Sú tri druhy fanúšikov Johna Lennona. Takí, čo majú radi len jeho tvorbu s Beatles, ďalší majú radi všetku jeho tvorbu, ale bez Yoko Ono, no a potom sú takí, ktorým sa od neho páči všetko, s Beatles, či bez nich, s Yoko i bez nej. Ďalej je poslucháčov hudby všeobecne možné rozdeliť na tých, ktorí počúvajú texty (a kontexty) a rozumejú im alebo si zoženú preklad, a tých druhých, ktorí počúvajú len hudbu a text je pre nich vedľajší. Takým však v Lennonovom prípade uniká jeden z najpodstatnejších aspektov jeho tvorby.
Už počas éry Beatles, ktorých piesne boli takmer exkluzívne produktom spolupráce (a konštruktívnej rivality) Lennona a McCartneyho, bolo počuť, ktorý z nich v ktorej hral „prím“. Zatiaľ čo u multiinštrumentalistu Paula skladbám dominovala skôr forma a kompozícia, Johnovi išlo najmä o pravdivé vyjadrenie svojich myšlienok a pocitov. Bol svojím spôsobom básnik a filozof, jeho texty sa menej podriaďujú melódii, často plné slovných hračiek a významových skratiek, priamočiarosť sa v nich prelína s ostrovtipom. Johnov hlasový prejav a výborná (no v porovnaní s tou Harrisonovou pomerne podceňovaná) rytmická gitara sú expresívnejšie, dravejšie, surovejšie.
Keď odchádzal z Beatles mal dvadsaťdeväť a odžitého toľko, ako málokto. Nečudo, že túžil zažiť niečo dovtedy nepoznané. Vzťah s Yoko (áno, reč bude aj o nej: ak treba, dýchajte zhlboka) prišiel v pravej chvíli. Otvoril mu dvere do svetov japonskej i americkej kultúry, moderného umenia a avantgardy a navyše spolu podstúpili terapiu primálneho výkriku, kde sa človek snaží zo svojich tráum vykričať. V priebehu nasledujúcich 10 rokov napísal asi 150 piesní (a písal neustále, aj počas svojho „strateného víkendu“, aj počas piatich rokov na „materskej“), a jeho autenticita zašla ešte oveľa ďalej. Neustále hľadal. Pravdu o svete i o sebe samom. A čo zistil, to zaznamenal vo svojich piesňach. Viac i menej stručne si pripomeňme štyridsať z nich a zapáľme mu tak imaginárnych štyridsať sviečok.
Tri navzájom markantne odlišné piesne venoval svojej matke Julii. Tú prvú s názvom Julia napísal ešte s Beatles. Počas dvoch mesiacov v ašráme v indickom Rišikéši (1968), kde okrem meditovania napísali aj 48 piesní, sa John od škótskeho folkáča Donovana naučil vybrnkávaciu techniku Travis-picking (Merle Travis bol americký country pesničkár) a rovno ju využil v tejto piesni (a tiež v „Dear Prudence“). Zasnená a plná túžby, je to prvá pieseň (a tiež posledná), ktorú nahral na album Beatles (konkrétne na tzv. „White Album“) sám: len jeho spev a akustická gitara, oboje nahrané zdvojene unisono. V texte parafrázuje báseň „Piesok a pena“ od Chalíla Džibrána, spieva o očiach ako morské mušle, vetristom úsmeve... Donovan tvrdil, že mu pomáhal aj s textom a že vychádzali z Lennonovej predstavy, ako sa prechádza s mamou po pláži. Akurát že v tej dobe už bol vyše roka zamilovaný do Yoko, ktorej meno znamená „dieťa oceánu“, a hneď v prvej slohe napísal: „Julia, Julia, ocean child, calls me...“ V tom istom čase napísal aj pieseň „India, India“, no tá vyšla až v roku 2010 na 11. disku (Home Tapes) kolekcie remastrovaných nahrávok John Lennon „Signature Box“. Spieva v nej: „India, India, vypočuj moju prosbu. Sedím ti trpezlivo pri nohách, čakám pri rieke, no niekde v mojej mysli moje srdce zostalo v Anglicku u dievčaťa, ktoré som tam nechal. Musím ísť za svojím srdcom, nech ma povedie kamkoľvek…“. Takže hoci v 1980 v rozhovore pre Playboy povedal, že ide o kombináciu jeho matky a Yoko, dá sa tušiť, že Júlii sa prihováral skôr ako Rómeo, roztúžený milenec, ktorému svet bráni slobodne ju milovať – predsa len bol v Indii ešte s manželkou Cynthiou. No už o mesiac po návrate z Indie ju vyšupoval na dovolenku do Grécka a v ich dome potom s Yoko… nahral experimentálny noisový album „Two Virgins“. Škandalóznu fotku na obale tohto albumu, na ktorej sú obaja nahí, urobili v londýnskom byte Ringa Starra (z ktorého sú mimochodom aj známe fotky Jimmiho Hendrixa v obleku z modrého zamatu), kde bývali až do drogovej razie v októbri 1968. Jeho adresa je 34 Montagu Square. MONTAGU! Got it? (Rómeo – pozn. red.)
