Na hudobnej scéne pôsobí už niekoľko rokov. Vystriedala rôzne kapely a teraz sa naplno venuje elektro dark projektu Love My Science, ktorému prednedávnom vyšiel debutový album „Perfect disorder“. Inge Rudavská považuje za najlepšiu hudbu, aká kedy vyšla, tvorbu v osemdesiatych rokov, na ktorú nadväzuje prepojením electropunku, new wave, post punku a indie. Ústrednou témou jej piesní je skepsa voči modernej spoločnosti a kritika k odcudzovaniu sa v ľudských vzťahoch.
Situácia okolo koronavírusu znie ako téma z tvojich skladieb s post apokalyptickou atmosférou. Inšpiruje ťa súčasný stav pri ďalšom tvorení?
Je to to hlavné, čo ma inšpiruje. Reagujem na dnešnú dobu, na všetko čo sa deje okolo, vyjadrujem svoj názor, najmä sa zameriavam na duševnú stránku, pocity, ľudskosť, ktorá postupne mizne a ľudia si to neuvedomujú, len sa nečinne prizerajú vlastnému úpadku. Ale obávam sa, že táto téma bude vždy aktuálna, bohužiaľ. Ale aby to neznelo iba depresívne, moje texty sú ironické, absurdné, výsmešné až nadsázkové. Nikoho, ani mňa nebaví pásať o smutných veciach smutne, skôr opačne. Iróniou a absurditou bojujem proti svetu, hoci nemám najmenšiu šancu. Pokrok ide veľmi rýchlo dopredu a civilizácia veľmi rýchlo dozadu.
Vravíš o svojej tvorbe, že hoci vychádza z inšpiračných zdrojov minulosti, máš dôveru, že to najlepšie bolo zložené v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Čo ťa oslovuje na hudbe, z ktorej vychádzaš vo svojej tvorbe?
Hlavne osemdesiate roky, kedy išlo primárne o hudbu. Nehovorím, že teraz o hudbu nejde, v alternatíve určite áno. Vychádzam z elektroniky: Kraftwerk, DM, Visage,, Gary Numan, Soft Cell; z indie: Stone Roses, Ride, The Dandy Warhols; z new wave, punku, ako The Explelled, či postupunku: klasikcký Joy Division je naj, potom z kapiel: Siouxsie And The Banshees, The Cure, The Cranes, The Damned, New Order, Client, IAMX, Yes. Asi najradšej mám album „Fallen And Forgotten“ od All Gone Dead. Z novodobých kapiel fičím na Powerplant, Frustration, She Past Wawy, Yeah Yeah Yeahs, Chromatics, Kazety či slovenský Billy Barman.
Názov tvojho projektu vychádza z dvoch kontrastov: vedy (racionálny základ) a láska(emocionálny základ). V čom sa tieto dva smery prelínajú v tvojej hudbe?
Vede sa človek nevyhne. Názov projektu je vlastne iróniou. Love My Science, teda milujem svoju vedu, pričom pre mňa je skôr nereálna, neľudská, chladná, zabíja komunikáciu, ľudstvo, kontakty, a na druhej strane vyvíja virtuálny kontakt, vyvíja virtuálny paralelný svet. A toto je mojou ústrednou témou, mojim celoživotným zápasom. Ako by to bolo bez technológie? Boli by ľudia opäť ľuďmi? Ale ako by to bolo s elektronickou hudbou, ktorú hrám? To je ten večný kontrast, čo ma ženie dopredu, núti tvoriť, vypovedať, premýšľať, analyzovať, skúmať. Láska či veda? Milujem svoju vedu, svoju ťažkú vedu odhaliť pravdu, vedieť...
Okrem hudby sa venuješ aj výtvarnému umeniu – prepájajú sa tieto dve umenia v tvojej tvorbe? Akým spôsobom?
V podstate sa prepájajú ak im to dovolím, ak chcem alebo mám inšpiráciu. Väčšinou si u mňa každé umenie, vrátane písania, žije svoj vlastný život. Možno by nebolo od veci inšpirovať sa nimi navzájom, ale takto mi to vyhovuje. Samozrejme, že pri maľovaní počúvam hudbu, ale sústredím sa viac na maľbu. Proste, keď robím jednu vec, robím len jednu vec. Občas sa stane, že na základe skladby napíšem poviedku alebo namaľujem obraz, ale nie je to často. Štýl hudby a maľovania je rovnaký, temný, depresívny, utopistický či fantazijný... Píšem horory, postapokalyptické texty, maľujem sci-fi, fantastiku, abstrakciu, štylizáciu. Vlastne to isté čo dávam do hudby dávam do literatúry a výtvarného umenia len oddelene, nezávisle od seba.
Vo svojom životopise máš uvedené, že ovládaš hru na niekoľkých nástrojoch. Ako pristupuješ k zvládnutiu hudobného nástroja – je pre teba zaujímavejšie naučiť sa hrať technicky správne, alebo sa naučiť viac narábať s atmosférou a intuíciou, prípadne sa zameriavaš na prepojenie nástrojov a hudobných softvérov?
Určite pri hudobných nástrojoch nových či dobre známych inklinujem viac k atmosfére, pocitom a intuícii ako k technike hrania. Ide mi o výsledný zvuk, či som ním vyjadrila svoje pocity. Rada cvičím a zdokonaľujem sa, susedia už nie sú tak veľmi radi, ale čo človek nezačne v detstve, neskôr už nedoženie. Nie je to výhovorka, ale pravda. Živé nástroje spájam s elektronikou, prepájam zvuky, tvorím harmónie, disharmónie, pazvuky, v hlave to mám všetko vopred premyslené, vopred počujem čo chcem napríklad na husliach docieliť. Husle a spev najlepšie vyjadrujú pocity. Čím nepríjemnejší, nervný zvuk, feedback, piskot, tým viac sa cítim porozumená, spokojná... šťastná. Tieto pazvuky sú reakciou na moje vnímanie sveta, na odcudzenosť, chaos... Sú rebéliou pretvárky, masiek, každodenných povinností, ale primárne ide o hudbu, celkový zvuk, ktorý chcem a musím dosiahnuť. V špinavom zvuku som doma, potrebujem ho a nepotrebujem vysvetľovať prečo. Je to jednoducho tak, taký zvuk lahodí mojich ušiam, ktoré sú pre mňa najdôležitejšie. Možno aj tým že som slabozraká, zrakovo hendikepovaná. To je ďalšia téma môjho umenia, mojej rebélie, proti ktorej som, bohužiaľ, bezbranná.
Niekomu môže „dark“ hudba znieť pesimisticky no dá sa na ňu pozerať, že prijatím nepríjemných tém ako bolesť, smrť, zrada, je v mnohom úprimnejšia ako akákoľvek iná hudba. Aký máš na to názor?
Maximálne s tebou súhlasím, vystihol si to geniálne. Niet k tomu čo dodať. Dark hudba je pravdivá, lebo je úprimná bez vidiny peňazí a slávy. Pre mňa je to tá pravá hudba, lebo vychádza zvnútra, z hudby a existuje pre hudbu a duchovno. Je o hudbe.
Myslíš si, že hudobník by mal byť za každú cenu obrazom svojej pravej podstaty, alebo by mal na seba brať inú rolu (v závislosti aj podľa žánru, ktorý interpretuje). Kým sa stávaš, keď sa postavíš na javisko?
Ak by na seba bral inú rolu, išlo by o peniaze, slávu, pretvárku... Hudobník by sa mal držať samého seba, veriť v seba, vo svoju podstatu, ideály, predstavy, tvorbu, názory, ideológie, veriť v to čo chce svojou hudbou povedať. Na javisku som sama sebou, bláznivou rebelkou, ktorá zápasí so svojim životom tým, že sa mu vysmieva, dáva mu nakladačku. Hudba je terapia, na javisku som akoby ma vypustili z cely, z väzenia, v ktorom často krát sme, ani neviem prečo alebo si to neuvedomujeme. Hudbou sa oslobodzujem, vyjadrujem svoje názory a postoje akoby som rozprávala, či maľovala alebo písala. Show je dôležitá, ale mala by mať zmysel a mojim zmyslom je dať niekedy ťažkému životu a svetu na hubu, vysmiať sa mu svojou parochňou, tancom, agresívnym alebo naopak infantilným spevom, vybiť sa a zároveň sa nabiť na ďalší každodenný zápas pretvárky a falše.
Kam sa bude elektronická hudba ešte ďalej vyvíjať? A kam sa bude uberať aj tvoja tvorba?
Chcela by som viac gitár a aplikovať viac nových zvukov, disharmónií, aj novodobé reálne zvuky, ktoré si môžem sama nahrať: mesto, továrne, ľudí, zmiešať tieto reálne zvuky s chladnou elektronikou a s živými nástrojmi: viac gitár a husieľ. Mám v pláne kúpiť si elektronické bubny a aj tie si nahrať live, reálny – nereálny zvuk, všetko skombinovať, dať hudbe viac reálneho života, výpovede, obsahu doby a viac chaosu, ktorý je všade, teda zachytiť čas.
DANIEL HEVIER ml.