JOZEF BARINA * Folklórom sa mi splnil veľký sen

jozef_barina

 

Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa Slovenskom začala valiť bigbítová vlna. Jedným zo zakladateľov slovenského bigbítu je aj rodák z Považskej Bystrice, Jozef Barina, ktorý v marci tohto roka oslávil svoje životné jubileum – sedemdesiatiny. „Spomienky sú jediným rajom, z ktorého nás nikto nevyhodí,“poznamenal na jubilejnom koncerte Jozefa Barinu v Dome kultúry Lúky v bratislavskej Petržalke ďalší nestor slovenského bigbítu šesťdesiatych rokov Peter „Bonzo“ Radványi. Rozprávaním príbehov speváka, gitaristu a aranžéra Jozefa Barinu sa teda nechajme unášať proti toku času a vráťme sa do pravekej epochy modernej populárnej hudby na Slovensku.

 

Jozef Barina už v roku 1963 založil svoju prvú skupinu Kométa, ktorá mala v repertoári inštrumentálky od The Shadows. Keďže ani jeden z ich členov nepoznal noty (skupinu vtedy pätnásťročných priateľov z jedného bratislavského domu v centre Bratislavy tvorili Jozef Barina – sólová gitara, Ladislav Gešo – basgitara, Juraj Juriga – rytmická gitara a „mimodomový“ Milan Hanzlík – bicie), rock’n’rollové hity sa učili počúvaním Rádia Luxembourg, ktoré vysielalo modernú hudbu a dalo sa naladiť aj v socialistickom Československu.„Na Slovensku boli vtedy rôzne bigbandy a dixieland. Gitarová hudba sa tu vtedy skoro nehrala. Keď sme počuli The Shadows v rádiu Luxembourg, úplne nás to dostalo. Dodnes nezabudnem na moment, keď som počul ich skladbu Apache,“spomína Barina. Po personálnych zmenách (dvojicu Barina & Juriga doplnil Juraj Korenko na basgitare a Ľubo Dolinský na bicích) sa kapela v roku 1965 pretransformovala na The Players. Skúšali a hrávali v klube Astorka, čo bol jeden z najznámejších bratislavských klubov, v ktorom sa formovala bratislavská bigbítová elita. 
 

kometa
 

Vďaka Ľubovi Dolinskému, ktorý – však skupinu v roku 1966 opustil – v tom čase spolupracoval s Československým rozhlasom ako hudobný redaktor vtedy populárnej relácie Mikrofórum, sa začiatkom toho roka skupina dostala do bratislavského nahrávacieho štúdia Československého rozhlasu. V slovenskej pobočke Supraphonu pod dohľadom hudobného redaktora Leoša Komárka a neskôr za pomoci redaktora Júliusa Letňana im vydali dve EP platne. Barina bol odporcom spevu, pretože v tom čase boli všetci fanatikmi do Shadows: „Bolo to v podstate šťastie, pretože v rozhlase sa nesmeli spievať žiadne západné hity. Inštrumentálky však neprekážali... Pre Slovenský rozhlas sme vtedy nahrali 32 inštrumentálnych skladieb, ktoré si ľudia mýlili práve zo Shadows. Hrali sa ako podmazy pod rôzne relácie v rozhlase alebo v televízii.“ Napriek tomu stihol nahrať svoju prvú a jedinú vokálnu skladbu Stratený sen, textom odkazujúcu na populárny film Slnko v sieti. Jozefa Barinu by ste s jeho mladíckym čistým hlasom vôbec nespoznali. Jeho náhľad na spev zmenil až koncert v Pezinku v roku 1967, na ktorom predviedol svoj povestný „chrapľák“ a ako zaprisahaný antivokalista si uvedomil, že aj spev je cesta, po ktorej sa môže vydať. 

 

Na základe tohto úspechu sa stala skupina ešte populárnejšou. Pravidelne sa zúčastňovala na hudobných festivaloch, napríklad v decembri 1966 to bolo 1. miesto na II. celoslovenskej prehliadke tanečných, jazzových a bigbítových súborov a spevákov v Žiline. Nahrávky skupiny prerazili aj na trhy v zahraničí. Štvorica dokonca dostala pozvanie od samotných The Shadows, mali byť ich predkapelou, ale štátostrana zasiahla a z veľkej slávy nebolo nič. „Dokonca sme v roku 1968, keď prišli The Shadows do Československa, plánovali The Players obnoviť, ale to už sa nestalo,“ zdôrazňuje. Na jar roku 1966 skupinu opustil Juriga (emigroval do Pensylvánie v USA), ktorého nahradil Ľubo Belák. Neskôr, po odchode Dolinského, si za bicie sadol Pavol Barna. V takejto zostave hrala skupina až do svojho zániku. I keď mal Barina zručnú gitarovú techniku, jeho melódie boli nápadité a kapela mala „bítový drajv“, „osvedčených hitov som mal postupom času plné zuby. Začal som teda skladať vlastné pesničky,“ priznáva. K rozpadu The Players viedlo viacero dôvodov. Vďaka popularite The Beatles vyšli inštrumentálne skupiny z módy. Keď skupinu opustili Juraj Korenko a Ľubo Belák, Barina a Barna zostali sami. The Players sa vytratili zo slovenskej hudobnej mapy. 