Ale späť k Lennonovej matke. Táto mimoriadne vtipná, muzikálna a slobodomyseľná osôbka (157 cm aj s opätkami) dala Johnovi všetko, čo on potom dal svetu. Bola pravým opakom tety Mimi a Johna by sa nikdy nebola vzdala, keby na ňu jej prudérna sestra dvakrát neposlala sociálku. Aspoň že ju mohol navštevovať. Spolu počúvali platne, tancovali, hrali a spievali. Na jeho koncertoch tlieskala a hvízdala najhlasnejšie zo všetkých. A potom ju na prechode zrazilo auto a na mieste zomrela. Táto história je dôležitá pre pochopenie jeho výbuchov hnevu, ktorými argumentujú tí, čo sa snažia zdiskreditovať jeho imidž mierového aktivistu. Vysvetľuje aj jeho neskoršie rozhodnutia - hlavne to, že keď našiel svoju pravú lásku, tentoraz ju nemienil stratiť a na názory iných sa vykašľal. Už mal dosť ľudí, čo sa mu starali do života a rozhodovali za neho „pre jeho vlastné dobro“ (teda, až na Yoko – ale to bolo jeho rozhodnutie). Uvedomoval si, že život je krátky. A to vtedy ešte ani netušil...
Druhá pieseň, ktorú napísal o matke, resp. o rodičoch, bola Mother. Je to drásavá výčitka obom – matke vyčíta, že ho nechcela, a otcovi, že ho opustil. Výčitka v tretej slohe patrí jemu samému: varuje deti, aby sa nesnažili bežať, kým sa nenaučia chodiť – jasná narážka na to, že sa priskoro stal otcom (v roku 1962, ešte pred vypuknutím „beatlemánie“) a svojmu synovi Julianovi urobil to isté, čo jeho otec jemu. Skladba končí opakovanými výkrikmi zúfalého dieťaťa: „Mama neodchádzaj! Ocko vráť sa domov!“ Touto piesňou začína jeho postbeatlesový debut s názvom „John Lennon/Plastic Ono Band“ z roku 1970. Vznikla pod vplyvom už spomínanej terapie primálneho výkriku a je akýmsi jej pokračovaním a zhudobnenou názornou ukážkou. Hoci je jej text autobiografický, raz ju uviedol slovami, že „je o 99 percentách rodičov, živých či polomŕtvych“.
Piesňou o matke tento album aj končí, čím mu Lennon vytvoril akýsi rámec. My Mummy’s Dead (Moja mamička je mŕtva) vám tak vrazí päsťou do žalúdka, že si pôjdete pohľadať nejaký tichý kútik v byte, kde vás nik nebude vidieť slziť. Trvá 49 sekúnd. Je založená na detskej riekanke „Three Blind Mice“ podobná našej uspávanke „Spi dieťatko, spiže“. Jednoduchá klesavá melódia a pomalý rytmus evokujúci kolísanie sú spoločnými prvkami uspávaniek i lamentov. Tíšia, majú hypnotický účinok – na unavené dieťa aj na traumatizovaného človeka rovnako. Osoby v šoku sa často kníšu a monotónne hmkajú v inštinktívnej snahe sami seba ukolísať. Tu už Lennon nekričí, ani sa nesnaží zaobaliť význam do pekných obrázkov a melódie. Tu nám to hovorí, ako to je: „Moja mamička je mŕtva, neviem vysvetliť, aká je to bolesť, nedokážem to ukázať, moja mamička je mŕtva.“ Monotónne, bez výrazu, apaticky, v šoku. Pre mňa je to jedna z najsilnejších minút v histórii hudby.
