LENKA DUSILOVÁ * V hodině smrti (rozhovor)

lenka_dusilova

Speváčka a skladateľka Lenka Dusilová je na hudobnej scéne od začiatku 90. rokov. K dnešnej pozícii sólovej umelkyne a frontmanky skupiny Baromantika ju priviedla dlhá cesta, na ktorej boli prvými míľnikmi skupiny Sluníčko, Lucie, David Koller, Pusa a Čechomor. Lenka sa postupne presadila ako samostatná autorka pesničkárka aj leader kapely a zostáva otvorená spolupráci s ďalšími kreatívnymi ľuďmi. Prijíma výzvy na hosťovanie v zaujímavých projektoch - napríklad v kapele Vertigo s Dorotou Barovou - a niektoré spojenia aj sama iniciuje - Clarinet Factory, experimentálna hudobná skupina z ktorej vzniklo združenie Eternal Seakers. Tu sa stretla aj s dôležitou spoluhráčkou a tvorivou partnerkou z Baromantiky Beatou Hlavenkovou.

 

S malou pomocou priateľov

V hudbe ťažko hľadať hranice medzi vzájomným vplyvom umeleckým a ľudským. Tam, kde je otvorená možnosť rozvoja, chodieva obyčajne rukuv ruke jedno s druhým. Medzi ľudí, ktorí Lenke pomohli na ceste k sebe samej a dodali jej odvahu akceptovať sa taká aká je, bol bubeník Štěpán Smetáček, ktorého môžeme poznať zo skupín Wanastovi vjecy alebo Arakain. K zásadným mužom na jej ceste patril aj gitarista Martin Ledvina, s ktorým spoločne prežili časť Lenkinho amerického dobrodružstva, počas ktorého narazili aj na producenta albumu Mezi světy (2005). Bola to prelomová platňa, pri ktorej si uvedomila aký typ ľudí a muzikantov potrebuje pre svoje umelecké napredovanie a nazbierala dosť odhodlania prerušiť dovtedajšie hudobné väzby. V osobnom a umeleckom vývoji jej pomohol aj pesničkár Jan Burian (bývalý člen dua Burian - Dědeček). Lenka mu naspievala na tri albumy tri pesničky a on ju prijal do spolku Osamelých pesničkárov. Na webe združenia www.osamelipisnickari.cz Jan Burian Lenku definuje ako: „…mimořádný úkaz české hudební scény: z pozice rockové a popové hvězdy putuje k osobnímu vyjádření, jež svobodně přijímá impulzy z nejrůznějších stylů a mimohudebních zážitků. Projekt Eternal Seekers, v němž těsně spolupracuje s Clarinet Factory a Beatou Hlavenkovou, je dalším významným krokem na téhle cestě.“ Pred zhruba siedmimi rokmi na ceste k umeleckej samostatnosti Lenku posmelilo hosťovanie na pódiu Kaštanu – domovskej scéne združenia, ako aj vystupovanie pred kapelou Jana Buriana. Získala tu odvahu a začala pracovať na svojich sólových vystúpeniach. Popri hraní s Baromantikou v tom pokračuje doteraz, aj keď dnes sa už od klasického pesničkárstva s gitarou začína viac odkláňať smerom k experimentu a zvukovým krajinkám. Jej cesta od mikrofónu rockovej kapely nafolkové pódium však nebola ničím novým, pretože - ako sama priznáva -, v detstve začínala ako „kotlíkárka“.
 

Rodinné dedičstvo

S mamou a bratom chodila na vandry a mali aj spoločnú kapelu „Rodinné sdružení Prcek“ – názov inšpirovaný trampskou prezývkou jej brata Marka. Marek dnes hráva ako pesničkár so svojou skupinou M.D. Blend. Súrodenci sa priebežne stretávajú aj pri umeleckých príležitostiach a hoci k naozajstnému tvorivému spojeniu zatiaľ nedošlo, ich cesty sa preťali napríklad na sólovom albume basgitaristu skupiny Ladě Jaryna Janka Ty lidi, kde hosťovalo viacero spevákov z alternatívnej scény: Kubesa z Ladě, Dorota Barová z Tara Fuki… Mareka a Lenka sa tu spojili v drsnej piesni s tematikou koncentráku a názvom 1944. Spomienkou na účinkovanie v kapele Prcek je aj rodinne interpretovaná pesnička na Markovom albume. Keď mala Lenka jedenásť spolu s matkou sa presťahovala do Prahy. Tu začala spievať v zbore Bambini di Praga. Ako štrnásťročná začala spievať s folkrockovou kapelou a zanedlho zakotvila v rockovom Sluníčku. To už bol začiatok novej kapitoly.
 