the_players

 

Ďalšou hudobnou zástavkou bola kapela For Meditationv zostave Jozef Barina (spev, gitara), Vladimír Kaššay (basgitara, vokál) a Pavol Barna (bicie, vokál), neskôr premenovaná na The Meditating Four (skupinu doplnil Peter Koreň na klavíri, ktorý prišiel zo zostavy Blues Five). Krátky čas v skupine pôsobil aj budúci slovenský herec Marián Slovák, ktorý mal spievať a hrať na klávesoch. „Potom však spravil skúšky na herectvo a s bigbítom sa musel rozlúčiť,“ hovorí ďalej Barina. Po odchode Slováka sa teda za mikrofón postavil on sám. Jeho mohutný soulový hlas a agresívnu bluesovú gitaru sprevádzali ako spoľahlivá rytmika Barna s Kaššayom (ktorý prišiel z Prúdov, keďže hranie s Pavlom Hammelom ho omrzelo a chcel vyskúšať niečo divokejšie), Koreňov klavír dával hudbe For Meditation ďalší rozmer. Kapela bola ovplyvnená tvorbou Cream, Traffic, Jimi Hendrix Experience a Spencer Davis Group (kde spieval Stevie Winwood);skrátka mixom rocku, bluesu, jazzu, folku a psychedelickej hudby. „Náš program mal približne dvadsať pôvodných slovenských vecí. Robil som texty v slovenčine, aj keď väčšina kapiel spievala po anglicky. Bola to však taká angličtina v úvodzovkách. Ja som si písal príbehy sám, pretože som chcel spievať veci, ktoré vyvierali zo mňa. Jednou z nich bola napríklad aj Hej, pán doktor! na refrén, ktorý vymyslel ešte Marián Slovák. Práve on aj jeho zostavaFantoms tiež ako jediní v tom čase spievali po slovensky,“ spomína Barina. Okrem jedného „espéčka“ – Šťastie/Meditácia nad vášňou (vyšli na singli Supraphonu v roku 1969) – nahrali celkovo osem skladieb, ktoré sa podarilo vydať Jozefovi Barinovi až v roku 2007 na albume Meditácie. Okrem nich skupina zaznamenala skladby Meditácia nad ránom, Chmúrne mesto, Hlúposti sveta, Javisko, Purpurový smútok atď. 

 

 

Skupina mala aj svoj vlastný fanklub, ako vôbec prvá na Slovensku. „Veru, v časoch našej najväčšej slávy čítal tritisíc fanúšikov. Každý z nich mesačne prispieval symbolicky po päť korún, dostávali prospekty, spoluorganizovali naše koncerty... For Meditation boli niečo ako kultová skupina, ktorú zbožňovali najmä vysokoškoláci,“ vysvetľuje Barina. Klub fungoval v Obvodnom dome kultúry Bratislava – Nivy (kde mal vybudované silné zázemie) a zanikol v čase normalizácie, keď odmietol pokračovať v činnosti pod hlavičkou Socialistického zväzu mládeže. „Hrávali sme tam na želanie, improvizovali. Aj Beatles, ale po svojom, neboli to originály... Spomínam si, ako nás raz prijal Gejza Dusík, vtedy predseda Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA). To bola pre nás veľká pocta!“ 

 

Koncom šesťdesiatych rokov bola skupina na vrchole, s vydavateľstvom Panton mala podpísať zmluvu na nahratie celého albumu, no neustále sa to odkladalo a nakoniec na nahrávanie ani nedošlo. „To bola len jedna z ďalších chýb, ktoré sme urobili. Upísali sme sa Pantonu. Bol som zhodou okolností na dovolenke s rodičmi v Juhoslávii, keď prišli z Čiech s ponukou spolupráce. Vlado Kaššay mi telefonoval, či to má v mene kapely podpísať. Hovorím mu, že ak nám to vydajú, fajn. Tak podpísal. Lenže tým pádom sme nesmeli nahrávať u Supraphonu. Mali sme vystúpiť na Bratislavskej lýre s piesňou Šťastie, ale nakoniec vtedy firma uprednostnila Petra Nováka. Asi mali iný edičný plán. Materiálu sme mali dosť, bol aj nahratý, ale oni mali k nemu neustále výhrady. Nakoniec nám dve piesne vydal Supraphon, ale album nikdy nevyšiel, pretože už sa nedalo.“ Skupinu začala pomaly gniaviť železná topánka normalizácie. 