Album pokračuje piesňou Hold On. Lennon ňou dodáva odvahu sebe, Yoko aj celému svetu (Vydrž John/Yoko/svet, to sa dá do poriadku...). Keď zostaneš sám, ty musíš byť ten, kto ti povie: Vydrž! Podľa Johnových slov je o tom, že stačí vydržať a dať si šálku čaju (Angličan sa nezaprie), že šťastie sa môže dostaviť v každom okamihu. Život treba žiť okamih za okamihom. Užiť si každý deň, lebo nevieme, či nebude posledný (prorocké slová – ale aspoň že sa naplnili až o desať rokov neskôr). A čo sa hodí k čaju? COOKIE! (Hlasom Cookie Monstera zo Sesame Street, amerického programu pre deti.)
Na podobnú tému je aj Isolation, ale tu Lennon už nie je taký optimista. Vyjadruje strach zo samoty, smútok zo straty domova aj rozčarovanie z negativity voči jemu a Yoko, pričom oni sa iba snažili zmeniť svet. Rezignovane konštatuje, že na vine nie je nik, len šialený svet (v zovretí studenej vojny), v ktorom sa všetci všetkých bojíme, ešte aj Slnka – ktoré nezanikne, no nášmu svetu už možno nezostáva veľa rokov. Opäť sa stáva prorokom: hoci udalosťami roku 1989 studená vojna skončila, ohrozenie života na planéte nepominulo. Vystriedalo ju globálne otepľovanie a strach zo Slnka je dnes ešte opodstatnenejší.
Working Class Hero (Hrdina robotníckej triedy) je ostrá kritika triedneho rozdelenia spoločnosti. Mnohí namietali, že sa pasuje za hrdinu robotníckej triedy, hoci sám k nej nepatrí, lebo jeho strýko s tetou mali vlastný dom, na rozdiel od ostatných členov Beatles, ktorí vyrastali v štátnych nájomných domoch. Odpovedal na to, že hoci bol slušný chlapec z predmestia, v skutočnosti sa jeho rodina nachádzala v triednom rebríčku asi tak o dva centimetre vyššie, než ostatné.
V piesni God sa porátal aj so samotným Bohom. „Je to len koncept, ktorým meriame vlastnú bolesť.“ Zbavuje sa doktrín, duchovných učení a ideológií, ktorým bol doposiaľ vystavený. V zozname osobností a konceptov, ktorým neverí, zaváha azda len pri Dylanovi, ktorý mu bol veľkou inšpiráciou, a nazve ho Zimmerman. Už neverí ani v Beatles, iba v seba a Yoko. Býval mrožom – z piesne „I Am The Walrus“ inšpirovanej knihou „Alica v Krajine za zrkadlom“ (zrejme inšpirovanou ópiom), no dnes sa stal Johnom. Sen skončil a treba ísť ďalej.
O necelý rok Lennon vydáva legendárny album Imagine. Po „Give Peace a Chance“ na ňom daroval svetu ďalšiu pieseň, ktorá už naveky bude patriť medzi hymny mierového hnutia, poskytovať útechu a vlievať nádej do žiaľom sužovaných sŕdc. Lennon o „Imagine“ povedal, že už vie, ako na to: aby jeho politické odkazy boli akceptované, musí ich prezentovať s trochou medu.
Piesňami Crippled Inside (niečo ako Duševný mrzák) a Gimme Some Truth (Daj mi trochu pravdy) kritizuje pokrytectvo. Prvá z nich, aranžmánom pripomínajúca McCartneyho piesne, sa zdanlivo vysmieva jeho snobstvu. Úplne neskrývane ho však oslovuje v piesni How Do You Sleep (Ako sa ti spí). Spieva v nej, že jediné, čo kedy Paul vytvoril bolo „Yesterday“ a za všetky tie roky sa ničomu nepriučil. Jeho tvorba je muzak pre Johnove uši (výťahová hudba, hudobná „vata“). Je to odveta za Paulovu pieseň „Too Many People“ (Priveľa ľudí), ktorú vnímal ako útok na Yoko, o to drsnejšia, že gitaru do nej nahral George. Dve piesne z albumu opisujú zmätok, ktorý naňho doľahol následkom prevratných zmien v živote. Štýlom prvej z nich (It’s So Hard – Je to také ťažké) vzdáva poctu americkým bluesmenom, ktorých obdivoval. V tej druhej (How? – Ako?) priznáva, že sa nevyzná vo svojich nových pocitoch a nevie, kadiaľ ísť. Orchestrálnym aranžmánom paradoxne pripomína práve McCartneyho „Long And Winding Road“ o ceste, ktorá vedie domov. Tak ja teda neviem.
Nádherná balada Oh My Love akoby nadväzovala na už spomínanú pieseň „Julia“. Zatiaľ čo tá predošlá bola túžobným volaním, táto je odpoveďou naň, vyslyšanou modlitbou. Skladby majú podobnú atmosféru, čo ešte viac umocňuje Johnov opäť zdvojený unisono vokál a brnkaný gitarový part (s tým rozdielom, že v „Oh My Love“ hrá gitaru Harrison, ktorý svojho času mával voči Yoko najväčšie výhrady). Melódia je aj jemnou ozvenou piesne „Girl“ z albumu „Rubber Soul“ (1965), o ktorej Lennon v roku 1980 povedal, že je o ženskom archetype, ktorý hľadal a napokon i našiel v Yoko. Jej je venovaná aj pieseň Oh, Yoko. V jednom videu túto skladbu hrá v hotelovej posteli na Bahamách a Yoko mu spieva v refréne druhý hlas s jeho menom (a dobre intonuje). Je to veľmi milé, alebo príšerne otravné – podľa toho, do ktorého tábora patríte.
Na albume „Imagine“ je aj pieseň Jealous Guy (Žiarlivý chlap). Lepšie vynikne v kontexte Lennonovej evolúcie od misogýnie k feminizmu, ktorá je zachytená v šiestich piesňach. V rezkej pesničke Run For Your Life z roku 1965 sa svojej priateľke vyhráža, že ju zabije, ak ju uvidí s iným mužom, lebo sa „narodil so žiarlivou mysľou“. Dalo by sa namietať, že to isto žartoval, no pravdou je, že svoje partnerky neváhal udrieť. O dva roky neskôr to už asi bolo o čosi lepšie, lebo v piesni Getting Better sú slová: „Býval som k svojej žene krutý, bil som ju a obmedzoval..., ale snažím sa zmeniť, ako najlepšie viem.“ Spieva ju Paul, ale John priznal, že to písal o sebe. V roku 1971, náhle osvietený, v Power To The People, protest songu, ktorý sa podľa neho „omeškal o 10 rokov“, sa pýta svojich druhov „ako sa doma správate k vlastnej žene“, pretože „ona musí byť sama sebou“. V tom istom roku sa v už spomenutej piesni „Jealous Guy“ kajá za svoju žiarlivosť a za to, že Yoko ublížil. (Fun fact: pieseň z roku 1968 sa pôvodne volala „Child of Nature“ a bola inšpirovaná pobytom v Indii). O ďalší rok už Lennon zachádza priďaleko. V piesni Woman Is The Nigger Of The World sa snaží vyjadriť myšlienku, že žena je na tom horšie, než otrok, pretože ona je otrokom ešte aj tomu otrokovi. Pre svoje nekompromisné feministické stanovisko a opakované použitie hanlivého slova začínajúceho na N, je pieseň pre mnohých problematická ešte aj dnes. Za svoje správanie voči Yoko (a ženám celkovo) sa ešte raz ospravedlňuje v piesni Woman na „Double Fantasy“. O tom, že sa s jeho slovami stotožnili milióny ľudí, svedčí aj to, že sa dostala na popredné priečky hitparád v mnohých krajinách.
Klaus Voormann, Johnov blízky priateľ ešte z Hamburgu, ktorý neskôr hrával na base v Plastic Ono Band, v jednom rozhovore povedal, že Johnove najobľúbenejšie skladby z katalógu Beatles boli „Strawberry Fields Forever“, „In My Life“ a „I Am The Walrus“ a „Revolution 9“. Z neskoršej tvorby mal vraj rád všetko. Obzvlášť chválil pieseň Cold Turkey, ktorá bola v roku 1969 začiatkom Lennonovho minimalizmu. Je o abstinenčných príznakoch, keď prestal užívať heroín (hoci podľa Lennona išlo o silnú potravinovú otravu zo studenej morčaciny).
Voormann s Johnom nahrával aj počas tzv. „strateného víkendu“, jeho osemnásťmesačného odlúčenia od Yoko. May Pang, osobná asistentka páru, na žiadosť Yoko, začala s Johnom chodiť. Odsťahovali sa do Los Angeles, kde Lennon chodil na legendárne žúry, jamoval a robil muziku s Harry Nilssonom, Mickom Jaggerom, Davidom Bowiem či Eltonom Johnom. S tým posledným natočili pesničku Whatever Gets You Thru The Night (Čokoľvek, čo ti pomôže von z noci). Uzavreli stávku: ak sa pieseň dostane na prvé miesto v hitparáde, Lennon si bude musieť zahrať s Eltonom na koncerte na štadióne Madison Square Garden. Bol to Lennonov posledný živý koncert a po rokoch hrávania len v štúdiu sa pred vystúpením od trémy pozvracal. Ich legendárne priateľstvo opisuje Elton John vo svojom memoári „Me“ z roku 2019. Lennon v tom období nahral tri albumy. Ale jeho okolie sledovalo, ako sa bez Yoko trápi. O tom svedčí aj depresívny text Nobody Loves You, When You’re Down And Out (Nik ťa nemá rád, keď si na dne). Videli to na ňom aj Paul McCartney s Lindou, s ktorými sa stretol na jam session. Boli tam napríklad aj Stevie Wonder, Harry Nilsson a Ringo Starr. (Je z neho pirátska nahrávka „A Toot And A Snore '74“). Paul to nakoniec nevydržal a za Johna sa u Yoko prihovoril. Áno, zo všetkých ľudí práve on zariadil, aby sa k sebe vrátili. Aj vzťah so synom Julianom sa začal zlepšovať.
Už onedlho Yoko otehotnela a v októbri 1975 sa narodil Sean. John sa stiahol do ústrania a venoval sa jeho výchove. Nechodil do štúdia, piesne však ďalej písal, akosi zo zotrvačnosti. Z letargie ho vytrhol zážitok na pokraji života a smrti: cestou na Bermudy na plachetnici Megan Jaye sa dostali do búrky, ktorá zúrila tri dni. Väčšinu posádky zmohla morská nemoc a kapitán bol po tridsiatich hodinách bez odpočinku nútený zveriť kormidlo na pár hodín do rúk neskúsenému Johnovi. Keď prekonal počiatočný strach, pustil sa do hlasného spevu námorníckych odrhovačiek, ktoré poznal ešte z Liverpoolu, a cítil sa ako Viking. Pocítil spojenie s vesmírom, vrátila sa inšpirácia a s ňou prišla kopa nových piesní.
Vydal ich na albume „Double Fantasy“, z ktorého sa stalo jeho rekviem. Album začína piesňou (Just Like) Starting Over. Ohlasuje jeho návrat na scénu („Je to celkom ako začínať odznova“) a zároveň podáva správu o vzťahu s Yoko: „Náš spoločný život je vzácnosť, spolu sme podrástli.“ Spevom miestami paroduje Elvisa a Roya Orbisona, aranžmán mierne pripomína E.L.O., ktorých nazýva „pravými synmi Beatles“. Beautiful Boy je prekrásna pieseň pre Seana. Spieva, že sa nemôže dočkať, aby ho uvidel dospelého. Piesňou Watching The Wheels vysvetľuje, že sa má dobre, keď sedí doma a nikam sa neponáhľa, mimo rušný svet šoubiznisu. Ďalšia várka týchto piesní vyšla posmrtne na albume „Milk and Honey“.
Tak ako Johna a Yoko dal znovu dokopy McCartney, Yoko, celým svetom vinená z rozpadu Beatles, pomohla splniť želanie miliónov, aby sa kapela znovu zišla – aspoň v dvoch piesňach. Vtedy ešte trom zvyšným členom dala Johnove nedokončené demá, na základe ktorých The Fab Four v roku 1995 zase v plnej zostave natočila piesne Free As A Bird (Voľný ako vták) a Real Love (Skutočná láska).
George Martin odmietol ponuku robiť producenta kvôli slabnúcemu sluchu, a tak sa ním stal Jeff Lynne z E.L.O. Beatles miloval od ich začiatkov, v roku 1968 sa dokonca na chvíľu ocitol v štúdiu na Abbey Road, kde práve nahrávali „White Album“ a videl tam Georgea Martina dirigovať orchester. Jeho aranžmány mali veľký vplyv na tvorbu E.L.O. A teraz tento „pravý syn Beatles“ od neho prevzal štafetu.
Z textu prvej piesne človeka až mrazí: Po Johnovom refréne o vtákovi vracajúcom sa domov, sloha začínajúca „čo sa to stalo so svetom, ktorý sme kedysi poznali“ akoby čakala na to, že ju Paul dokončí slovami: „Naozaj dokážeme žiť jeden bez druhého? Kedy sme stratili kontakt, čo tak veľa znamenal? Vždy mi dával pocit, že som voľný ako vták.“ Ešte aj posmrtne akoby dokázali navzájom dokončovať svoje myšlienky. A tak sa mu to napokon predsa podarilo: vojna skončila - war is over.
Ako každý rok od roku 1971 sa onedlho zovšadiaľ bude ozývať pieseň Happy Xmas (War Is Over). Keď ju začujete, zakývajte v duchu Johnovi do muzikantského neba.
IZABELA BÉREŠOVÁ