Sluníčko, Lucie a roky 90.

S kapelou Sluníčku prežila štyri divoké roky. Všetko sa vtedy dialo prirodzene, nad ničím príliš nepremýšľala a „hodně zlobila“. Sluníčko bola to partia tzv. zbytkárov (takmer nevidomých so zbytkami zraku), ktorá sa dala dohromady na slepeckom konzervatóriu. Členovia kapely mali vypestovaný svoj osobitý čierny humor a rozhodne sa nevyhýbali alkoholu. Nebránilo im to ale prihlásiť sa do súťaže Marlboro Rock In, ktorú vyhrali. V porote vtedy sedel David Koller, ktorý Lenku pozval, aby si zaspievala s kapelou Lucie vo filme Amerika. „Pamätám si, ako sme úplne zhulení spievali asi štyri hodiny „pá pa pá pá“. Diali sa krásne veci, človek ani nevie ako.“ Lucie vtedy nahrávala album Černý kočky mokrý žáby, kde táto pesnička vyšla. S Lucií na ňom spolupracoval Ivan Král. Bola to otvorená doba, v ktorej sa kumulovala hudobná komunita. Vznikali kluby, „hodně se pařilo, fetovalo a žilo naplno“. Doháňalo sa všetko, čo tu dovtedy nebolo. „Spätne sa na to pozerám tak, že sme týmto štýlom existovali bez pretvárky, nebolo nijako vyšpekulované, v živote ani v hudbe…“
 

Čo sa zmenilo od tej doby?

Za dvadsať rokov sa toho zmenilo veľmi veľa. Dnes už na sebe nepoužívam nijaké sebadeštruktívne metódy ako kedysi. Mám 39 rokov a hudbu prežívam inak, skutočnejšie, už nie tak, že sa to iba deje a padá mi to samé „do klína“. Robím ju vedome, viem čo chcem. V hudbe sa dnes cítim sa omnoho istejšie. Nemusím sa strácať mimo reality v nejakých jedoch, pretože už si omnoho viac verím a viem čo robím. V 90. rokoch som bola ešte veľmi mladá a nemala som pud sebazáchovy. Vytvorila som si tak „materiál“, ktorý som musela spracovávať ešte dlho potom. Ale asi to k tomu patrilo. Našťastie som mala dobrého strážneho anjela, alebo skôr dobrú konštitúciu. Niečo podobné zažilo veľa mojich súputnikov v tej dobe.
 

Skús ten pohľad späť ešte troche viac zovšeobecniť, napríklad ako sa na tie zmeny pozeráš po hudobnej stránke?

Ja mám pocit, že v 90. rokoch, keď sa to všetko otvorilo, sme sa pozerali hlavne ako sa to robí na západe. Všetci sme sa dlho snažili priblížiť tomu, ako sa to správne robí. Dnes už som staršia, ale nemám problém reflektovať čo všetko nové sa deje v súčasnej hudbe. Naopak, zaujíma ma to. Zdá sa mi to oveľa slobodnejšie než predtým. Teraz sme si istejší svojimi schopnosťami. Myslím, že v týchto našich dvoch zemiach si už ľudia viac veria a nehanbia sa za svoje korene. Nemusíme sa hrať na Američanov a ideme aj z vlastných zdrojov. Aj tie vplyvy, ako sa pracuje v dnešnej dobe vďaka technológiám, či už s elektronikou, aranžmánmi, ako aj fakt, že sa nerobia veľké hranice medzi žánrami, to všetko je veľmi slobodné. Aj vďaka tomu ma táto doba veľmi baví. Zmenil sa aj spôsob, ako sa hudba dostáva k ľuďom. Už to nie je iba úzka možnosť prostredníctvom nejakého vydavateľstva. Človek dnes môže byť svojim pánom a v tej zložitej sieti, ako sa dostať k ľuďom, si môže hľadať vlastnú cestu. Nie je to jednoduché, dá sa byť pritom veľmi kreatívny, takže je to vlastne super.
 

Akou cestou si sa vydala ty? Nie je to pop, nie je to rock, je to alternatíva?

Dnes sa pod alternatívou skrýva široké spektrum hudby. V piesňach sa používajú rozličné prvky a zvuky z rôznych žánrov a vlastne z alternatívy sa postupne stáva „širokomasá“ záležitosť, takmer „mainstreamová“. Pod alternatívu sa môže schovať množstvo eklektickej hudby. Keď robíme s Baromantikou, sú to piesne, ale nebojíme sa siahnuť aj po filmových alebo scénických zvukoch, vďaka čomu sa dá lepšie pracovať s emóciami. Myslím, že sme asi alternatíva popovej hudby, alebo niečoho takého sofistikovanejšieho.
 

Alternatívnu hudbu má v svojom katalógu napríklad vydavateľstvo Slnko records. Z hľadiska vysielanosti to nepatrí do mainstreamu, ale, čo do kvality, vyšla práve u nich väčšina z toho najlepšieho, čo sa tu za minulý rok urodilo.

Slnko records poznám. Sú to frajeri. Na druhej strane, niekto sa nepotrebuje vyvíjať a vyhovuje mu počúvať hudbu z 80. rokov celý život. Ľudia, ktorí sú fajnšmekri vedia, že duševné uspokojenie musia hľadať niekde inde, než v komerčných rádiách. Na druhej strane tie rádiá hrajú iba na istotu. Takto to funguje. Chcieť od nich aby hrali alternatívu je ako očakávať, že Karel Gott začne produkovaž indie hudbu.
 

Darí sa Baromantike pri oslovení svojho publika?

My si nemôžeme sťažovať, že by sme nemali na koncertoch dosť ľudí, alebo že by si našu hudbu nekupovali. Myslím si, že na to, aká to je hudba – potrebuje určitú koncentráciu a entuziazmus na počúvanie –, môžem považovať tento projekt za úspešný. Druhá vec sú živé koncerty. Keď sa hrá vo veľkých mestách, dá sa očakávať poučenejšie publikum, než keď sa ide hrať do menších miest, kde sa o Lenke Dusilovej dopočuli iba v súvislosti s Čechomorom. Tým pádom uživiť sa s Baromantikou nie je možné, takže všetci máme ešte svoje svety v ktorých sa ešte realizujeme. Nie len aby sme mali prostriedky na prežitie, ale aj pre to, že pre nás je dôležité, čo človek robí. To, čo ja robím pomimo kapely spätne dodáva energiu Baromantike a kapela zase dodáva odhodlanie do sólových vecí mne.
 

Akí ľudia sa stretli v Baromantike?

Na to som veľmi pyšná. Hráme spolu už tretí rok a tá spolupráca nie je jednoduchá, pretože sme všetci osobnosti s vlastnými hudobnými svetmi a víziami. Máme veľmi rozdielne povahy a prístup k práci, čo býva často predmetom sporov a konfrontácií, ale naučili sme sa tieto veci rešpektovať a navzájom čítať, ako kto čo myslí a tým pádom nebrať všetko čo kto povie osudovo. Aj vďaka tomu sme schopní spolu generovať hudbu, ktorá nás baví a máme z nej radosť. Naučili sme sa, ako sa dá pracovať aj s tými našimi povahami a schopnosťami. Začala by som s Beatkou Hlavenkovou, s ktorou spolupracujem od roku 2005 a Baromantika je už naša druhá spoločná kapela. Na Beatu som narazila v mladej jazzovej komunite vďaka pesničkárke Katke Šarközy, pretože som chcela mať v kapele piáno. Bolo to v období, keď som začala hľadať nové cesty a vzďaľovať sa pesničkovej forme. Beata sa medzi časom stala spoluautorkou mojich vecí a hudobne sme navzájom dosť prepojené. Je to až sesterský vzťah a Beata je veľmi silná autorka a výborná aranžérka. Mám k nej stopercentnú dôveru. Potom je tam Viliam Bereš, výborný aranžér, sound‑designer a pianista, ktorý stojí napríklad za skupinou Lanugo, čo je fantastická česká kapela, stále ešte neobjavená. Potom tu je Patrik Karpenský, ktorý je tiež výborný producent a autor, spolu s Vildom Berešom pôsobí tiež v skupine Toxic a u nás hrá na basu a gitaru. Potom máme v kapele ešte Martina Nováka. On je zásadný element, ktorý vyvažuje tie naše povahy. Je to výborný spevák a bubeník. Do Baromantiky ešte zapadá aj Justin Lavash, na ktorého sa obraciam vždy, keď robíme nejaké piesne v angličtine, pretože píše texty, s ktorými úplne rezonujem. Je to krásny človek, taký stratenec a to čo má v hlase je celkom sila!
 

Nazdával som sa, že Baromantika je tvoja sprievodná kapela, ale vidím, že je to združenie osobností pre tvorivú spoluprácu.

Presne tak, ale tiež to malo svoj vývoj. CD Baromantika z roku 2011 bol môj štvrtý sólový album, kde sa táto partia spojila, aby pracovala s mojimi hudobnými nápadmi. Skupina potom prijala meno albumu Baromantika a ja som viac začala inklinovať k tomu, aby sme boli nie len kapela, ale rovnocenný tím. Vlani, keď sme spolu vytvorili 40-minútové hudobné pásmo pre jeden projekt, tak sme si uvedomili, že máme nejaký svoj jazyk a hudobný potenciál a tak som sa rozhodla, že nahráme spolu autorský album, z ktoré vznikla práve Hodina smrti.
 

Prečo práve Hodina smrti, taký smutný názov?

Nie je to smutný názov. Pre mňa tento slovný obrat znamená moment, kedy stojíš na prahu - niekde, kde máš možnosť sa rozhodnúť či zotrváš na mieste, kde už nemáš možnosť rásť. Niekedy jednoducho musíš opustiť miesta, ktoré máš rád, alebo sú milované, ale už je čas odísť a je treba usmrtiť niektoré stereotypy, aby sa človek mohol posunúť ďalej. To je symbolický význam toho názvu. Je to o odvahe, ktorá je potrebná na to, aby človek vedel žiť svoj život a prijímať veci, ktoré sú v ňom prirodzené, čo môže predstavovať aj smrť, ktorá je odstrčená na okraj spoločnosti, a aby bol človek schopný prijať zodpovednosť sám za svoj život, čo v dnešnej dobe až tak dobre nedokážeme.
 

Hodina smrti je album, na ktorom sa spieva štyrmi jazykmi. Čo vás k tomu viedlo?

Cítim v tom istú kontinuitu. Pre mňa je najuveriteľnejší môj rodný jazyk čeština a tak to vždy bude. Nikdy sa nebudem hrať na čisto anglofónnu speváčku, ale spievať v angličtine má pre mňa význam preto, že sa prepájam s Justinom Lavashom a preto, že tie piesne majú z môjho pohľadu nejaký obsah a odkaz. Justin, keď pre mňa píše texty, vždy sa mu podarilo zachytiť nálady tých mojich nápadov. Dlho som si hľadala k angličtine cestu, pretože bolo pre mňa celkom zásadné mať nejaké piesne v tomto jazyku, aby ľudia, ktorí nehovoria česky mohli aspoň trochu ochutnať o čom spievam. Všetko to ale do seba zapadlo až vďaka Baromantike a Justinovi. Potom je tam aj poľština, v ktorej som sa našla vďaka našej česko‑moravsko‑poľskej klike, Beatke Hlavenkovej. S ňou sme mali kapelu Eternal Seakers, kam písal texty básnik Bogdan Trojak. On napísal v poľštine jeden môj nápad, ktorý nemal byť češtine. Logicky sme skončili v poľštine. Zapáčila sa mi a baví ma v nej spievať. Potom máme na CD Beatinu pesničku Archív dní. Beatka má slovenské korene. Pred časom sa začala hrabať v súčasnej slovenskej poézii, výsledkom bolo, že zhudobnila túto báseň Evy Tomuliakovej, ktorú aj sama naspievala.
 

Na albume hosťujú ešte ďalší speváci. Ktorí sú to?

Je tam Dan Bárta a David Koller. Som rada, že v kapele máme vyvážený mužský a ženský pohľad na svet, že autori sú dve ženy a dvaja muži a v kontraste s predchádzajúcim CD Baromantika, ktoré bolo hlavne mojou výpoveďou, sa na Hodine smrti vďaka spevákom a chlapcom z kapely, ktorí písali pesničky, viac otvára aj ten mužský princíp.
 

V hodine smrti je veľmi pestrá platňa a pritom pôsobí celistvo. Ako sa vám ju podarilo takto zjednotiť?

Nápady sme nazbierali asi pred rokom a pol, potom sme si dali asi šesť mesiacov čas a na konci roku 2013 sme urobili výber asi pätnástich vecí, o ktorých sme sa rozhodli, že na nich budeme pracovať a že zapadajú do nejakej koncepcie. Tri veci sme už nestihli dorobiť, pretože na ne nezvýšili peniaze a už ani čas, takže nám zostali na neskôr. Pred nahrávaním sme mali aranžmány pripravené z domu. Živé nástroje a spevy sa nahrávali v štúdiu. Naša metóda práce je taká, že vždy máme predpripravenú nejakú aranžérsku predstavu, potom príde do štúdia rytmika, prípadne nejakí hostia, ktorí nám ponúkajú ďalšie možnosti. V Baromantike spolupracujeme okrem nášho bubeníka ešte s Milošom Dvořáčkom a s basistom Martom Minárikom. Oni nám vždy rozoberú kolegovia spoluproducenti. Postprodukčná editácia, skladanie toho obrazu a výsledného aranžmánu prebieha v domácich podmienkach. Do toho sú vsádzané ešte nejaké moje ponúkané melódie a vokály. Ja dosť výrazne pracujem s hlasom aj ako s farbou a nástrojom, ktorý dotvárajú rôzne efekty. Obe tie platne boli zmixované v Sono Music Records a výrazný podiel na konečnom výsledku má ešte zvukár Milan Cimfe. Milan nezasahoval do aranžmánov, ale po zvukárskej stránke ponúkal inovatívne veci a prichádzal so zaujímavými nápadmi.
 