 

 

Prišiel rok 1970 a dnes už legendárna skupina dostala dlhoročný dištanc – za údajne protištátny text piesne Purpurový smútok po televíznom vystúpení v relácii Bumerang Milana Lasicu a Júliusa Satinského, ktorú režíroval Ján Roháč. Relácia komikov bola síce nakrútená, prvýkrát na farebný záznam, ale hneď ju zakázali. „Komunisti si mysleli, že sa v nej spieva o vpáde varšavských vojsk do Československa, aj keď som túto skladbu napísal ešte skôr,“podotýka. Skupina ešte stihla vystúpiť v Slovenskom rozhlase v rámci programu Mosty priateľstva, kde spravila ešte jeden prehrešok. „Bol to živý prenos medzi Bratislavou a Budapešťou. Pri príprave programu prišiel za nami hudobný režisér a hovorí: ,To nie, chlapci, Purpurový smútok nemôže ísť. Nebudeme provokovať. To vynecháme!ʽ Súhlasil som, ale čo čert nechcel, úplne som na to zabudol a začal som hrať úvodný riff. Jednoducho som sa pomýlil. Keď hráte v priamom prenose, tak nemôžete prestať. Už sa to nedalo vrátiť späť,“uvažuje. Tak skončila prvá prísne zakázaná pesnička a zároveň prvý Bumerang, ktorý nasnímali vo farbe. Kým televíznu reláciu zošrotovali, nahrávka Purpurového smútku sa zachránila. Ktosi ju v televízii omylom zapísal pod názvom Ráno. Jozef Barina dostal, ako sa neskôr dozvedel, dištanc na neurčitý čas(ktorý trval až do roku 1987). Koncertovanie mu nezakázali, ale nemohol do televízie, do rozhlasu, ani do nahrávacieho štúdia. „Bolo to nepríjemné, trápilo ma to, ale nedalo sa nič robiť. Snažil som sa byť aktívny, hrával som s mladými kapelami, ale do rozhlasu a televízie som sa nedostal,“ uvádza.  
 

jozo_barina
 

Čo so skupinou, ktorá sa nemôže prezentovať v médiách? Hudobníci poodchádzali do iných kapiel. Jozef Barina ostal sám.„V čase, keď mi bolo najhoršie, ma podržali trnavskí muzikanti, menovite bubeník Tóno Šidlík, basista Gabo Vertlen a gitarista Peter ,Bonzoʽ Radványi,“prízvukuje. Trnava sa ukázala byť mestom, kde boli diváci rockovej i bluesovej hudbe naklonení, na koncerty Jozefa Barinu prichádzali do Trnavy aj fanúšikovia z Bratislavy. Barina neskôr hrával na príležitostných koncertoch. Spomenuli si na neho až v roku 1986, keď mu do albumu Beatová horúčka zaradili dve pesničky. V tom čase ho začal pretláčať do nahrávacích štúdií jeho manažér Fedor Lajda. „Až pred revolúciou prišlo isté uvoľnenie a mohol som opäť nahrávať v rozhlase. Spomínam si, že ani vtedy tam neboli všetci nadšení a hovorili: Jožo, veď ty máš dištanc, zasa nám narobíš problémy! Vtedy mi pomohol Kamil Peteraj a napísal mi texty, ako napríklad Na pohrebe lotra alebo Slušný občan s priemerným platom, ktoré boli na tie časy dosť provokatívne,“ pripomína. Barina mával problémy preto, že si vyberal dobré, pravdovravné texty.  

 

jozo_barina
Jožo Barina

Jozefovi Barinovi sa okrem vydanej dvojice LP platní (téme sa venujeme v samostatnom interview s Petrom Haruštiakom) nedávno splnil ďalší veľký sen. „Uždávno som si túžil zaspievať s nejakým dobrým folklórnym súborom, nakoľko milujem folklór. Na jubilejnom koncerte pri príležitosti mojej sedemdesiatky sa mi tento sen splnil. Zaspieval som si ľudovú pieseň Na Kráľovej holi so ženským speváckym zborom Vajana, ktorý vyrástol v umeleckom súbore Lúčnica,“ dodáva na záver Jozef Barina. 

 

ANDI RAY HAVERDA
Foto Erik Žiak + @priateliajozabarinu

 

Článok patrí k časopisu: 
Súvisiace články: