Michael Kubesa ide s kožou na trh a prvá otázka znie, či to je tá jeho ( ... Smeknu víčka, kleknu k ní / srny s mou tváří klidně spí...), alebo moja ( ... Přespěl mne chrabrý Krejsmacel a v klopy stáhl hůl...), tvoja ( ... Jak todlenc muže říct ten, co cerku vítal na Svět v poblitých trenekách pod krhavým ožralým gesichtem?!...), či nebodaj naša spoločná ( ... Hraví, tak hraví, tak hraví,/ a po nás nic, a po nás nic...). Má tú kožu pre istotu aj vyfotenú – na obale i v booklete. Je to prudko nasvietené, bez filtra, detailné, makro. Miestami sa musíš pýtať, že toto je čo akože? Chlpy, jazvy, intímne znamienka, staré zranenia, škvrny krásy, štruktúry, ryhy, vrásky, nabehnuté žily. Akési príliš telesné takéto. Napína tú kožu do krajnosti, bubnuje po nej a už zase ryčí a ručí, deklamuje svojím svojstojným až zaumným jazykom. Aj skúsená pani učiteľka s najvyššou aprobáciou pre tretí stupeň len bezmocne zalamuje rukami, že čo tým preboha básnik asi tak myslel! A hneď po prvej pesničke Ohoni, ohoni, těsno jest... ho začne podozrievať: nerobí on si, ten Kubesa, normálne z nás srandu? Oj, toť! / Ojenec drmlavý / Zaržáli „mallier“ tříděně těsní / kýž pálavan zvrátil chlemtavý kůl... Ako keby sa Kubesa kdesi v Beskydoch stretol s naším zatúlaným Samkom Bohdanom Hroboňom a podľa jedného kastróla si navzájom pristrihli básnické frizúry.
Ďalej už sa to trochu utrasie, ale deťom sa to bude ťažko vysvetľovať: ...Holím se vleže, mám kulatá záda / Co já s tím Světem udělám? / Hadrem lešť! Hadrem lešť!... Aj keď... niečo možno predsa len áno: Tik, tok / místo lidí pásy čar / Tik, tok, jen aby ses neposral / hořící koudel, nutkavý Klus / ... nutkavý Klus . (A mne sa pred duševným zrakom vynorí trampský gýčiar Vojta Kiďák Tomáško, ako si na Porte pred svojimi podáva nenávidený pop: Naď, Naď, peníze nám vrať!... Ale to len tak bokom.) Deťom neprístupné: Rozlepím tenká bílá stehna... a stydké lupení pleská / jako čerstvě vyprané prádlo... Kubesa sa skrátka neondie, čo sa textov týka (Seš zamindrákovanej, ješitnej mamrd! Samá stíha, narcis... kokot...)
Niekomu, kto skvelú opavskú kapelu Ladě nepozná, by som asi odporučil začať s počúvaním radšej od ich prvého albumu Kalná (recenzia v NP 5/2011). Na tomto poslednom, či radšej ostatnom, akustická konštanta autorskej dvojice Uvíra / Kubesa, zostáva nemenná a nesklame. Ale poslucháčsky prítulnejších piesní je - aby sme zostali štýloví - o chlp viac na Kalnej alebo na reedičnom dvojalbume KUB 59 / Červeným vrchem (recenzia NP 4/2013). Na albume Lešť sa zas ale autori dosýta vybláznili, čo sa hudobných persifláží a všakovaných hudobných nápadov až bujačín týka. A že o čom teda celé to Lešť je?
„ Ěsli je něco mezi nebem a zemí, tak tohle... Enelajz dys, chujíčku... „
***1/2
GACO NOVOMESSKÝ