Úloha vokálov na Hodine smrti je výrazná. Tvoj hlas môže byť efektívne použitý v pesničkách aj bez slov. Počuť to na koncerte, ale napríklad aj v pesničke Líščie údolie skupiny Mukatado, kde si hosťovala. Niekedy to znie ako world music, inokedy ako filmová hudba. Z čoho to pramení?

Odmalička ma v hudbe bavili plochy. Viem, že som mala rada Dead Can Dance. Vždy ma bavilo pohybovať sa okolo jedného tónu a hľadať rôzne rezonancie. Potom som zistila, že hlas si môžem modulovať aj cez obyčajný delay, čo je asi najviac s čím pracujem. Používam aj looper, ale pracujem hlavne s obyčajným analógovým bossáckym delayom, v tom si môžeš podržať nekonečne dlhé tóny, navrstviť ich, môžeš spomaľovať, zrýchľovať, bez toho že by efekt musel nejako digitálne prepočítavať. S tým sa človek môže vyhrať a hlavne pracovať s emóciami, čo ma na tom baví najviac. Keď si pesničku zahrám na gitaru a zaspievam, tak je to fajn, ale nie je to pre mňa až také dobrodružstvo. Pri hraní sa s efektmi nikdy nevieš, kam ťa to zavedie.
 



Zaviedla ťa efektová alchýmia na nejakú novú muzikantskú platformu?

Ja som sa s tým pôvodne ani nechcela verejne prezentovať, skôr som si efektmi pomáhala, keď som hľadala nejaké nápady na novú hudbu. Pre mňa bol dosť zásadný zlom fyzické divadlo Spitfire Company. Jedna z členiek tohto divadla Markéta Vacovská, spolu s režisérom Petrom Boháčom, si ma prizvala na predstavenie One step before the fall, aby som bola na tomto predstavení jej zvukovým partnerom. Malo sa to odohrávať tak, že ona bude tancovať a ja ju budem v pozadí podporovať v symbióze s pohybom, alebo s ňou bojovať hudbou. Najprv som si vravela, že je to omyl keď oslovili práve mňa, ale potom som si povedala, že by som to mohla aspoň skúsiť, aj za tú cenu, že si vylámem zuby a nedopadne to dobre. Paradoxne som v tom nakoniec našla obrovskú záľubu. Predstavenie vzniklo tak, že sme prvých desať skúšok improvizovali. Boli dané iba nejaké body a koncept, okolo čoho by sa to malo pohybovať, akú atmosféru a emócie by to malo mať. My dve sme ten voľný priestor vypĺňali, ona pohybom, ja nejakými zvukovými pokusmi. Režisér zvonku zachytával tie momenty, ktoré sa stretávali a ja som si to neskôr rekonštruovala. Predstavenie je z mojej strany postavené na nejakých dvanástich témach, ktoré prechádzajú od jednej k druhej až k finále. Ja sa v tých témach pohybujem napojená na Markétu. Sledujem ju a môžem pritom tie témy variovať. Nemusia byť podané na každom predstavení rovnako, aj tanečná a pohybová zložka sa pritom mierne obmieňa, držíme iba atmosféru a danú líniu. Je to predstavenie o vyčerpaní inšpirované Muhammadom Alim, boxerom a bojovníkom s parkinsonovou chorobou. Markétino vyjadrenie tej témy je tak sugestívne, že mi to otvorilo novú imagináciu v hudbe. Predstavenie je celkom úspešné a budúci rok sa s ním chystáme aj do zahraničia. Táto skúsenosť mi dodala sebavedomie pustiť sa aj v hudbe týmto smerom… tak, máme to všetko? Ja už budem musieť ísť kojiť.

Áno, ďakujem!

 

MARTIN CHROBÁK

Foto: Martina Mlčúchová, Adam Holý a Pavel Strážay

Článok patrí k časopisu: