Editorial NP4/14
Máme teraz to veľké výročie (november 89 - v čase vydania NP4/14). A starému psovi sa na všelijakých „internetoch“ kladie otázka, že čo sa tu vlastne za tých dvadsaťpäť rokov zmenilo. Dva české albumy, ktoré mi sem zhodou okolností spoločne pristáli na recenzovanie, odpovedajú na tú otravnú, lebo hlúpu, otázku viac než názorne. Skúste nájsť iné podobné dva s tak rozdielnym príbehom – a delí ich od seba presne 25 rokov. Jeden nahrávala pred pár mesiacmi mladá moravská umelkyňa na Islande a v New Yorku, piplala ho pol roka spolu s ďalšími dvadsiatimi siedmimi umelcami rôznych národností. Celý je v angličtine, texty si písala sama – dvadsaťšesťročná Markéta Irglová z Valašského Meziříčí. Ako pätnásťročná vyrazila z rodného mestečka na svetové turné so slávnou írskou kapelou Frame, s jej lídrom potom žila v Írsku, do Hollywoodu s ním ako devätnásťročná zašla prevziať Oscara za spoločne napísanú pesničku do filmu, v ktorom obidvaja hrali. Koncertovali v Amerike, rozišli sa, ona si tam vzala amerického hudobníka, rozviedla sa s ním, vzala si Islanďana, odišla s ním žiť na Island, porodila mu dcéru a vydala s ním album Muna (islandsky to vraj znamená Remember), ktorý mi leží na stole.
Vedľa neho druhý album, o ktorom tu píšem viac na inom mieste – Jim Čert Světla a stíny. Nahratý na kazetový magnetofón na jeho koncerte, z opatrnosti radšej pod menom Franta Horáček, presne pred dvadsiatimi piatimi rokmi vo Valašskom Meziříčí. Ročná Markétka s cumlíkom iba začínala chodiť. Od novembrovej neholúcie delilo oboch pár mesiacov. Koncert nahratý, ale nádej, že by mohol byť niekedy vydaný ako LP platňa vtedy absolútne nulová. Jim Čert, už celkom starý somár, životom otrieskaný, vyzretý, originálny umelec, v tom čase nemohol o niečom takom snívať ani v najodvážnejšom mokrom sne. Cítite názorný rozdiel v tých dvoch príbehoch? Ešte niečo k otázke, že čo sa tu vlastne za tých dvadsaťpäť rokov zmenilo?
Gaco Novomesský
Foto Roman Štechmiler
