výbere skladieb, v aranžmánoch aj vo výraze.
Album Resonance je mojím osobným pohľadom na jazz ako jazyk, ktorý nás môže spojiť bez ohľadu na pôvod, štýl či generáciu. Je to výzva zastaviť sa a načúvať – nie len hudbe, ale aj sebe navzájom. Verím, že ak sa hudba dotkne duše, splnila svoj účel. A ak zarezonuje – aj keď len na chvíľu – ostáva v človeku oveľa dlhšie, než trvá samotný tón.
Týmto CD som chcel poslucháčom sprostredkovať vnútorný pokoj, cit a krásu jednoduchosti, ktorú vnímam ako jadro hudby. Hudba na albume nie je len súbor skladieb – je to osobná cesta, reflexia toho, čo ma ako hudobníka formovalo, čo ma dojíma, inšpiruje a čo chcem posunúť ďalej. Vychádzam z tradície jazzu, no snažil som sa do nej vložiť svoj vlastný pohľad, ticho medzi tónmi, aj priestor pre emóciu, ktorú si každý poslucháč môže interpretovať po svojom.
Odkaz je jednoduchý: zastaviť sa, načúvať a precítiť. V dnešnom rýchlom svete verím, že takáto hudba môže byť malým útočiskom – miestom, kde sa môžeme nadýchnuť, spojiť sami so sebou a možno aj znovu objaviť silu hudby ako univerzálneho jazyka.
Red.
*Nezamieňať s menovcom, taktiež rómskym klaviristom Ernestom Oláhom (1942–2002) pôvodom z Lučenca, ktorému posmrtne vyšlo CD Oscar on My Mind (2003).
Decembrové vydanie Nový Populár 5/2025